Svoju hudobnú kariéru rozbiehal s Art Blakeyom, Charles Lloydom a legendou jazzu Miles Davisom. Od začiatku 70-tych rokov zažil veľa úspechov ako líder svojich projektov a sólový umelec pohybujúci sa v jazze, jazz-fusion a v klasickej hudbe. Jeho improvizácie a štýl hrania je silno ovplyvnený jazzovou tradíciou a ďalšími žánrami, najmä prvkami západnej klasickej hudby, gospel, blues a etnickej ľudovej hudby. V roku 2003 získal ocenenie Polar Music Prize, v roku 2004 obdržal Leonie Sonning Music Prize. V roku 2008 ho uviedli do siene slávy Down Beat Hall of Fame v rámci hlasovania časopisu 73rd Annual Reader’s Poll. Klavirista Keith Jarrett.
Narodil 8. mája 1945 v meste Allentown v Pensylvánii. Jeho matka bola maďarského pôvodu a otec mal francúzske a škótske korene. Zakrátko bol u neho objavený neobvyklý hudobný talent, disponuje absolútnym sluchom a dával najavo svoj fenomenálny hudobný talent už ako malé dieťa. Na hodiny klavíra začal chodiť vo veku troch rokov, už ako päťročný bol pozvaný do televíznej šou swingovým kapelníkom Paul Whitemanom. Svoj prvý klavírny recitál absolvoval už vo veku siedmych rokov, dielami majstrov klasickej hudby, Mozartom, Bachom, Beethovenom, Saint- Saënsom a dokocna dvoma vlastnými kompozíciami.
Začal študovať na Emmaus High School v Pensylvánii, kde sa prvý krát zoznámil s jazzom. Prejavil záujem o súčasný jazz a jednou z jeho prvých hudobných inšpirácii z oblasti jazzu bol Dave Brubeck. Po absolvovaní školy v roku 1963 sa Keith Jarrett presunul do Bostonu a nastúpil na Berklee College of Music a hrával na klavír v rôznych miestnych kluboch. Po roku sa však presťahoval do New Yorku a zacal hrať v klube Village Vangaurd. Onedlho získal angažmán v zoskupení The Jazz Messengers po boku Art Blakeya. Počas jedného z koncertov si Keith Jarretta všimol Jack DeJohnette, ktorý ho onedlho pozval do kvarteta Charles Lloyda. Ich album Forest Flower (1966) sa stal jedným z najúspešnejších džezových nahrávok polovice 60-tych rokov.
Počas toho obdobia sa Keith Jarrett dostal do povedomia, štúdiovo spolupracoval s rôznymi hudobníkmi a bol lídrom svojho tria s kontrabasistom Charlie Hadenom a bubeníkom Paul Motianom. Prvý album, ktorý vydal Jarrett ako líder bol Life Between the Exit Signs (1967) vydaný vo vydavateľstve Vortex, po ktorom vydal onedlho aj ďalší Restoration Ruin (1968). Oba albumy predstavovali Keith Jarretta v pozícii výnimočného hudobníka s vplyvom Ornette Colemana, alebo Bill Enavsa. Prvý nahral so svojím triom, ale Restoration Ruin je album, na ktorom sa Keith Jarrett predstavil ako multiinštrumentalista a nahral všetky nástroje.
Veľkým zlomom v hudobnej kariére Keith Jarretta bolo jeho pozvanie do skupiny Miles Davisa. Keith počas svojho pôsobenia s Davisom hrával na elektronickom organe Fender Contempo a Fender Rhodes, striedajúc sa s ďalším fenoménom klavíra Chick Coreom. Keith Jarrett účinkoval na niekoľkých albumoch Miles Davisa, Miles Davis at Fillmore: Live at the Fillmore Eart, The Cella Door Sessions ( nahrávané v decembri v roku 1970 v klube Cella Door vo Washingtone), na albume Live-Evil alebo Get Up with It.
V 70-tych rokoch sa Keith Jarrett zameral aj na svoje vlastné projekty. Na spoluprácu si prizval saxofonistu Dewey Redmana k svojmu už zabehnutému triu s Charlie Hadenom a Paul Motianom. Dostalo sa im označenia „American Quartet“ a často si na spoluprácu pozívali ďalších hudobníkom, perkusionistov Guilherme Franca, Airto Moreira a gitaristu Sam Browna. Zoskupenie nahralo v roku 1971 albumy El Juicio a Birth a album Expectations s gitaristom Sam Brownom a sláčikovými a dychovými aranžmánmi. Koncom desaťročia viedol Jarrett aj ďalšie kvarteto, tentokrát s prívlastkom „European Quartet“ so saxofonistom Jan Garbarekom, kontrabasistom Palle Danielssonom a bubeníkom Jon Christensenom. Oproti ortodoxnému americkému štýlu s prvkami avantgardy sa v tomto zoskupení skôr zamerali na prvky klasickej hudby v spojení s európskou ľudovou tradíciou.
Keith Jarrett nahral niekoľko sólových albumov, prvým bol klavírny album Facing You (1971). V koncepte sólového klavíru pokračoval aj v svojej ďalšej hudobnej kariére. Nahral a vydal albumy ako Starcaise (1976), Invocations/The Moth and the Flame (1981) a napríklad The Melody at Night, with You (1999). Okrem nahrávania sólových albumov svoje umenie sólistu predvádzal aj koncertne. Jeho sólový koncert v Japonsku s poradovým čislom 100 v Suntory Hall v Tokiu bol nahrávaný a vydaný v roku 1987 ako Solo Tribute. V roku 1990 bolo Keith Jarrettovi diagnostikovaný syndróm chronickej únavy. Bolo to obdobie kedy minimálne opúšťal svoj domov.
Do roku 2000 sa Jarrett vrátil ku koncertovaniu či už sólovo alebo so svojím triom. Dva sólové koncert v roku 2002 v Japonsku boli prvými sólovými koncertmi po diagnostikovaní jeho ochorenia a boli vydané na CD Radiance v roku 2005 s kompletne zachyteným koncertom v Osake doplneným o niektoré výňatky z koncertu v Tokiu. V roku 2006 vyšiel kompletný koncert v Tokiu ako DVD Tokio Solo. V septembri v roku 2005 mal Keith Jarrett solový koncert v Carnegie Hall, ktorý vyšiel rovnako na dvoj-CD The Carnegie Hall Concert, v roku 2008 zase sólové koncerty v Paríži v Salle Pleyel a v London’s Royal Festival Hall.
Keith Jarrett si v roku 1964 vzal Margot Erney, jeho priateľku zo strednej školy. Spolu majú dvoch synov, Noah Jarrett je basgitarista a skladateľ a jeho druhý syn Gabriel je bubeníkom. Po pár rokoch sa však rozviedli a oženil sa s druhou ženou Rose Anne, s ktorou sa však rozviedol v roku 2010. Z druhého manželstva ma opäť dvoch synov, obaja sa venujú hudbe, Chris Jarrett ide v otcových šľapajách a hrá na klavír a Scott Jarrett je producent a skladateľ.
autor: Patrik Gömöri
zdroj: www.allmusic.com
