Porgy & Bess 06.11.2017 – Simon Phillips „PROTOCOL IV“
Myslím si, že sa nikto nenahnevá ak skonštatujem, že jazzu sa v Európe a aj na Slovensku na začiatku 21. storočia darí. Koncerty sú organizované sólovo v najrôznejších podnikoch a s pravidelnou periodicitou a aj dodnes nevídaný počet jazzových festivalov, dokonca aj v nezvyčajných formátoch pod holým nebom, len potvrdzuje fakt, že to s tou kultúrou a kultúrnosťou ešte nie je až také zlé. Mladí ľudia jazz nielen počúvajú, ale aj neustále sa objavujúce nové tváre na hudobnej scéne nechávajú tušiť renesanciu akej sa tento mimoriadny hudobný štýl aktuálne teší. Z času na čas ma však prepadne pocit, že množstvom produkcie prevažujú fenomény projektov, rozumej akýchsi nestálych a krátkodobých formácií, ktoré ale zastupujú prevažne experimentálny, nové syntézy a nové výrazové prostriedky hľadajúci trend.
Toto nie je žiadna výhrada, len strohé konštatovanie, ktoré ale mňa osobne často núti nostalgicky vysloviť prianie po očistení, oprostení a zjednodušení jazzu. V mojom prípade, keďže privátne preferujem fusion, to znamená viac plnokrvného jazzrocku. Našťastie aj toho je stále dosť a tak som si nenechal ujsť príležitosť vypočuť si aktuálny odkaz velikána jazzrocku, odkaz toho akým smerom sa tento subžáner má, alebo môže uberať. Od prvých taktov, od prvých energiou naladených tónov rockovej gitary Grega Howa, groovujúceho basového substrátu Ernesta Tibbsa, inžinierskeho ovládania syntezátorových zvukových možností Otmarom Ruízom a prvých úderov rytmického gigantizmu útleho Simona Phillipsa mi bolo jasné, že toto je to čo si predstavujem pod pojmom jazzrock, že tento druh hudby žije, a že je to fakt dobré počúvanie. Čo ma počas celého koncertu veľmi oslovovalo a úplne vyhovelo mojej žiadosti po menej extravagancii, menej experimentu, respektíve menej parnasovského artismu bola tá drzá priamočiarosť elektrizujúceho rocku s pridanou hodnotou jazzu. Ideálna kombinácia. Nie vždy totiž máme chuť na čítanie Schopenhauera alebo Nietzscheho, a ani avantgardné improvizácie nie sú tou najstráviteľnejšou stravou bežných dní. Albumy kapely PROTOCOL, ktoré odrážajú priamočiarosť už svojimi názvami 1, 2, 3 a aktuálne 4, sú manifestmi odkazu fusion žánru 70. rokov. Dnes už ale jazzrock nemusí nikomu nič dokazovať ani legitimovať svoje miesto na scéne, on na tú scénu jednoducho patrí. Ani tracklist koncertu nebol nijak prešpekulovaný, Phillips nahliadol do bookletu CD a odohral ho celý. Bez potreby siahať po overených kompozíciách je toto dôkaz, že jeho nahrávky a rovnako aj koncerty kapely PROTOCOL sú úprimnou ponukou časom a skúsenosťami overenej hudby.
Tým skladbám nechýbala inštrumentálna ekvilibristika, kompozičná nápaditosť, dynamická gradácia, moment prekvapenia, ani silné melodické pasáže. Je to stávka na istotu, pretože v tak kvalitnom personálnom obsadení s dodržiavaním istej tematickej disciplinovanosti je podobná produkcia jednoducho odkázaná na úspech. V prípade koncertu PROTOCOL s prezentáciou albumu 4, je ale ten úspech zaslúžený.
Milan Lasica v piesni „Na výstave“ z albumu Bolo nás jedenásť po refréne štartuje kapelu k besneniu pamätným výrokom „ jazzrock chlapi“ a teda kto chce vedieť ako to znie ak niekto takúto výzvu na sto percent zrealizuje, mal by si vypočuť PROTOCOL, a najlepšie naživo.
Simon Phillips: bicie
Greg Howe: gitara
Ernest Tibbs: basová gitara
Otmaro Ruíz: keyboards
Foto:
© Eckhart Derschmidt 2017
© Miroslav Haľák
