V prvých dvoch častiach tohto článku sme písali o skutočnosti, ako málo je v hudbe mladej generácie jazzových muzikantov vidieť vplyv Charlie Parkera. Všimnúť si je možné najmä zmeny tvorenia fráz dnešnými improvizátormi, ako aj rozličné techniky využívané pri pridávaní chromatických “farebných tónov” do ich melodií. Vo všetkých týchto prvkoch môžeme počuť dramatický pokles kúzelnej príťažlivosti, ktorú Bird kedysi mal na všetkých jazzových hudobníkov.
- Preklad zo stránky jazz.com, pokračovanie -
Rovnako je ťažké nevšimnúť si prevládajúce modálne “nastavenie mysle” dneška, aj v prípadoch (čo je prekvapivé), kedy samotné skladby modálne nie sú. Typické intervalové skoky a paterny, ktoré boli vytvorené pri modálnom hraní teraz hudobníci využívajú aj do improvizácií, ktoré sú založené na akordoch, nie módoch (pre vysvetlenie si môžete prečítať článok o Miles Davisovom albume Kind of Blue). Keď počúvam CD-čka umelcov vychádzajúcich na scénu - ako som spomínal, tento rok som ich počul už niekoľko stoviek - vždy počujem viac Breckera ako Parkera v sólach, určite viac Coltrana a Shortera; viac hard bopu ako bebopu. Počujem viac Methenyho a Monka a Mingusa v celkovej koncepcii vystúpení; a tiež viac Bill Evansa a Keith Jarreta. Bird sa objavuje, sem tam, v pozícií “náhradníka” - aký prepad pre umelca, ktorý kedysi pevne otlačil svoju pečať na každý z aspektov moderného jazzu.
Na tom všetkom nie je nič zlé. Ale je to dramatické oddialenie od nastavenia mysle predošlej generácie. A veľmi málo o tomto všetkom zatiaľ kritici rozprávajú. Bebop kedysi bol jazykom moderného jazzu. Teraz je viac prirovnateľný ku latinčine alebo starovekej gréčtine, jazyku, ktorý môže prežiť a dokonca mať aj nasledovníkov. No už to nie je jazyk používaný.
Samozrejme sú tu aj iné prvky Parkerovho dedičstva, ktoré miznú. Všimol som si, že množstvo improvizátorov dneška má tendenciu hrať každú notu s dokonale vyrovnane, nasadením každej noty presne v strede, takmer ako keby jazzové sólo bolo stupnica alebo nejaké technické cvičenie. Dokonca som to už začal nazývať “nový spôsob frázovania”. Keby niekto chcel nájsť pôvod tejto tendencie na mape, je možné, že by našiel hlavné línie, ktoré svoje začiatky majú v hypotetickom epicentre Bostonu, na mieste zvanom Berklee. (To je ale príbeh na inokedy)
Asi nie je potrebné to ani vysloviť, ale tento “čistý/rovný/precízny” spôsob sólovania má málo spoločného s dedičstvom Birda. Všetko, čo Bird hral, malo vrcholy a spodky, výraznejšie body v rámci fráz, ktoré ich spravili viac živými, organickými. Tento aspekt Parkerovho hrania bol časťou dedičstva z jazzu Kansas City a Lester Younga. (Samozrejme, jazz Kansas City je v súčasnosti ešte viac “passé” ako bebop, aj keď sa odvážim tvrdiť, že mnohí mladší hráči by boli veľmi prekvapený čo všetko by sa mohli naučiť počas jedných letných prázdnin, keby sa programovo venovali základnej “Basie-ology” /hudbe Count Basieho/ ).
Vhodná metafora v tomto bode je kontrast medzi digitálom a analógom. Keď som vyrastal, môj dom - vlastne všetky domy - mali veľmi málo tlačidiel ON/OFF (zap./vyp.). Okrem vypínača svetla a tlačidiel na veľmi málo spotrebičoch bolo všetko kontrolované analogicky, ciferníkmi, postupne, nekonečne deliteľným kontinuom. Dnes má môj dom stovky tlačidiel. Všetko je buď zapnuté alebo vypnuté, bez akejkoľvek postupnosti alebo šedých miest. Toto je to, čo počujem v “novom spôsobe frázovania”. Nota je buď tam alebo nie (on alebo off), “nezahrávajte sa s priestorom medzi!”
Prešli sme ďalekú cestu od improvizátorov “analógového typu”, ako Ben Webster a King Oliver, ktorí by zamietli presný, jasne definovaný (on/off) spôsob hrania a tvorenia nôt. Pravdepodobne by to vnímali ako presný protiklad podstaty jazzu. A tento spôsob nenájdete iba v Kansas City alebo New Orleans. Jeden z najpozitívnejších prvkov avantgardných hráčov post-Ayler-ovskej éry bolo toto vyzdvihnutie zvuku nad hranie nôt, analóg nad digitál. Ale aj vplyv Aylera a jeho nasledovníkov mizne. Namiesto toho je tu neustály vzostup nového, digitálneho spôsobu výstavby sól.
(Zaujímavá výnimka zo súčasnej jazzovej scény - Wynton Marsalis, ktorý začal ako mladý hudobník na digitálnej strane - vypočujte si jeho na-chlp-presné sóla s Art Blakeym na skorých albumoch pre spoločnosť Columbia - teraz úplne prijal analógový spôsob, filozofiu “100-spôsobov-ako-je-možné-zahrať-jednu-notu”.)
Jeden z najdramatickejších dôsledkov tohto posunu je “smrť” Birda. Nakoniec, po viac ako pol storočí od jeho smrti, vplyv tohto legendárneho alt saxofonistu mizne. Keď počujem CD od mladých muzikantov, ktorí čerpajú priamo z Parkerovho slovníka (ako napríklad Stein Brothers), táto nahráva okamžite vyčnieva z radu. Pričom len pár rokov naspäť by tento typ hrania bol len ťažko niečím výnimočný.
Samozrejme, stále tu ostáva tá otázka - prečo…?
Tento článok je na pokračovanie ako súčasť eseje jazzového kritika a klaviristu menom Ted Gioia. Poslednú, 4. časť môžete očakávať v najbližších dňoch!
Preložil: Martin Uherek
