Linda May Han Oh (33) sa narodila v Malajzii, vyrastala v Austálii a posledné roky žije v New Yorku, kde v roku 2009 absolvovala štúdium na Manhattan School of Music. Hudbe sa venuje aktívne od detstva. Ku klavíru pridala neskôr bassoon, v pätnástich rokoch basgitaru a nakoniec kontrabas. Po ukončeni štúdia sa naplno rozbeha jej kariéra vo formáciách viacerých renomovaných muzikantov. Popri intenzívnom koncertovaní stihla od roku 2009 vydať štyri vlastné albumy. V súčasnosti pôsobí ako basistka skupiny Pat Metheny Quartet, s ktorou nedávno vystúpila v Bratislave na One Day Jazz Festivale. Pri tej príležitosti sme sa Lindy spýtali na jej pôsobenie v kvartete fenomenálneho Pata Methenyho.
Prv, než ste sa stali členkou Pat Metheny Quartetu, hrali ste v zoskupení Sound Prints, s Daveom Douglasom a Joeom Lovanom. Projekt Sound Prints bol inšpirovaný hudbou Wayna Shortera. Ako vás inšpiruje hudba Wayna Shortera?
Jeho hudbu som najprv spoznávala prostredníctvom diela Weather Reportu. Objavila som aj jeho albumy zo 60. rokov, ako napríklad Speak No Evil a Night Dreamer, do ktorých som sa úplne zamilovala. V jeho skladbách nachádzam nádherné logické postupy, rovnako ako improvizáciu. Vždy som bola veľkým fanúšikom dávnych čias Wayna Shortera a takisto mám rada hudbu, ktorú hrá Waynov kvartet v súčasnosti. Je nesmierne komunikatívna a vzrušujúca. Nejaký čas trvalo, kým som objavila jeho albumy z 80. rokov, ako napríklad Atlantis, a obľúbila som si aj jeho zložitejšie skladby. Obdivujem Waynov široký skladateľský záber a schopnosť zachovať si v každom kontexte nezameniteľnú hudobnú identitu. Pripadala som si veľmi dôležito, keď som zistila, že oslavujeme narodeniny v ten istý deň - 25. augusta, rovnako ako Leonard Bernstein a Salif Keita.
Členkou kvartera Pata Methenyho nie ste veľmi dlho. Ako k tomu vlastne došlo?
V roku 2013 som hrala pred Patovou Unity Group s formáciou Sound Prints, na Detroit Jazz Festivale. Narýchlo sme sa vtedy stretli v zákulisí. Hneď zozačiatku bol veľmi priateľský. O dva roky neskôr, na tom istom festivale, som zo zákulisia sledovala skupinu Rudresh Mahanthappu, keď sa tam objavil aj Pat. Bol rezidentom festivalu a hral v ten večer s Garym Burtonom, hneď po Rudeshovi. Pozdravili sme sa a spýtal sa ma, či som čítala jeho mail. Vraj mi písal, že by si so mnou rád zahral. O žiadnom maile som nevedela, no dala som mu pre istotu svoju mailovú adresu a neskôr skontrolovala svoju spamovú zložku, v ktorej skončil jeho prvý mail. Neskôr sme si uňho zahrali spolu duo a aj trio s Antoniom Sánchezom. Nakoniec mi položil otázku, či by som chcela byť súčasťou jeho projektu. Nemusel sa dvakrát pýtať.
Splnil Pat Metheny Quartert hneď od začiatku vaše očakávania?
Nezvyknem mať príliš veľké očakávania. Ako hudobník, ktorý často improvizuje, sa to jednoducho musíte naučiť. Musíte byť schopný vydať zo seba maximum a byť pripravený na každú situáciu. Pat ja mimoriadne plodný skladateľ, veľmi aktívny a energický hudobník. Vždy myslí progresívne. Na to, aby sa dostal tam, kde je dnes, musel o svojej hudobnej vízii veľa premýšľať. Nemožno sa teda čudovať, že presne vie čo chce, má jasno v tom, akú hudbu chce robiť a čo očakáva od svojich spoluhračov.
Líši sa vaša úloha v Pat Metheny Quartete od tej, ktorú máte v iných formáciách?
Záleží od viacerých faktorov. Ak má skupina lídra, tak sa moja rola odvíja od neho. Takisto od ostatných spoluhráčov, od veľkosti formácie a od samotnej hudby. Ako som spomínala, Pat má jasnú víziu a dokáže presne formulovať svoje očakávania. Keď hrám niektoré z jeho veľmi známych skladieb, cítim zodpovednosť rešpektovať ho ako autora, ponechávam dostatok priestoru aj pre dva harmonické nástroje - klavír a gitaru. Snažím byť prínosom pre Patovu hudbu, no zároveň zostať sama sebou. Občas nastávajú situácie, keď počas hrania komunikujeme verbálne len minimálne, či dokonca vôbec. Vtedy sa snažíme vyčítať čo najviac z diania na pódiu. Alebo máme toľko slobody, že slovná komunikácia nie je vôbec potrebná, dokonca by bola v danej chvíli zbytočná.
Keď hrám s niekým iným, napríklad s Kennym Barronom, zbehneme si narýchlo niektoré skladby na zvukovej skúške. Kenny zvykne komunikovať veľmi úsporne. Jedným z dôvodov je zrejme aj to, že na bicie hrá jeho bubeník Jonathan Blake. Vtedy mi stačí správne sa „trafiť“ do danej situácie. V prípade, že ste sa doma poctivo pripravovali a veľa nacvičovali, stačí, ak budete na koncerte ostatných pozorne počúvať. Vôbec netreba veľa slov.
V hudbe skupiny Sound Prints sa nachádza mnoho otvorených, kolektívnych pasáží (free-for-all), ktoré sú rovnako k dispozícii každému členovi kapely. V nich sa môže ktokoľvek z nás slobodne vyjadriť a našu hudbu usmerniť.
Keď hrám s osemčlennou skupinou Fabiana Almazana - Rhizome, ktorej súčasťou je aj sláčikové kvarteto, hudba sa skladá z mnohých komponovaných častí. Napriek tomu je v nej vždy dostatok priestoru na improvizáciu. Dôležitá je aj vzájomná dôvera voči rytmickej sekcii. V tomto prípade ide o sekciu, ktorá je za jedenásť rokov spoločného pôsobenia dokonale zohraná. Keďže Rhizome je väčšia formácia ako trio, kvarteto, či kvinteto, popri spomínanej slobode všetci cítime aj veľkú zodpovednosť. Všetko musí spolu dokonale fungovať.
Hranie s Patom Methenym považujú všetci muzikanti za veľkú školu života. Čo ste sa od neho naučili vy?
Predovšetkým veľa o fázach napätia a uvoľnenia. Stáva sa, ze Pat od mojej basy vyžaduje niečo veľmi špecifické a zároveň jednoduché. Práve takéto momenty mi poskytujú väčšiu radosť zo slobodného hrania a súčasne ma nútia premýšľať nad možnosťou výberu medzi napätím a uvoľením.
Tiež som sa zlepšila vo vytrvalosti. Naše koncerty trvajú bežne dve a pol, až tri hodiny. Niekedy hráme dokonca v jeden večer aj dva sety. Musím sa preto udržiavať v dobrom zdravotnom stave, obzvlášť s pribúdajúcim vekom. Taktiež si musím dokázať svoj čas dobre zorganizovať. Dozvedela som sa aj veľa o technike a hudobných nástrojoch. Pat má neuveriteľne profesionálny technický tím. S niektorými členmi spolupracuje už desiatky rokov. Z rozhovorov s nimi som sa naučila veľa o mikrofónovej technike a výbere konkrétnych nástrojov.
Prispôsobuje Pat niektoré skladby novým členom skupiny? Napríklad, do akej miery je váš basový part v jeho skladbách presne daný?
Záleží od konkrétnej skladby. Niektoré kompozície, alebo ich časti, majú presne napísanú basovú linku, ktorá je ich základnou súčasťou. Napríklad "So May it Secretly Begin" je skladba, ktorú hrá Pat už veľa rokov. Basová linka jasne vykresľuje harmóniu a zároveň má výrazne posunutý feeling. Vnímam ju rovnako ako súčasť piesne a zároveň melódie. Novšie skladby, sa postupným hraním vyvíjajú a majú prirodzene viac priestoru na objavovanie niečoho nového. Keďže ide o úplne prvé verzie, nie sú dostupné žiadne staršie referenčné nahrávky či pôvodné verzie. Čo pre nás znamená, že máme šancu objavovať a skúšať to, čo bude v danej skladbe fungovať.
Všimol som si, že Pat vizuálne nie veľmi komunikuje s ostatnými hráčmi na pódiu. Má často sklonenú hlavu a tvári sa, že si nikoho nevšíma. Iné to bolo pri hraní v duu s každým z vás. Tam bolo zreteľne vidno priamu komunikáciu.
Určitý spôsobom na pódiu vždy komunikujeme, i keď nie veľmi nápadne. Najčastejšie je to prostredníctvom hudobných signálov (cues). Na to, aby sme dokázali spolu hudobne komunikovať, nepotrebujeme sa na seba priamo pozerať. Je však pravda, že istá forma vizuálnej komunikácie sa medzi nami na pódiu vždy odohráva.
Ako konkrétne prebiehala komunikácia medzi Patom a vami, keď ste s ním na pódiu hrali v tom strhujúcom duu?
Hranie v duu poskytuje hudobníkovi viac slobody, no zároveň aj zodpovednosti a vzájomnej dôvery. Bez nej to nie je veľmi možné. Mojou úlohou v duu s Patom je spoľahlivo ho doprevádzať, reagovať naňho a popri tom mu ponechať dosť priestoru. Samozrejme, záleží na konkrétnej skladbe. Na dosiahnutie dostatočného priestoru a flexibility zvykne Pat odomňa vyžadovať rôzne formy podpory. Napríklad jednoduchšiu basovú linku, udržiavanie stabilného doprovodu tak, aby mohol na mojom základe stavať. Vždy záleží na konkrétnej skladbe a danom okamihu.
Máte pre každú skladbu presne určené, či budete hrať na kontrabase alebo basgitare? Alebo to Pat necháva na vás?
Záleží od konkrétnej situácie. Často mi povie, aby som danú skladbu zahrala na tom ktorom nástroji. Napríklad MidWestern Night’s Dream hrám vždy na basgitare. Niekedy záleži na konkrétnom okamihu. V The Red One záleži zas na tom, v ktorej časti setu sa pieseň nachádza, alebo či mám počas skladby dosť času na výmenu nástrojov. Niektoré skladby sú vhodnejšie pre basgitaru, iné pre kontrabas a ani by ma nenapadlo hrať ich inak.
Basa v jazze je zvyčajne doménou mužov. Okrem vás hrá na basu aj kontrabas napríklad Esperanza Spalding. Esperanza veľa svojich skladieb aj spieva. Na vašom poslednom albume Walking Against Wind (Biophilia Records, 2017) počuť aj váš spev. Máte nejaké ďalšie spevácke ambície?
Esperanza je fantastická hudobníčka a osoba. Obe sme basistky, ale sme aj veľmi rozdielne hudobníčky. Spevom viacmenej len dofarbujem melódiu. Pracujem na ňom a verím, že budem v tom pokračovať aj v budúcnosti.
Budeme mať možnosť vidieť vás niekedy na Slovensku aj s vašimi vlastnými projektami?
Teším sa na ďalšiu návštevu Slovenska, prídem zahrať so svojim kvartetom 28. júla na Open Jazz Fest.
Ďakujeme za rozhovor.
Text: Marián Pavlík
