Historické poznatky sa často skrývajú na tých najnečakanejších miestach. Napríklad aj v hlavičke notového zápisu jazzového štandardu. Pozrime sa bližšie na azda jeden z najslávnejší z nich (obľúbený najmä medzi saxofonistami), Body And Soul, ktorý bol v rôznych podobách spracovaný viac ako 3 000 krát. Podčiarknutý názov skladby sa veľkým familiárnym písmom neprehliadnuteľne týči v strede hlavičky. Nás však bude zaujímať informácia nachádzajúca sa vpravo od tohto hrdého titulu, vyvedená o poznanie menším a menej nápadným písmom. Slovíčko „Green“ označuje priezvisko autora tejto ikonickej skladby a ak jeho Body And Soul poznáte, no o pánovi Greenovi počujete prvýkrát, nie ste sami.
Je pozoruhodné, ako sláva diela dokáže zatieniť slávu jeho autora. Otestuje sa spolu so mnou. Poznáte nasledujúce skladby? Fly Me To The Moon, All The Things You Are, či Blue Bossa. Hovoria vám niečo mená Bart Howard, Jerome Kern, či Kenny Dorham? Úprimne, nedal by som ruku do ohňa za to, že by som vám týchto pánov o polnoci vysypal z rúkava a rozhodne poznám viac jazzových štandardov ako autorov. Ak však skladateľov bližšie spoznáme, umožní nám to uvedomiť si nový rozmer kultúrnej bohatosti jazzu.
Viete, čo majú spoločné Irving Berlin, George Gershwin, Richard Rodgers, Jule Styne a spomínaní Johnny Green a Jerome Kern? Ide o hudobných skladateľov slávnych jazzových štandardov židovského pôvodu. Zoznam sa zďaleka nekončí. O čom to svedčí? O tom, že napriek prominentnému vplyvu africkej hudby či amerických spirituálov by jazz bez židovských skladateľov zrejme nebol tým, čím je dnes.
Hovorí Jeffrey Melnick, profesor amerických štúdií na bostonskej University of Massachusetts: „Keď sa pozriete na históriu Afro-Američanov a Židov v populárnej hudbe, existuje tu určitý podmanivý rozmer prirodzenej spolupatričnosti.“ Melnick ďalej hovorí, že kľúčovým elementom je tu otroctvo. Afro-Američania prevzali staroveký príbeh egyptského zajatia Židov v Egypte, prispôsobili si ho a vytvorili piesne, ktoré sú na ňom postavené. Historickou iróniou je, že sa na začiatku 20. storočia tento príbeh dostal späť k Židom žijúcich v Amerike, ktorí pod vplyvom udalostí vo svete Afro-Američanov vnímali ako svojich prirodzených spojencov. Židia v hudobnom priemysle navyše zistili, že ich hudba má prostredníctvom černošských hudobníkov a rozkvitajúceho jazzu väčšiu šancu rozšíriť sa. Skladatelia ako Gershwin zasa na oplátku priniesli jazz do koncertných sál (spomeňme „Rhapsody in Blue“) a zlepšili jeho postavenie, oslovujúc ďalšie vrstvy obyvateľstva. Išlo o dokonalú symbiózu.
Melnick dodáva: „Keď Židia hovoria o svojej spolupatričnosti s Afro-Američanmi, často odkazujú na to, že existujú podobnosti medzi hudbou synagógy a blues. Odkazujú na to, že obe kultúry vedia dobre vyjadriť svojou hudbou utrpenie.“
Táto tematika najnovšie zaujala aj režiséra Roberta Philipsona, ktorý v súčasnosti vydáva dokumentárny film s názvom „Body And Soul: An American Bridge.“ Pojednáva najmä o živote Louisa Armstronga, ktorý celý život nosil Dávidovu hviezdu okolo krku a symbolicky i reálne tak znázorňuje prepojenosť Židov a jazzu od svojho začiatku.
Zdroj: Chicago Tribune
