Náš rozhovor s bubeníkom Brianom Bladeom je vyústením dlhoročného záujmu o jeho osobu a jeho hudobné projekty. Je milou súhrou okolností, že naše prvé strenutie v máji v roku 2004 má úzky súvis s koncertom, ktorý sme v máji tohto roku zažili v Bratislave. Obidva koncerty totiž spojila osoba a hudba Wolfganga Muthspiela. Po mnohých stretnutiach s Brianom, kedy bol čas len na zopár otázok, sme práve v Bratislave dostali príležitosť stretnúť sa ním v súkromí.
Veľmi ma zaujal tvoj postoj k hudbe, ktorý si vyjadril slovami: „My goal is always to serve the song, not me" (Prvoradým cieľom mojej hry je vždy slúžiť skladbe).
Áno. Dobrý základ som získal vo svojej rodine. Rodičia dbali na kvalitné vzdelanie, ale hlavne sme mali ich podporu pokiaľ sme študovali a chceli sa učiť, nech to bolo čokoľvek. Čo sa hudby týka, mal som šťastie na výborný hudobný obor v našom školskom systéme v mojom rodnom meste Shreveport. Už na základnej škole nás zoznámili s hudbou a vyučovanie sme mali zamerané aj na počúvanie hudby. Tam som si prvý krát vypočul napríklad Ravela a spoznal som aj inú hudbu než gospelovú s ktorou som vyrastal
Takže ti bola gospelová hudba vždy blízka...
Môj otec je pastorom už 52 rokov. To bola samozrejme hudba, ktorá bola súčasťou môjho života a bola pre mňa tiež prirodzene modlitbou. Nikdy som tieto veci nedelil a nerozlišoval, aj keď som počúval Ravelove Bolero. Rozdiel bol len v tom, že som ho nepočul v kostole, ale hral som v orchestri na Orffove nástroje. Na bicie som začal hrať na bohoslužbách, keď som mal 13 rokov. Vždy bolo treba byť pozorný na slovo kazateľa a na text piesní ktoré sa práve spievali. Ľudia v kostole sa často chcú na hudbe podieľať a tak chváliť Boha. Nie sú to žiadni profesionáli, ale dávajú do toho všetko. Nie je to nejaký koncert, ale je to o odovzdaní sa modlitbe. Toto si so sebou nesiem do každej hudobnej situácie. Hranie hudby má pre mňa vždy charakter chvály a vďaky. Toto je prameň všetkého čo robím. V mojich očiach je hudba Božím darom, ktorý musí byť odovzdávaný s nádejou, že ním ľudia budú dotknutí. Tým, že svojou hrou slúžim hudbe, slúžim „vyššiemu dobru“.
Si teda hudobník s kresťanským zázemím. Keď hráš s ľuďmi, ktorý premýšľajú inak, napríklad ako Wayne Shorter alebo Chick Corea, rozprávate sa na tieto témy?
Ó áno, celkom často... Každý má v živote svoju cestu. Veľa spolu zdieľame, a to je nádherné. Je pochopiteľné, že na turné chceš byť so spoluhráčmi ako s rodinou, minimálne vo vzájomnom porozumení si. A aj pri odlišných názoroch je to práve ľudskosť, ktorá nás spája.
So svojim otcom hrávaš v kapele Hallelujah train, o ktorej vzniká dokument...
Z tohto mám veľkú radosť a už sa neviem dočkať, kedy to bude hotové. Hudba je nahratá, ale dokumentárna časť príbehu o mojom otcovi je ešte v štádiu dolaďovania. Je to môj skromný spôsob ako si uctiť svojho otca a tak poukázať na to čo robí, nielen ako pastor a otec, ale na všetky veci v ktorých ostal vytrvalý celý život. Uvedomujem a cením si jeho jedinečnosť. Hallelujah train vnímam ako súčasť mojich kapiel: Fellowship Band a Mama Rosa, tieto sú vzájomne úzko prepojené, ale zároveň jedinečné.
Si súčasťou mnohých hudobných projektov. Existuje v živote hudobníka niečo také ako syndróm vyhorenia?
Niekedy je to už len samotné cestovanie. Len prísť na miesto, kde musíš byť, je veľmi vyčerpávajúce. Ale ja milujem to, čo robím a beriem to ako súčasť svojej misie, takže keď mám toto na mysli, nezáleží na tom, čo všetko pre to musím obetovať. Aj keď vietor duje, korene ostávajú neporušené.
Aké je tvoje posolstvo v hudbe?
Misia je v podstate šíriť dobrú správu... Dúfam, že sa nám to v hudbe darí. Nemyslím si, že je nevyhnutne mojou zodpovednosťou vedieť, ako bola prijatá. Podstatné je odovzdať ju, kráčať ďalej a dúfať, že príde niekto kto ju posilní. Ja sa cítim zodpovedný hrať.
Juraj Šušaník, Michal Štefan
Foto: Michal Štefan
