V jazze sa počas celej jeho histórie objavilo len zopár hudobníkov, ktorých prínos bol tak silný, že navždy zmenil ďalší vývoj tohto štýlu. Louis Armstrong priniesol rytmické cítenie, ktoré poznáme ako swing, Benny Goodman bol prvý jazzman, ktorý vystúpil v Carnegie Hall, Charlie Parker a Dizzy Gillespie sa považujú za otcov prvého "moderného jazzu", bebopu, Miles Davis s Bill Evansom svet ohúrili modálnym jazzom... A potom je tu John Coltrane.
Saxofonista John William "Trane" Coltrane sa narodil 23. septembra 1926 v meste Hamlet v Severnej Karolíne. Po skorej smrti svojho otca a starých rodičov sa ako 17-ročný presťahoval do Filadelfie a v tom čase mu matka kúpila jeho prvý nástroj, na ktorý začal cvičiť s plným nasadením. Coltrane v tom čase považoval za svoj vzor Charlie Parkera a intenzívne sa venoval bebopu - vtedy ešte na altsaxofóne, ktorý neskôr vymenil za tenor. So svojimi susedmi a kamarátmi Benny Golsonom a Jimmy Heathom sa stali známi ako nerozlučná filadelfská saxofónová trojica. John sa o niekoľko rokov stal členom a sólistom bigbandu Dizzy Gillespieho a jeho muzikantský život v tomto období prvý krát nabral náznak stability a úspechu.
V jazzovej ére 40. a 50. rokov sa obvykle mladí talentovaní hudobníci dokázali presadiť už v skorom veku - napríklad Sonny Rollins hral nahral svoje prvé platne ako 18-ročný a už ako 24-ročný hral a nahrával s Miles Davisom. Na druhej strane John Coltrane ako 28-ročný ešte stále nemal stabilnú kapelu (Gillespieho bigband sa začiatkom 50.rokov rozpadol). O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď mu v lete roku 1955 zazvonil telefón, na druhom konci sa ozval Miles Davis a ponúkol mu miesto v novom kvintete, ktorý zakladal. Coltrane ponuku prijal a táto kapela v rokoch 1955-1957 fungovala ako legendárny Miles Davis First Great Quintet, s Red Garlandom na klavíri, Paul Chambersom na kontrabase a Philly Joe Jonesom na bicích. Z tohto obdobia sú známe 4 albumy Workin', Cookin', Steamin' a Relaxin', ktoré Davis so spoluhráčmi dokázali nahrať za rekordné dva dni. Zároveň je to tá istá kapela, ktorá po malých personálnych zmenách a pridaní altsaxofonistu Cannonball Adderleyho nahrala legendárnu platňu Kind of Blue (1959).
Trane bol ako väčšina mladých bebopových hudobníkov od mladosti závislý na alkohole a heroíne a títo jeho démoni sa mu vo viacerých oblastiach stali osudnými - Miles Davis ho kvôli tomu v októbri 1956 vyhodil z kapely. Hoci ho už o mesiac zobral späť, Coltraneova situácia sa nezlepšila a trubkár bol nútený ho v apríli 1957 vyhodiť znovu. To bolo pre saxofonistu zrejme konečne dostatočným impulzom na zmenu a koncom roka 1957 sa mu konečne podarilo narkománie zbaviť. Toto obdobie zároveň predstavuje zlom v Coltranovej hre. V nasledujúcich mesiacoch začal cvičiť ešte intenzívnejšie, stal sa nakrátko členom kapely Thelonious Monka, nahral svoj prvý sólový album s názvom Coltrane (1957) a začal experimentovať s novým štýlom hry, ktorí kritici neskôr pomenovali "sheets of sound". Začiatkom roka 1958 už ako čistý znovu nastúpil do kapely Miles Davisa, rovnako sa pridal aj Cannonball Adderley a z kvinteta sa stal Miles Davis Sextet - jedna z najprestížnejších kapiel konca 50. rokov.
Prvý Coltranov album sa nestretol s výraznou odozvou, no jeho druhá platňa ohúrila kritikov aj poslucháčov. Blue Train (1957) predstavil vyspelého Coltrana, ktorý doslova vyčnieval nad zvyškom kapely. Art Pepper sa v jednom z rozhovorov o albume vyjadril takto: "Ostatní muzikanti tu po Coltranových sólach znejú smiešne, ako malé deti. Jeho sólo v skladbe Blue Train bolo kruté. Radšej mal nechať ostatných sólistov hrať prvých."
Netrvalo dlho a Trane sa rozhodol vydať na sólovú dráhu a nasledovať tak svoj sound, ktorý si v posledných pár rokoch budoval. Definitívnym odchodom z Davisovej kapely sa uzavrela kapitola Coltrana ako sidemana a svojim najbližším albumom nastolil svoj štatút významného inovátora jazzu. Platňa Giant Steps (1959) otriasla jazzovým svetom ako bomba. Nastolila nový harmonický materiál, neustále a bleskurýchle akordické zmeny a saxofónovú virtuozitu vysokého kalibru. Coltrane sa dlhšie venoval modálnym a chromatickým princípom a naplno sa mu podarilo ich uplatniť práve v titulnej skladbe Giant Steps. Jazzový svet bol ohúrený. Netrvalo dlho a za Traneom sa zhromaždila plejáda hudobníkov, ktorí študovali jeho štýl a aplikovali jeho útržky vo svojich sólach. Dokonca aj starší muzikanti ako Dexter Gordon alebo Sonny Rollins začali vo svojich improvizáciách využívať tento nový sólový materiál. Coltrane však nehodlal zaspať na vavrínoch a mal jasnú víziu.
Nasledovalo viacero kvalitných albumov - My Favorite Things (1961), Coltrane Plays The Blues (1962), kde Trane objavoval nové cesty a spôsoby hudobného vyjadrovania a miestami až koketoval s free jazzom, spolu so svojim novým kvartetom s McCoy Tynerom na klavíri, Jimmy Garrisonom na kontrabase a Elvin Jonesom na bicích. S touto kapelou nahral Coltrane aj svoj mangum opus, A Love Supreme (1965). Koncipoval ho ako štvorčasťovú suitu vysoko spirituálnej výpovede a vďaky a chvály vyššiemu duchovnému bytiu. Na tomto albume nešlo o harmóniu, o sólové výkony a v konečnom dôsledku ani o jeho predajnosť. V tomto období Coltrane prešiel duchovným prerodom a svoju hudbu sa rozhodol venovať vyššej spirituálnej moci. Bol plne odhodlaný ďalej nasledovať svoj vnútorný hlas a prostredníctvom svojej hudby vytvárať vyššie dobro a meniť svet.
“Chcel by som ľuďom prinášať niečo ako štastie. Chcel by som objaviť takú metódu, že keby som chcel, aby pršalo, začal by okamžite padať dážď. Keby bol jeden z mojich priateľov chorý, zahral by som určitú skladbu a vyzdravel by. Keby bol bez peňazí, zahral by som niečo iné a hneď by dostal všetky peniaze, ktoré potrebuje." - John Coltrane
John Coltrane - A Love Supreme (1965)
Ako protiklad Coltranovej tendencii vzďaľovať sa mainstreamovému záujmu sa jeho manažéri rozhodli osloviť komerčne známych hudobníkov ako hostí na jeho albumy - výsledkom bol nádherný album so spevákom Johnny Hartmanom John Coltrane And Johnny Hartman (1963) a zaujímavý album s Duke Ellilngtonom Duke Ellington & John Coltrane. (1963), ako aj album Coltranovho kvarteta s pomalými skladbami a názvom Ballads (1962). No napriek tomu v druhej polovici 60. rokov saxofonista postupne viac a viac opúšťal zaužívané postupy a nakoniec sa tak vzdialil od bežnej koncepcie hrania, že mu nestačila už ani jeho súčasná kapela. V tom čase oslovil svoju druhú manželku a zároveň klaviristku Alice Coltrane a a bubeníka Rashied Aliho a vytvoril tak svoj druhý kvartet, s ktorým nahral svoje posledné albumy, Expression (1967) a Stellar Regions (1967), ako aj duový album s Rashied Alim, Interstellar Space (1967).
Rok 1967 mal byť Coltranovým posledným, no saxofonista neustále napredoval a hľadal, preto bola správa o jeho náhlej smrti šokujúca pre každého. John Coltrane zomrel 17. júla 1967 na následky rakoviny pečene. Takmer nikto z muzikantskej komunity nevedel o jeho zdravotnom stave a hospitalizovať sa nechal až niekoľko dní pred svojou smrťou. Miles Davis bol ohromený: "Coltranova smrť šokovala každého, všetkých prekvapila. Všimol som si, že nevyzeral až tak dobre... ale nevedel som, že bol taký chorý - teda vôbec som nevedel, že by bol akokoľvek chorý."
Coltranov prínos navždy zmenil jazz a jeho vplyv pretrváva dodnes. Doteraz je považovaný za najväčšieho z najväčších a niektorými je považovaný za jedného z posledných skutočných géniov jazzu. Jeho osobnosť a hudba mala mocný vplyv aj na laickú verejnosť. v roku 1971 založili duchovní vodcovia africkú ortodoxnú cirkev sv. John Will-I-Am Coltrana. Odvtedy funguje v San Franciscu ako útočisko pre ľudí, ktorí v Coltranovej hudbe našli viac ako len prejav hudobnej geniality. Počas svojej 48-ročnej existencie sa jej pôsobisko viac krát premiestnilo a momentálne sídli na 1286 Fillmore Street v srdci historickej jazzovej štvrte v centre San Francisca a udržuje tak Coltranovú tradíciu živú.
Autor: Martin Uherek
Foto: Gelderen, Hugo van / Anefo
