Na jazzovej scéne pôsobí od začiatku 80-tych rokov, ale na rozdiel od svojich rovesníkov sa dostal do širšieho povedomia až v druhej polovici 90-tych rokov. Začal sa sporadicky objavovať na prestížnych hudobných anketách až prišiel zlom a v roku 2000 získal tri prvenstvá. Stal sa jazzovou osobnosťou roka, najlepším hráčom na trúbku a vydal najlepšie CD roka. Trubkár Terence Blanchard.
Narodil sa 3. Marca 1962 v New Orleans. Jeho otec bol poloprofesionálnym spevákom, príležitostne hosťoval v opernom zbore a bol členom vokálnej skupiny Harmony Kings. Ako dieťa sa dostal k rôznorodej hudbe ale zaujal ho predovšetkým trubkár Alvin Alcorn, vďaka ktorému sa ako osemročný rozhodol že bude hrať na trúbku. Ako šestnásťročný nastúpil na New Orleans Center of Creative Arts, kde študoval u Ellis Marsalisa. Počas študentských čias sa zoznámi s bratmi Marsalisovcami, ale príležitostne spolupracoval len s Branfordom. V roku 1980 získal Terence Blanchard štipendium na štúdium kompozície na Rutgers University v New Jersey a neskôr aj jeden z prvých angažmánov ako člen trúbkovej sekcie v orchestri Lionel Hamptona. Po štúdiách si štyri roky odkrútil v Jazz Messengers Art Blakeyho, kde nahradil spolu so svojím priateľom z detstva Donald Harrisonom bratov Marsalisovcov. Významným bodom v sľubne sa rozvíjajúcej kariére Terence Blancharda bolo vydanie CD ocenené cenou Grammy, Jazz Messengers New York Scene, ktoré síce vyšlo pod menom Art Blakeya ale autorom väčšiny skladieb bol Terence. Po niekoľkých rokoch v pozícii sidemana sa stal co-lídrom nového zoskupenia Terence Blanchard – Donal Harrison Quintet. V spoločnej réžii nahrali zaujímavé hudobné počiny, kritikou vysoko hodnotené ale širšiemu publiku málo známe. Vyvrcholením ich spoločnej hudobnej etapy bol dvojalbum Eric Dolphy & Booker Little Remembered (1986), kde sa zamerali na interpretáciu starých nahrávok z konca 50-tych a začiatku 60-tych rokov. Rytmickú sekciu kapely tvorili Mal Waldron klavír, Richard Davis kontrabas a Ed Blackwell bicie nástroje.
V 90-tych rokoch sa Terenca Blanchard rozhodol, že odstráni zlozvyky a zmení techniku hrania na trúbku. Na istú dobu sa vytratil z hudobného povedomia aby sa vzápätí objavil s novým hudobným smerovaním, tónom a výrazom. Začínal viac pracovať ako líder svojich zoskupení a pri skladateľskej a aranžérskej práci sa čoraz viac u neho začali prejavovať skúsenosti z filmovej hudby. V roku 1993 vydal album Billie Holiday Songbook v spolupráci s vtedy málo známou speváčkou Jeanie Brysonovou, sláčikovým zoskupením a svojou vtedajšou kapelou klaviristom Bruce Barthom , kontrabasistom Chris Thomasom a Troy Davisom, hráčom na bicie nástroje. Za svoj ďalší projekt, album The Heart Speaks (1996) získal nomináciu na Grammy. Na albume sa nachádzajú skladby brazílského pesničkára Ivan Linsa. Terence Blanchard inovatívnym spôsobom pristúpil k spojeniu svojej kapely s violončelami, gitarou a perkusiami spolu s brazílskym lyrizmom a jazzovým cítením. Ďalšou zaujímavou zastávkou v jeho kariére bol album Let’s Get Lost (2001). Opäť sa aranžérsky podujal upraviť piesne tentokrát jedného z najvýznamnejších osobností 20-tych rokov, Jimmy McHugha. Na albume sa objavili štyri speváčky, Cassandra Wilson, Diana Krall, Dianne Reeves a Jane Monheitová. Napriek hviezdnemu obsadeniu speváčkami si Blanchard udržal pozíciu hlavného sólistu albumu.
V tom období sa zdalo, akoby sa Terence Blanchard odkláňal od jazzu ako takého a orientoval sa skôr na filmovú hudbu a rôzne podoby piesňového repertoáru. Po niekoľko ročnej pauze od jazzových albumov vydal v roku 2000 album Wandering Moon, ktorý bol jazzovým inštrumentálnym projektom spájajúcim však hudobné motívy filmovej hudby spolu s ich rozvíjaním do ďalších hudobných plôch. Album sa stal najlepším jazzovým albumom roka. V rovnakom roku bol aj menovaní hudobným riaditeľom Thelonious Monk Institute of Jazz at the University v Los Angeles. Vydal niekoľko ďalších albumov, Bounce (2003), Flow (2005), ktorý bol nominovaný na cenu Grammy. Svoju prvú cenu Grammy však získal až za album A Tle of God’s Will (A Requiem for Katrina) (2007). Posledný album, ktorý vydal bol Breathless v roku 2015. Blanchard tu prezentuje svoju novú kapelu, The E-Collective. Ďalšiu nomináciu na Grammy len potvrdzuje postavenie Blancharda vo svete jazzu a vysokú interpretačnú a estetickú úroveň albumu. Popri vydávaní albumov, koncertovaní je veľmi činný najmä ako skladateľ filmovej hudby, ktorá mu priniesla slávu, lepšie existenčné možnosti a bohatstvo. Napísal hudbu do vyše 30-tich filmov a pracoval s významnými filmovými producentami.
Autor: Patrik Gömöri
Zdroj: www.allaboutjazz.com
foto: www.bandonthewall.org
