John Patitucci: Pri improvizácii sa za nikoho neschováte

John Patitucci: Pri improvizácii sa za nikoho neschováte
Maros Pavlik

Bratislava, 16. 5. 2017

Americký basista John Patitucci (nar. 1959) sa naučil hrať na elektrickej gitare keď mal desať rokov. V pätnástich ovládol aj basgitaru a klavír. Pred dovŕšením tridsiatky ho objavil Chick Corea a angažoval ho do svojho Elektric Bandu a neskôr aj do Akoustic Bandu. Patitucci pôsobí sedemnásť rokov aj v kvartete legendárneho saxofonistu Wayna Shortera. V roku 2015 vydal Patitucci svoj štrnásty sólový album Brooklyn, ktorý prišiel so svojim John Patitucci Electric Guitar Quartetom predstaviť na pozvanie agentúry City Sounds aj do Bratislavy. Nenechali sme si ujsť príležitosť a porozprávali sme sa s Johnom o jeho pôsobení v skupinách slávnych hudobníkov, o umení improvizácie a jeho pedagogických aktivitách.

 

Významným míľnikom vašej kariéry bolo účinkovanie s Chickom Coreom. Ako spätne toto obdobie hodnotíte?

Prv než som v roku 1985 začal hrať s Chickom, mal som už niečo odohrané s inými hudobníkmi v Los Angels. Strávil som dosť času v štúdiu s triom Victora Feldmana, s Joe Farellom, Freddiem Hubbardom a ďalšími. Veľmi som túžil hrať aj Chickom, až sa mi to nakoniec zhodou okolností podarilo. Splnil sa mi sen. Prechod k Chickovi bol pre mňa veľkou zmenou - precestoval som s jeho kapelou celý svet, dokonca mi zabezpečil aj prvý nahrávací kontrakt. Z hudobníka pôsobiaceho na lokálnej scéne v L.A. som sa stal svetovým muzikantom. Za desať rokov v Chickových kapelách sme hrali úplne všade.

Hudba Chickovho Elektric Bandu nastúpila po celosvetovej vlne fusion. Ako ju publikum prijalo?

Zozačiatku sme hrali ako trio - spolu s Daveom Wecklom. Neskôr sa Elektric Band rozrástol o  saxofonistu a gitaristu. Keď sme po veľkej vlne fusion prišli v 80. rokoch my s našou hudbou, publikum ju akceptovalo.

S Chickom ste hrali nielen v Elektric Bande, ale aj v jeho Akoustic Bande. Ako ste oba nástroje v jeho kapelách postupne striedali?

V mojom prípade sa hranie s Chickom začalo kontrabasom. Keď ma Chick videl hrať prvý raz, hral som na kontrabase. Spýtal sa ma, či hrám aj na basgitare. Samozrejme, že som vedel hrať aj na basgitare, veď s ňou som v mladosti začínal. U Chicka som hral najprv ako basigtarista, až neskôr som prešiel na kontrabas. Dlhé roky som hral na oba nástroje. Neskôr som sa od Chicka úplne osamostatnil. Stále však spolu hráme. Pri príležitosti Chickovych 75. narodenín nás čakajú v lete ďalšie koncerty s Elektric Bandom.

V čom bolo pre vás hranie s Chickom prínosom?

Chickova hudba nám všetkým poskytla dostatočný priestor na realizáciu. Nielen Chicka, ale aj Herbieho (Hancocka, pozn. aut.) a Waynea (Shortera, pozn. red.) som celé roky detailne pozoroval a učil sa od nich. Všímal som si aj to, ako svoje skupiny organizujú. Chick si vždy vedel vybrať ľudí. Povzbudzoval ich a poskytoval im dostatočný priestor na ich ďalší rast. Takisto Wayne bol pre mňa veľkou hybnou silou. Odohral som s ním viac rokov ako s Chickom. Wayneovo kvarteto funguje už sedemnásť rokov a po celý čas som jeho súčasťou. Od Chicka som odišiel po desiatich rokoch spoločného hrania. Trvalo dosť dlho, kým sme sa dali zas dokopy. Od týchto svojich mentorov som sa naučil veľa o komponovaní, aranžovaní a nahrávaní albumov. Bol to práve Chick, kto mi dal prvý nahrávací kontrakt a pomohol s organizovaním nahrávania. Vlastnú hudbu som skladal už keď som prišiel k nemu do kapely, no on ma posúval ďalej, povzbudzoval ma k vytvoreniu vlastnej kapely a prvého albumu. A tak som si v roku 1987, dva roky po príchode do Chickovej kapely, založil svoju vlastnú skupinu a odštartoval éru svojich vlastných albumov.

U týchto legiend ste sa naučili aj kolektívnu improvizáciu.

To bola výhradne Wayneova záležitosť. Wayne je právom považovaný za jedného z géniov 20. a 21. storočia. Zložil neuveriteľné kvantum hudby, vrátane klasických kompozícií. Fenomén kolektívnej improvizácie sa vyznačuje tým, že každý hráč môže kedykoľvek začať hrať nejakú skladbu z Wayneovho autorského repertoáru. Niekedy sa dokonca stane, že improvizujeme trištvrte hodiny, kým niekto z improvizácie nedá znamenie na ďalšiu skladbu. Improvizovali sme kontrapunkty, rytmus, melódiu. Danilo (Pérez, pozn. aut.) nazýva tento proces komprovizáciou, teda komponovanou improvizáciou. Je to vlastne kombinácia komponovania a improvizácie. Vo veľkej miere ide o tonálnu hudbu. Keď občas počujete niekoho hrať avantgardu, často ide len o farby a zvuky. V našom prípade ide o tvorbu serióznej komponovanej hudby v danom okamihu. S Chickom to bolo iné. Niekto priniesol do kapely vlastnú skladbu, hral v nej a aj improvizoval. Forma býva viacmenej určená, no občas hráme veľmi free. S Elektric Bandom sme hrávali úplne iný repertoár, ako s Akousticom. Akustické trio hrávalo repertoár staršej jazzovej klasiky – hudbu Thelonia Monka, Chicka Coreu, Duka Ellingtona, Billyho Strayhorna.

 

Kto z vás prišiel s myšlienkou na nedávny návrat Elektric Bandu?

Prvotným impulzom bol Wecklov mail Chickovi, v ktorom mu napísal, že počúval našu starú hudbu a dosť ho to chytilo. Je pravda, že sme spolu hrávali občas aj predtým, hlavne pri Chickových výročiach, keď mal šesťdesiat, šesťdesiatpäť, sedemdesiat rokov. Chick sa nás spýtal, či chceme spolu znovu koncertovať. Všetci sme boli myšlienkou nadšení.

Ako ste postavili repertoár?

Hrávame staršie aj novšie veci, ale žiadne vyslovene úplne nové skladby.

Ako vnímate úroveň kapely po toľkých rokoch?

Zdá sa mi, že každý z nás je usadenejší. Nezvyknem nejak veľmi tieto veci hodnotiť. Proste hráme a mám pocit, že všetci hráme lepšie. Sme starší, a snáď aj rozumnejší (smiech).

Ste známy hrou na basgitaru so šiestimi strunami. Čo vám tento nástroj, v porovnaní s bežnou, štvorstrunovou basgitarou ponúkol?

Na šesťstrunovej basgitare som začal hrať v Chickovej kapele, pretože jeho hudba si to vyžadovala. Dôvodom bolo aj sólovanie – chcel som, aby sa zvukovo podobalo viac na tenor. V Chickovej hudbe sa dalo na šesťstrunovej basgitare veľa objavovať.

Akým projektom sa v súčasnosti venujete?

Hrám ešte s Danilom a Brianom (Bladeom, pozn. aut.) v triu Children of the Light. Skladám a tiež hrám komornú klasickú hudbu, občas si zahrám so svojim klavírnym triom, prípadne v nejakom duu, vystupujem aj ako sólista s kontrabasom.

Keď spomíname klasiku, spolupracujete aj s anglickým skladateľom Mark-Anthonym Turnageom. Ako vaša spolupráca prebieha?

Mark zložil pre mňa concerto, s ktorým sme vystupovali na siedmich koncertoch - s Londýnským symfonickým orchestrom, Škótskym a Švédskym komorným orchestrom, Symfonickým orchestrom Saint Louis, Estónskym národným symfonickym orchestrom.

Zasahujete nejak do jeho procesu komponovania?

Všetko skladá Mark-Anthony. Občas navrhnem nejaké drobnejšie úpravy aj ja. Pre sláčikové orchestre píšem už veľa rokov a robím to veľmi rád. Najradšej mám kombináciu sláčikov s drevenými dychovými nástrojmi a basou, pretože poskytuje úžasný priestor. Kontrabas sám o sebe nie je veľmi hlasný nástroj. Keď použijete príliš veľa dychových nástrojov, ľahko sa to môže obrátiť proti vám. 

Jazz je vo veľkej miere o improvizácii, zatiaľ čo klasika je striktne postavená na notovom zázname. Pohybujete sa v oboch, nemáte pocit, že by vás ako jazzmana, improvizátora, klasika trochu obmedzovala?

Improvizácia existovala kedysi aj v klasickej hudbe, no v istom štádiu jej vývoja sa zastavila. Napríklad v barokovej hudbe všetci klaviristi improvizovali. Dokonca aj Liszt, Beethoven, či Mozart určite improvizovali. Ako sa orchestre časom rozrastali do veľkosti, strácal sa v nich priestor pre improvizáciu. Huslisti a hobojisti si začali všetky svoje party zapisovať do nôt.

Pôsobíte aj ako pedagóg. Na vašich webových stránkach ponúkate lekcie cez internet. Čo zaujíma mladých ľudi z vašej ponuky najviac?

Učím aj na Berklee, spolu s Danilom, v Global Jazz Institute. Ide o veľmi dôležitú činnosť. Myslím si, že mladí ľudia dosť experimentujú a skúšajú nové veci, sú veľmi otvorení. Veľa času venujeme rytmickým cvičeniam. Pretože africké korene mali na súčasné rytmy veľký vplyv. V porovnaní s africkými polyrytmami je európska klasika často rytmicky veľmi nevýrazná. Africký vnútorný rytmus je absolútne prvoradý, čo v európskej klasickej hudbe nebýva vždy pravidlom. Takéto cvičenia sú veľmi dôležité. Vnútorné členenie rytmu a celkové cítenie rytmu pochádzajúce z africkej hudby. Učíme tieto veci do hĺbky, takisto o podstate 6/8 rytmu, ako sa z neho stal swing, ako to všetko navzájom súvisí. Mladých ľudí tiež učíme o živote a práci na svojej osobnosti. Chodia hrať do väzníc, taktiež pre dôchodcov, či do sirotčincov. Učíme ich aj o komunitách, ktoré sú tiež africkou tradíciou. V komunitách sa učia nielen hudbu, ale aj všetko ostatné. Nemožno všetko stavať len na individualizme. V USA sa kladie príliš dôraz na jedinca: „Dokázal som to sám !!!“ (John sa udiera do hrude). Skutočnú inováciu týmto spôsobom nikdy nedosiahnete. Keď príde niekto s novým nápadom, vždy potrebuje ostatných ľudí na to, aby mohol svoje myšlienky realizovať.

Čo sa podľa vás zdá študentom najťažšie?

Často sú to práve rytmické cvičenia. Takisto trénovanie sluchu s cieľom počúvať zvuky a improvizovať, namiesto toho, aby hrali len nacvičené riffy. Všetko chce svoj čas. Taktiež im treba vštepovať zasady pracovnej etiky. Vyrastal som v chudobnej talianskej imigrantskej rodine. Môj dedo sa prisťahoval do Ameriky začiatkom 20. storočia, predkovia z matkinej strany dokonca už v 19. storočí. Nemali vôbec nič, museli tvrdo makať. Vždy ma viedli k pokore a úcte k práci. Naučil som sa, že na rozvoji talentu musí človek veľmi tvrdo pracovať. Presne tieto isté zásady sa s Danilom snažíme študentom vštepovať.

Aké sú výsledky vášho snaženia?

U niektorých študentov ich naozaj vidieť. Máme veľa šikovných študentov, ale aj takých, ktorí si mysleli, že to bude oveľa ľahšie. Mnohí z nich nie sú pripravení na neustále cestovanie z koncertu na koncert - lietadlom, autobusom, vlakom. A po tom všetkom sa večer postaviť na pódium a odohrať koncert. Na to všetko si človek musí zvyknúť. To však nedá skôr, než to začnete robiť.

Čo považuete za najdôležitejšie pre zvládnutie improvizácie?

Hudobník musí byť pri improvizácii ochotný riskovať úplne všetko. Takisto si musí zvyknúť na zraniteľnosť, pretože hrá sám za seba. Ak sa za niečo skryje, pri hraní sa to vždy prevalí. Keď sa stotožníte s tým, kým naozaj ste, môžete to s ostatnými ľudmi zdieľať. Avšak ak neviete kým ste, alebo ak ste vo vnútornom rozpore sám so sebou, prejaví sa to aj vo vašej hudbe. Je to podobné ako keď maliar maľuje obraz, ukazuje ním svoju pravú tvár.

Váš posledný album, Brooklyn, ste vydali vo svojom vlastnom vydavateľstve Three Faces Records. Prečo ste sa rozhodli pre vlastnú značku?

Máme teraz všetko viac pod kontrolou. Vlastná značka nám tiež poskytuje lepší deal, pretože si možeme ponechať viac zo zisku, aj keď zisk prichádza pomalšie. Na druhej strane – keď chcete niečo sám vydať, musíte najprv zohnať peniaze. V minulosti som nahrával album takmer každý rok, pretože som mal od nahrávacej spoločnosti k dispozícii rozpočet. No nebol to pre mňa tak výhodný obchod, ako keď teraz robím sám pre seba.

Ďakujeme za rozhovor.

 

Text: Marián Pavlík

Foto: Alberto M. Franchi

Galéria

DSC_0741resup.jpg
DSC_0754_.JPG
DSC_0739or.jpg

 

 

Ďalšie články

Festival Konvergencie: Prvý koncert je tu už o mesiac
Prípravy na medzinárodný festival komornej hudby Konvergencie vstupujú do finále.  Sme preto...
Nočná mora každého jazzového hudobníka: Donald Harrison si po vystúpení z taxíka uvedomil, že nemá nástroj
Známy jazzový saxofonista Donald Harrison pred pár dňami zažil a doteraz prežíva nočnú moru každého...
Problémy na jazzovom festivale: Výtržnosti narušili posledný večer Montreux Jazz Festivalu
Počas posledného večera druhého najväčšieho jazzového festivalu na svete narušili pokojnú atmosféru...
Jazzman týždňa: Gary Burton
  Jeho prístup k hre a technickým inováciám sa stali fenoménom v oblasti jazzu...