Bratislava, 17.júna 2016, One Day Jazz Festival
Americký jazzový saxofonista Donny McCaslin (49) pôsobí na hudobnej scéne už od konca 80. rokov, keď sa ešte ako študent Berklee College of Music stal členom koncertnej zostavy legendárneho vibrafonistu Garyho Burtona. Neskôr v skupine Steps Ahead na niekoľko rokov nahradil saxofonistu Michaela Breckera. Od roku 1998 sa venuje predovšetkým vlastným projektom. Vydal jedenásť albumov, bol trikrát nominovaný na Grammy. Do širšieho povedomia nielen jazzovej obce sa dostal tento rok vďaka účinkovaniu na poslednom albume Davida Bowieho – Blackstar. So svojou kapelou prišiel na Slovensko kvôli dvom koncertom One Day Jazz Festivalu. Neváhali sme a po bratislavskom koncerte sme využili príležitosť na krátky rozhovor.
Váš dnešný pracovný deň v Bratislave začal workshopom na Bratislavskom konzervatóriu. Aký význam podľa vás majú takéto workshopy? A ako Vaše workshopy prebiehajú?
V USA je veľa univerzít, ktoré majú aj jazzový program. V Európe asi workshopy nebývajú takou samozrejmosťou ako je tomu v Amerike, ale pre nás sú bežnou súčasťou našich turné po Amerike. Poskytujú nám možnosť priblížiť jazz študentom a zároveň sú jedným z našich zdrojov príjmov. Na workshope najprv zahráme nejakú skladbu a potom o nej diskutujeme. Zároveň vysvetľujem rôzne spôsoby improvizácie. Napríklad prácu s melodickými intervalmi a ich precvičovanie, rozvíjanie rytmických nápadov, alebo možnosti rozširovania rytmického jazyka, či rôzne spôsoby využitia jazzového jazyka. Študentom ponúkame nástroje, ktoré môžu používať bez ohľadu na úroveň svojich doterajších skúseností. Vysvetľujem im spôsoby, ktoré u mňa osobne efektívne fungujú. Ide o veľmi interaktívny prístup, vyzývam študentov, aby sa aktívne pýtali. Nie vždy nám kladú otázky, vtedy viacmenej predvádzam, ako by mali niektoré veci precvičovať. Snažím sa im poskytnúť nejaké konkrétne ukážky, ktoré možu potom cvičiť aj doma.
Majú takéto dieľne v Amerike dlhoročnú tradíciu, alebo je to len záležitosť posledných rokov?
V USA ich hudobníci robili odjakživa. Aj ja som sa ich ako mladý zúčastňoval a učil sa na nich veci, ktoré sa nebolo možno naučiť inde.
Jedným z uznávaných mentorov v USA je už dlhé roky Gary Burton. Z jeho skupiny vzišlo veľa slávnych jazzmanov. Začínal u neho napríklad aj Pat Metheny. Vy ste ako mladý naberali skúsenosti aj v jeho kapele. Čo Vám pôsobenie u Garyho Burtona dalo?
Ku Garymu som sa pridal ešte počas štúdia na Berklee, v poslednom semestri. Gary mal dlhoročné skúsenosti muzikanta, ktorý trávi veľa času na turné. Počas dlhých ciest s jeho skupinou som sa naučil veľa o hudobnom biznise, organizovaní šnúr, dostával som od neho spätnú väzbu na svoje výkony. Nielen to, ale istý náhľad na politiku. Bolo to pre mňa niečo ako maturita.
Dostávame sa k téme, na ktorú sa Vás v poslednom čase pýta veľa žurnalistov, a tou je vaše účinkovanie s Davidom Bowiem. Aj dnes ste od neho hrali niekoľko skladieb. Ako ste spracúvali Bowieho pôvodný materiál do dnešnej koncertnej podoby?
Hrali sme naše vlastné verzie Davidových skladieb. Napríklad pôvodná verzia skladby Warsaw bola inštrumentálkou z jeho albumu Low. Naša skupina do skladby vnáša prvky improvizácie. V podstate hráme tie isté melódie, ktoré počujete na albume. V istom momente zostávame v pôvodnej tónine, ale začneme improvizovať. Ponechávame len základnú kostru piesne. Dnes sme hrali inštrumentálnu verziu skladby Lazarus. Na pódiu hrám čiastočne saxofónový part, ktorý je aj na albume a jeho autorom bol David. Navyše hrám na saxofóne aj melódiu, ktorú on na albume spieval. V istom okamihu začnem improvizovať. Na koncertoch hrám saxofónové sólo podstatne dlhšie, ako pôvodné sólo na albume.
Samotné nahrávanie Blackstar trvalo dokopy tri týždne. Týždeň mesačne, počas troch mesiacov. Ak by ste porovnali prácu v štúdiu s Davidom Bowiem s nahrávaním vašich vlastných albumov, v čom bol najvýraznejší rozdiel?
Ako jazzový hudobník máte najčastejšie možnosť nahrávať v štúdiu jeden, maximálne dva dni. Čo zodpovedá približne piatim až ôsmim skladbám denne. Pociťujete neustále časovú tieseň, finančný tlak, keďže za štúdiový čas platíte. S Davidom sme mali oveľa viac času. Treba však povedať, že ten bol vždy maximálne využitý. Nahrávali sme zhruba dve sklady denne, teda nie päť, či osem. Na konci týždňa sme sa dokonca občas vrátili naspäť a nahrali znovu niečo zo začiatku týždňa. David bol veľmi sústredený a rýchly. Nahrávku sme spravili na prvú alebo druhú dobrú, občas sa niečo ešte dobrusovalo na base alebo bicích a podobne. David niekedy navyše doplnil nejaké vokálne harmónie alebo text, prípadne ja som doplnil dychové nástroje. To si vyžadovalo ďalšiu hodinu práce. Jason (Linder ) mal v štúdiu deväť klávesových nástrojov. Mali sme dostatok času venovať sa veľmi detailne rôznym nuanciám. Bolo to super pocit, môcť si dopriať takýto časový luxus.
Hudobníci, ktorí nahrávali v štúdiu s Patom Methenym, o ňom hovoria, ako o neuveriteľnom detailistovi a perfekcionalistovi. Podľa toho, ako opisujete prácu s Davidom Bowiem, mám pocit, ako keby boli v tomto dosť podobní.
S Patom Methenym som nikdy nenahrával, ale u Davida to bolo aj o Tonym Viscontim. Keď sa skladba nahrala, vrhol sa na ňu David s Tonym a analyzovali každý detail. Doslova zberali informácie, ktoré potom analyzovali.
Do spolupráce s Davidom Bowiem ste zrejme išli s nejakými očakávaniami. Ako sa nakoniec naplnili?
Zaujímavá otázka, zatiaľ ste prvý, kto mi ju položil. Raz sme aj s Markom (Guilianim) nahrávali s bigbandom Marie Schneiderovej skladbu Sue (vyšla v roku 2014 na Bowieho výberovke Nothing Has Changed, pozn. red.). Celý bigband riadila Maria. Ak si dobre spomínam, snažil som sa vtedy nemyslieť na to, aké sú moje očakávania, ako to celé dopadne. Pripravil na čokoľvek, čo by moho nastať. Snažil som ponoriť do skladby tak, ako to len bolo možné. Nevedel som do akej miery skladba zostane pôvodná, do akej miery sa bude v procese meniť. Nemal som tušenie o tom, čo by som mal očakávať. Nemyslel som na to, sústredil som sa len na skladbu.
V súčasnosti hráte so svojou formáciou elektrickú hudbu. Nahrali ste spolu už tri albumy. Pred prvým z nich ste spravili jasnú deliaciu čiaru, za ktorou hráte vaše vlastné projekty už len elektrifikovane. Je to vaše hlavné smerovanie dobudúcna?
Ide o inštinktívnu záležitosť. Je to niečo, čo robím práve teraz. Mám veľmi rád muzikantov v kapele, ich vzájomné interakcie. Práve spolu dokončujeme nový album, ktorý by mal vyjsť v októbri u neworského nezávislého vydavateľstva Motema Music. Niektoré skladby sme hrali aj dnes večer. Nate Wood (basgitara), album mixuje. Bude robiť aj jeho master, ihneď ako sa v pondelok vrátime do New Yorku. Myslím, že to bude môj najsilenjší album. Bude na ňom aj coververzia skladby Warsawa. Som presvedčený, že nás čaká spolu ešte veľa práce na rozcestí elektronickej hudby a improvizácie. Hrám však rád aj akustickú hudbu. Mám niekoľko vedľajších projektov, ale toto je momentálne moje hlavné zameranie. Stále hrám aj s Mariou Schneider a jej bigbandom. Nedávno sme mali týždňové angažmán v newyorskom Birdlande s projektom projektom „Gil Evans“.
Ďakujeme za rozhovor.
Titulné foto: autor
Foto z koncertu: Peter Ťapaj
