Posledným z koncertov jednodňového Gypsy Jazz Festivalu bol projekt Mila Suchomela - saxofonistu a zároveň organizátora celého podujatia. Milo si zvolil za hlavnú osobnosť festivalu hudobníka, ktorý je skutočnou legendou, saxofonistu, ktorý písal dejiny jazzu, či už svojimi nezameniteľnými kompozíciami, ku ktorým sa aj súčasní jazzmeni stále vracajú, alebo interpretáciou tisícok skladieb, ktoré nahral. Hviezda večera Benny Golson je pre Mila neskrývaným vzorom, čo dokázal aj vlastnou kompozíciou v golsonovskom štýle, ktorú maestrovi venoval, alebo tiež darčekom, ktorý známemu hudobníkovi priniesol v závere koncertu.
Koncert otvoril leader sólom na tenor saxofón. Postupne sa popridával zvyšok kvartetu a v klavíri zazneli modernejšie sadzby. Klaudius Kováč, ktorý hral v ten večer so svojim triom ako prvý, zamenil obľúbený powellovský bebop za voľnejší a otvorenejší zvuk pripomínajúci neskoršieho McCoy Tynera. Doplnil tak rytmiku Baroš- Solárik a hutný kompaktný zvuk sa z pódia prelieval do sály. Po duolovom konci prvej skladby bolo treba 'upratať' zvuk a tak niekoľko pokynov smerom ku zvukárovi pomohlo zlepšiť celkový sound v sále. Druhá skladba začala podobne ako predošlá s rozdielom, že tentokrát zazneli tóny sopránky za doprovodu klavíra. Na pódium prišiel medzitým Miroslav Hloucal s trúbkou a Braňo Belorid s trombónom, ktorí podfarbovali saxofón hardbopovým štýlom šestdesiatych rokov. Témy troch balád v jednom medley si nakoniec medzi sebou podelili Miloslav a Miroslav. Daľšou skladbou bola autorská kompozícia Gypsy Nature Boy, v ktorej v priebehu krátkej témy zazneli tri štýly - swing, latin a groove. Ako povedal autor, príbeh je o hudobníkovi, ktorý sa hľadá, koketuje s rôznymi žánrami a nakoniec skončí pri čistom jazze. Pod sólami hrala rytmika groove uzamknutý v milisekundovom spojení a vytvárala tak obrovskú energiu pre sóla trúbky, saxofónu a klavíru. Nakoniec dostali priestor aj bicie Petra Solárika, ktorý ukázal aj inú než doprovodnú stránku svojho nástroja. Nasledovala golsonovka Killer Joe, ktorá naznačovala príchod jej autora na pódium. Obecenstvo si však muselo chvíľu počkať, kým sa Benny Golson objavil a pár tónmi zelektrizoval priestor na pódiu aj v hľadisku. Kapela začala hrať inak, koncentrovanejšie na jedinečnú pokojnú energiu, ktorú tento velikán so sebou priniesol. V jeho tóne nebol náznak presviedčania, či agresivity. Saxofonista mal počas tohto vystúpenia dve polohy - Golson hrajúci, koncentrovaný pohľadom do jedného bodu (mal som to šťastie, sediac v tom bode, medzi pár ľuďmi, ktorí boli presvedčení, že hrá v ten večer len pre nich - zodpovedali tomu aj neprestávjúce návaly zimomriavok) a Golson počúvajúci, s jemným úsmevom, koncentrovaný na hudbu, ktorá vychádzala zo spoluhráčov. V tomto duchu zazneli aj jeho ďalšie dve autorské skladby - Whisper Not a Are You Real, kde prejavil basista Tomáš Gaštan Baroš popri skvelom doprovode aj svoju daľšiu silnú stránku - melodické cítenie. Niekedy som neveril, že počúvam obrovský kontrabas, melódie boli precízne vyhraté akoby na gitare. Nasledovala skladba z pera Mila Suchomela - Faraway From Us - ktorú napísal v golsonovskom zvuku, no s modernejšími harmonickými postupmi. Benny si zahral sólo a spravil tak výnimku svojej polohy so zabodnutým pohľadom hore, tentokrát pozeral do nôt, keďže harmónia bola preňho nová. Zahral si jeden chórus a dal tak priestor Miroslavovi Hloucalovi a jeho trúbke, z ktorej bolo cítiť hudobnú náklonnosť k ranému Nicholasovi Paytonovi. Následoval blok troch skladieb v rovnakom tempe - Along Came Betty, Sonny Boy a Blues March, v ktorých hral Golson uvoľnene a rovnaký pocit sa preniesol aj na ostatných sólistov. Jemným vybočením bolo klavírne sólo, úmyselne hrané klastrovým štýlom expresívneho Thelonia Monka, ukončené frázou zo známeho štandardu Stardust. Na konci ešte nasledovalo open drums sólo a po záverečnej téme prišla ďakovačka a rozlúčka. Veľmi sympatický bol darček, ktorý odovzdal Milo svojmu vzoru - vlastnoručne namalovaný obraz.
Po veľmi vydarenom úvodnom ročníku verím, že sa o rok podarí organizátorovi a hudobníkovi Milovi Suchomelovi pripraviť ďalší ročník a možno nám tak predstaví ďalší z jeho vzorov.
Boris Čellár
foto:Róbert Ragan
