Rozprával som sa z anglickým basgitaristom pôsobiacim v Spojených štátoch, Janekom Gwizdalom. Stalo sa tak pred jeho koncertom v bratislavskom Nu Spirite v rámci jeho unikátneho sólo projektu, "Last Minute World Tour". Hovorili sme o hraní sólo, cvičení, tenise či o komponovaní.
Mohol by si nám popísať koncept za tvojím súčasným turné, najmä čo sa týka rozdielu medzi hraním sólo a s kapelou?
Kapely sú drahé. Potrebujú letenky, víza, hotelové izby a momentálne nie som v pozícií, kedy by som niečo také mohol zrealizovať. Nemám manažéra alebo agenta, robím všetko sám. Koncept teda nebol o tom, že som chcel hrať sólo basu, bol o tom, že som chcel vystupovať po svete a jediný spôsob, ako sa to dalo zrealizovať, bolo prostredníctvom fanúšikov. Oni vedia všetko. Poznajú kluby, iných fanúšikov, moju hudbu, sú s ňou citovo spriaznení viac ako agent, promotér, alebo majiteľ klubu. Tak som do toho išiel. Spravil som video, v ktorom som sľúbil, že prídem, ak mi dotyčná osoba zorganizuje koncert. A superstars ako tu Michal (basgitarista Michal Šelep, pozn. red.) to aj vážne dajú dokopy. Som na cestách od januára a končím v decembri, dokopy okolo 120 koncertov, vďaka fanúšikom, YouTube a možnosti otvorene komunikovať.
To je úžasné a vynaliezavé zároveň.
Neviem, či som prvý, kto to robí, fanúšikovia pomáhali ľuďom už predtým. Myslím, že som jediný basgitarista, ktorý to robí, ale to je jedno. Záleží mi na tom, že môžem ukázať iným, že to ide. Ak ste zanietení a úprimne veríte svojej hudbe, ide to.
Poznám ťa ako basistu, ktorý naozaj dlhodobo poctivo cvičí. Ako to robíš? Odkiaľ berieš motiváciu?
Milujem to. Hoci sú v tom desiatky tisíc hodín práce, nie je to pre mňa práca. Už dlhšiu dobu viem, aké to prináša ovocie a ako veľmi si finálny produkt užívam. Čím lepší je, tým lepšie sa komunikuje s inými a tým viac príležitostí dostávaš. Nie je o čom.
Necvičís niekedy zámerne?
Áno. Vždy sa zamyslím, či sa na cvičenie cítim. Ak nie, necvičím. Možno som tri týždne na šnúre a poviem si, že to nedám. To však môže byť ráno o siedmej a večer o siedmej sa môže situácia zmeniť. Možno si pocvičím len 20 minút. Ale určite sú dni, kedy necvičím. Je skvelé niekedy necvičiť, často je to lepšie, ako samotné cvičenie. Netreba to siliť.
Viem, že sa venuješ aj tenisu. Je to spôsob, ako si dať pauzu od hudby?
Presne tak. Pred dvoma a pol rokmi som rozmýšľal, že s hudbou skončím. Stratil som zanietenie, nevystupoval som, necvičil som. Tenis bol skvelým odpútaním sa a niečím, na čom bolo treba tvrdo pracovať, keďže som bol úplný začiatočník. Tak ako 20 rokov dozadu v hudbe. A práve tenisový tréning mi opäť naštartoval mozog a vrátil ma späť do hudby, od ktorej som si vzal na rok voľno. Teraz som späť v plnej sile.
Každý deň publikuješ vlog na svojom YouTube kanáli. Robíš to aj z iného dôvodu, ako je len komunikácia s fanúšikmi?
Vlogy ovplyvňujú celý môj život. Pomáhajú mi byť úprimný. Upravujem ich a strihám, no nikdy neupravujem príbeh samotný. Väčšinu sa mám dobre, no ak mám zlý deň a rúca sa mi život, hovorím o tom. V jednom vlogu hovorím o svojom rozvode. Niekedy som chorý alebo ma nič nebaví a riešim to v sebe a rozprávam o tom tisíckam ľudí. V zásade, ľudia online sú moji terapeuti. Je to dobrý pocit, byť úprimný. Nezáleží na tom, či si video pozrie 10 000 ľudí alebo jeden človek. Ak to niekomu pomôže, beriem to ako úspech. Prečo by som si mal riešenia svojich problémov nechávať pre seba? Je dôležité podeliť sa s týmito informáciami.
Aký je rozdiel medzi hudobnou scénou v Los Angeles a New Yorku.
V komunite. New York je nikdy nekončiaci boj. Je to malý ostrov, kde žijú milióny ľudí, najmä Manhattan, kde je väčšina klubov a vystúpení. L.A. je úplne o inom. Ak žiješ v Santa Monica na západe pri oceáne a ideš hrať do mesta, je to dlhá a osamelá púť. Keď som žil v New Yorku, za hodinu som stretol 10 svojich kamarátov. V L.A. nestretnem nikoho, ako je mesiac dlhý. Určite nie počas prechádzky. Ak v L.A. uvidíš niekoho prechádzať sa po ulici, ten človek musí mať fakt zlý deň, niečo s ním nie je v poriadku.
Povieš nám o koncepte svojho najnovšieho albumu „American Elm“?
Rozmýšľal som nad ideou hrať sólovo. Všetky melódie, ktoré som predtým napísal, boli pre iných hudobníkov. Tieto melódie boli pre mňa. Niečo, čo som zvykol cvičiť, alebo na čom som pracoval doma. Hral som ich presne tak, ako som ich počul a nevedel som si predstaviť, že by ich mal hrať niekto iný. A bolo to prvý krát, čo sa mi podarilo vymaniť sa spod vplyvu „Show Of Hands“ Victora Wootena (sólo basgitarový album, pozn. red.). Keď ten album vyšiel, 20 rokov som si hovoril, že k téme sólo basgitara už nemám čo dodať. Bol to obrovský miľník pre nástroj. Bolo to v roku 2015, keď som si povedal, že možno budem vedieť skúsiť urobiť niečo originálne.
Muselo to dozrieť?
Ja som musel dozrieť a trvalo to celú moju dovtedajšiu kariéru.
Ako vnímaš rozdiel v komponovaní s basou v ruke a bez?
Mnohí nástrojári, nielen basisti, sú technicky veľmi zdatní. Je veľmi ľahké skĺznuť do komponovania niečoho, čo ukazuje techniku, namiesto niečoho skutočne muzikálneho. Môže to znižovať kvalitu hudby. Mám rád melódie a väčšina z nich snáď prichádza, keď zrovna basu nedržím. Nie som dobrý klavirista a preto rád sedím za klavírom a hrám, to pomáha. S basou v ruke strávim veľa času a tak sa veľa komponovania udeje aj tak, no snažím sa, aby hudbu diktovala samotná hudba, nie nástroj.
Jedna zo skladieb na tvojom albume s názvom „God Rest Ye Merry Gentlemen“ je súčasťou írskeho folklóru. Napadlo ti využiť prvky poľskej ľudovej hudby? (Narážal som na Janekové poľské korene.)
Nie, až kým si to teraz nepovedal. Ani neviem, ako tradičná poľská hudba znie. To je zlé, mal by som sa na to pozrieť. No hrával som veľa balkánskej hudby s jedným srbským bubeníkom, ktorý teraz žije v New Yorku. Veľa nepravidelných rytmov. Ovplyvnila ma aj bulharská hudba. Mikrotonalita, netemperované ladenie, bulharský ženský zbor. Obrovský vplyv na môj prvý album.
Bill Laurance hovoril o Brexite, keď tu mal koncert. Ako sa na to pozeráš ty?
Spôsob, ako sa to stalo, je smutný. Myslím, že odhliadnuc od konkrétneho politického názoru, keď postavíš svoje hnutie na propagande a potom zmizneš zo scény päť minút potom, ako sa stane, čo si chcel, je to veľmi smutná vizitka a veľmi ma to zarmútilo. Mám rád demokraciu a tak ako ľudia volili, tak volili, mali by sme mať na výber, som s tým úplne OK. Môj politický názor je v tejto otázke nepodstatný, ale spôsob, akým sa to udialo, je tragédia. Celé to bolo zamerané na množstvo chudobných, nevzdelaných ľudí, ktorých veľmi škaredo zneužili. Veľmi ma to nahnevalo. Bol som v Anglicku, keď sa to stalo a keďže som bol vtedy vo väčšom meste, nestretol som nikoho, kto by nebol šokovaný.
Mali by hudobníci komentovať dianie vo svete? Je to ich zodpovednosť?
Myslím, že jazz zvykol byť politický. Preto nerád používam ten termín na svoju hudbu, lebo ja politický nie som. Som melodický, pozitívny, snažím sa čo najviac otvárať komunikačné kanále medzi ľuďmi. Posledných päť rokov robilo zopár jazzmanov politické vyhlásenia, ktoré však boli veľmi nevkusné. Neviem, či dnes niekto má takú rétorickú schopnosť, akú mali niektorí pred 60 rokmi a neviem, či dnešné vyhlásenia majú takú silu ako vtedy, keď jazzové hnutie začalo. Neviem, či som schopný povedať, či by hudobníci mali alebo nemali verbálne reagovať na dianie vo svete, no odhliadnuc od profesie by mal človek robiť dobro pre druhých. Vyvažovať negatívne pozitívnym. To môžu robiť hudobníci, politických komentátorov už je viac ako dosť. Všetko, čo robím ja, ide mimo politiky a náboženstva. Je to príliš veľká rozbuška. Odporúčam ľuďom čítať, vzdelávať sa a prejaviť svoj názor. Nie sťažovať sa, ale naopak, byť súčasťou systému a snažiť sa urobiť niečo pre všeobecné dobro. Ak by som s tým ale išiel na YouTube, čo je hádam jedno z najhorších fór planéty, vieš... Mám svoje názory, som celkom liberálny, ľavicový, som dosť smutný z Brexitu a Donalda Trumpa, no viac do toho asi nepôjdem. Sú krajšie veci. Netreba ľuďom hovoriť, že volím Hillary alebo Trumpa, budú to počuť v tej hudbe.
Aké máš plány do budúcna po turné?
Ak by si mi pol roka dozadu povedal, že dnes budem robiť toto turné, asi by som ťa vysmial. Asi budem hrať až do konca života. Niektorí idú do dôchodku. Gary Burton odohral svoj posledný koncert na Floride pred pár mesiacmi a išiel do dôchodku. Prestal hrať. Hovoril som si, či to čaká aj mňa. Dopadne to tak? Alebo budem ako Ray Brown, ktorý ako osemdesiatnik zomrel v pokoji v hotelovej izbe medzi dvoma koncertami? Dúfam, že to vydržím robiť dlho. Mám priateľku, ktorá je omnoho mladšia ako ja, snáď ma udrží mladým, šťastným a motivovaným a budeme mať rodinu, deti a psy. Je to tiež basgitaristka. Celý život chcem len robiť dobro a byť dobrý k ostatným, všetko sa točí okolo toho.
