Pred týždňom zavítal do Bratislavy predstaviteľ súčasného jazzu Christian Scott so svojim kvintetom. V niekoľkých skladbách priniesol ochutnávku toho, čo sa aktuálne varí na newyorkskej scéne. V našom rozhovore sme chceli predovšetkým nazrieť hlbšie do muzikantskej kuchyne. Rozhovoru sa zúčastnil líder Christian Scott a gitarista Matthew Stevens.
Začnime tento rozhovor netypicky, otázkou, ktorá väčšinou prichádza nakoniec. Aké má Christian Scott plány do budúcnosti rok po vydaní posledného albumu?
Christian Scott (CS): Všeobecný plán na budúci rok je nahrať tri albumy, následne ich vydávať v 2015 a potom pokračovať podobným tempom ďalších 5 rokov, tri albumy ročne. Dúfam, že všetko pod mojím vydavateľstvom a v spolupráci s ďalšími, možno budem ešte pokračovať v spolupráci s Universal Music. Mám veľa hudby, ktorú chcem dostať von. Okrem toho poznám mladých hudobníkov, ktorí skladajú, majú mladé kapely, a chcel by som začať týchto hudobníkov podporovať a pomôcť im vydávať svoju hudbu. To je môj plán, ale Matt ma asi iný plán.
Čo na to Matthew Stevens?
Matthew Stevens (MS): Toto je môj posledný celý rok čo hrám s touto kapelou. Budúci rok vydávam môj prvý album a plánujem tiež druhý album s Next Collective – opäť plný coverov, proste niečo, čo je zábava robiť. Taktiež s alt-saxofonistom Loganon Richardsonom pracujeme na veľmi krátkej, len tridsať minútovej nahrávke v duu, ktorá vyjde pod Universal Music v digitálnej verzii. Stále na tom ešte pracujeme a malo by to byť fakt zaujímavé. Ale budúci rok vložím energiu hlavne do svojho debutového albumu.
Mne sa zdá, že si už mal celý tvoj album nahratý?
MS: Áno mal, nahral som ho, už to malo aj vyjsť... Vlastne Christian chcel založiť imprint niekoľko rokov dozadu a niečo sme nahrali a znelo to veľmi dobre. Ale nakoniec si ma vybral Concord Records, všeličo sa stalo, čas utekal, a vieš, biznis nespí, potom prišiel čas tie veci vydať. Ja som síce bol na tú nahrávku hrdý, ale chcem aby mi môj debut znel aktuálne a chcem si za ním stáť na 110%. Rozhodol som sa vydať a zverejniť skladbu po skladbe na mojej webovej stránke. Teraz tam mám jednu skladbu a asi každé dva mesiace niečo pridám, ľudia jednoducho zadajú svoj e-mail a stiahnu si skladbu zadarmo. Pretože pre mňa ako umelca je to podobné ako mať dieťa. Chcem, aby veci šli von, bolo by hlúpe držať ich len tak v šuflíku. Aj keby to mlo vyjsť len po kúskoch, postupne, a nie pod nejakým vydavateľstvom, chcem ich mať vonku, aby to ľudia počuli.
Ako vnímate hudobný biznis? Myslíte aj na túto stránku pred samotným vydaním albumu?
CS: Samozrejme, robíme aj to. Radšej by som žil vo svete, kde by som na biznis ako umelec myslieť nemusel, ale ak sa nechytíš, máš veľkú nevýhodu. Ľudia vo vydavateľstvách, promotéri, kupujúci – tí všetci trávia veľa času vylepšovaním spôsobov, ako umelca okradnúť. Takže do istého stupňa si naozaj musíš dať svoj biznis dokopy. Je veľa vecí, s čím by som si už poradil, ak by som sa mohol vrátiť späť nejakých 10 rokov. Snažím sa to, čo teraz viem sprostredkovať mladším hudobníkom. Je dôležité naučiť sa o hudobnom biznise koľko sa len dá, lebo v podstate si to veľa krát ani neuvedomíš, no v každej miestnosti, do ktorej vstúpiš, sa nájde niekto, kto je viac menej rozhodnutý z teba vycucať, čo len môže. Takže áno, je dôležite mať túto stránku veci pod kontrolou.
Koľko slobody ti dáva vydavateľstvo?
CS: Vždy som mal slobodu, myslím, že to hlavne závisí od toho, čo máš v zmluve. Keďže som začal so svojím labelom už na škole, mal som možnosť ukázať schopnosť predať albumy aj bez nahrávacej spoločnosti, takže ma to oslobodilo v zmysle obsahu mojej hudby. Väčšina vydavateľstiev, s ktorými som komunikoval, keď som bol mladší, ma nútila spraviť straight-ahead album. Po tom, čo som začal s vlastným labelom, som ako s prvým vydavateľstvom prišiel do kontaktu s Concord Records. No už som bol v pozícií, kedy som im mohol povedať: „Chcem robiť nový druh hudby, chcem mať možnosť robiť svoje veci a nechcem aby ste moju nahrávku nahrali a založili do šuflíku“. Takže mám v kontrakte klauzulu, ktorá zaručuje, že album nemôžu len tak založiť - album nahrám, zmastrujem, a ide von.
Pred rokom sme počuli, že plánuješ dať dokopy superkapelu s Thomas Pridgenom, Thundercatom...
CS: Áno, myslím na to každý deň (smiech). Bolo by určite jednoduchšie ísť na tour v takomto zložení, lebo všade kam títo chlapci idú, všade majú svojich stúpencov. Zvlášť v USA, kde je najnáročnejší trh, čo sa týka koncertov a turné. Takže je skvelé dopredu vedieť, že koncerty budú vypredané bez ohľadu na to, kam prídeš. Takéto problémy v Európe nemávame, ale v Amerike je ťažšie koncerty vypredať. Napríklad vo Wisconsine sa toľko ľudí o jazz nezaujíma, aj napriek tomu, že tvrdia opak. Je skvelé hrať s ľuďmi, ktorí hrali v rôznych zoskupeniach a v rôznych hudobných prostrediach, lebo dokážu prilákať rôzne publikum. Napríklad Thomas stále dokáže pritiahnuť fanúšikov Mars Volta. Takže to je aktívum, čo sa týka turné. Iné pravidlá platia pre predávanie albumov, ale takto to funguje, keď ideš na šnúru.
Asi by bolo náročné turné s týmito ľuďmi vôbec naplánovať...
CS: To záleží od toho, ako dlho dopredu by sa veci pripravovali.
Poďme k tvojmu poslednému albumu. Koho nápad bol vydať dvojalbum?
CS: Bol to môj nápad. Chcel som vydať dokonca viac než dva disky.
Mal si tak veľa materiálu?
CS: Mal som pripravenej veľa hudby a nebavilo ma už urobiť len jedno CD. A cítil som sa aj dosť sebaisto, že vieme nahrať bez problémov toľko materiálu. A taktiež musíš chápať stupňovanie v hudobnom biznise – ak budeš robiť stále to isté dookola, ľudí to prestane baviť. Väčšina hudobníkov sa bojí dať na album toľko vecí naraz, ale teraz sme viacerí prispeli skladbami – ako Matthew, ktorý písal pre túto kapelu vždy, takže sme si mohli dovoliť urobiť takúto veľkú vec spôsobom, aby to nebolo nudné.
Album ste nahrávali s oddelenými nástrojmi – ako v praxi fungovalo a prečo ste skúsili tento spôsob záznamu?
CS: Keď sme urobili Yesterday You Said Tomorrow, nebolo tam veľmi čo upravovať, keď sme mixovali a mastrovali, editovanie bolo naozaj minimálne. Až ma šokovalo, ako málo sa na tom potom pracovalo.
MS: Neviem, či vôbec niekto na tej nahrávke nastrihol sólo.
CS: Nie, nikto.
MS: Bolo to rovnaké, akoby sme nahrávali album v roku 1962.
CS: Žiadne editovanie.
Takže teraz ste album nahrávali inak kvôli postprodukcii?
CS: Áno, bolo zaujímavé to všetko separovať, zvuk je v niektorých ohľadoch podobný, ale aj úplne iný, ak sa nástroje zvukovo separujú.
Všetko bolo oddelené? Oddelili ste všetky nástroje do separátnych miestností a použili ste aj overdub?
CS: Viacmenej všetko bolo oddelené. Použili sme fakt veľa overdubbingu.
Hlavne asi pri sólach...
MS: Áno. Vrstvili sme napríklad gitaru na niekoľko krát. Na toto nahrávanie som si priniesol veľa gitarovej techniky. Takisto to bolo aj pri klávesoch.
CS: A bubny, bolo tam veľa dohrávania pri bubnoch.
MS: Áno, stále to bolo ako v klasickom štúdiu, mali sme očný kontakt, ale každý bol v inej kabíne. Vďaka tomu bol každý dosť izolovaný a podklad bol ideálny na postprodukciu – nahrávanie ďalších vrstiev, nastrihávanie a podobne.
Kto stojí za týmto zvukom? Mix je veľmi zaujímavý, napríklad pri bubnoch, počuť slabšie ride činel, výraznejší je malý bubon a hi-hat...
CS: Celý tím ľudí. Chlapík, ktorý produkoval nahrávku sa volá Chris Dunn a má veľmi citlivé uši na mix. Veľa som sa od neho naučil pri mixáži. Na to, čo má kam ísť, kedy a ako to má vyzerať. Má fakt najlepšie ucho, neuveriteľnú zručnosť.
On robil aj Yesterday You Said Tommorrow, ale Christian aTunde Adjuah znie jednoducho inak.
CS: Robil všetky moje albumy. My sme produkovali albumy spolu, ale pri mixe a masteringu mal veľké slovo k finálnemu zvuku práve on.
Máš nejaký systém ako komponuješ, nejaký systém, harmonické štruktúry? Alebo je to vždy o pocite? Komponuješ aj s niekým iným?
CS: Nie, nemám vôbec žiaden systém. Trávil som veľa času so staršími hudobníkmi, vstrebával ich skúsenosti. Naučil som sa napríklad, že je dôležité používať vo svojej hudbe nejaké opakujúce sa elementy, vďaka čomu môžeš poslucháčom ukázať svoj sound. Myslím, že vo väčšine jazzovej hudby sa deje toto: Každý tak veľmi dbá na to, čo jeho hudba vyvolá u ostatných hudobníkov, že obsah, ktorý svojou hudbou sprostredkúva, už vlastne nikoho nezaujíma. Takže pre mňa je dôležitejšie vytvoriť atmosféru. Je to niečo ako vytváranie textúry, ktorú keď ľudia počujú, automaticky ju priraďujú ku mne, keďže každý hudobník je odlišný.
MS: Komponovanie je zručnosť rovnako ako improvizácia, tiež na tom musíš pracovať. Ja sa stále snažím pracovať na rozšírení „slovnej zásoby“ môjho komponovania rovnako, ako to robím pri improvizácii. Tak ako vraví Christian, každý je iný a najlepšie čo môžeš ako improvizujúci hudobník robiť, je písať hudbu. Pretože vtedy kontroluješ celé to hudobné prostredie, ktorým sa prezentuješ. Je to cesta k vlastnému zvuku a k identifikácii samého seba ako umelca. Zároveň musíš písať tak, aby ťa tvoja hudba podporila, znel si čo najlepšie, a je to veľmi dobrý nástroj pre tvoje hranie. Niekedy sa prichytím pri tom, že komponujem istými spôsobmi a vtedy sa snažím ísť úplne iným smerom, než som šiel doteraz, proste rozvíjam svoju slovnú zásobu komponovania. Čím viac rôznych spôsobov používam, čim viac skladieb musím napísať, tým to pre mňa znie zaujímavejšie a myslím, že potom to znie zaujímavejšie aj iným ľuďom.
Ešte nám povedz, ako si prišiel s niečím ako After All?
MS: Viem ti to povedať úplné presne. Bol som počas Vianoc na strýkovej farme, asi okolo roku 2008. Často tam chodievam a vždy si zoberiem akustickú gitaru, on tam má zimnú záhradu. To miesto je v severnom Ontariu, keď sa pozrieš von, všade je sneh a ja tam len posedávam, pijem pivo a blbnem na gitare, proste relaxujem a viac-menej cvičím… Veľa kráť dostanem nápad na skladbu keď improvizujem, jednoducho hrám, zapnem nahrávač na telefóne a podobne… Tá linka, to basové ostinato alebo akokoľvek to chceme nazvať, bolo len niečo, čo som improvizoval. V podstate sa nikdy nesnažím nejako účelne skladať, nikdy si nepoviem, že idem zložiť niečo v takomto takte. Myslím že to je podobne u teba…
CS: Presne tak.
MS: …zahrám frázu, potom sa k tomu spätné vrátim, a snažím sa zistiť čo to vlastne je. Musím to rátať aby som vlastne zistil, čo to je, potom to prepísať do nôt, a viac menej z toho vychádzam ďalej. To bol zárodok nápadu.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme, nech sa darí hudobne aj osobne!
CS: Vďaka!
MS: Nech sa darí.
Lukáč & Krekáč
Foto: Rudolf Baranovič
