Lizz Wright, 18.mája 2015, Ateliér Babylon, Bratislava
Je úplne jedno, v akého Boha veríte, alebo v neho jednoducho neveríte. Ak čítate tieto riadky, veríte dozaista Hudbe. „Hudba sme my, hudba je v nás a ja chcem aby sme to dnes večer všetci takto cítili...“ tak asi týmito slovami uviedla svoj bratislavský koncert speváčka Lizz Wright. Diva, ktorej hlas vás nielenže očarí, ale vlezie do každého kúta vášho tela a omotá si vás okolo prsta. A necítil som to len ja tak. Vedľa mňa sedel chlapík, ktorý už po pár taktoch konštatoval, že má z takejto hudby husiu kožu na chrbte...
Gospel a tradícia
Mladá a nesmierne talentovaná speváčka je ako vystrihnutá zo šlabikára úspešných absolventiek gospelovej, afro-americkej univerzity. Ako dieťa ho začala spievať a neskôr aj hrať na piane. Neskôr študovala spev na univerzitách v rodnej Georgii, neskôr v New Yorku i vo Vancouveri. A od gospelu to bolo už len na skok k blues a neskôr aj k jazzovej hudbe a jej presahom. Prišli prvé ocenenia, prvý vokálny quartet a v roku 2002 aj kontrakt s prvým vydavateľstvom. A nie hocijakým. Verve records vytiahol Lizz Wright hneď v prvom „drafte“. A zdá sa, že ich čuch – lepšie povedané sluch, vôbec nesklamal. Prišli prvé porovnávania (s Norah Jones či Sade) prvý album (Salt, 2003) a poradie sa zatiaľ zastavilo na čísle štyri, ale už s ohlásenou päťkou, ktorá vyjde tento rok na jeseň. Bratislavské publikum včera mohlo ochutnať dve novinky z nového, pripravovaného albumu.
Kulinárka
Ale späť k jej hudbe. Je v nej zreteľný gospelový feeling a vrastená bluesová tradícia. Lizz sa nebojí improvizácie a ak to má prísť, „povolí ručnú“ pri svižných groovoch, odviazanom blues či rytmickom r'n'b.
Možno to o nej neviete, ale je známa kulinárka. Vo svojej kuchyni pripravuje všakovaké špeciality, vymýšľa nové recepty a zdá sa, že v jej prípade ide láska k hudbe naozaj cez žalúdok. To, že vie aj nádherne prestierať a servírovať, sme sa mohli presvedčiť včera večer.
Takisto dramaturgia večer bol namiešaná bravúrne. Melodické a zemité balady, striedal svižný gospel, s krátkymi odbočkami do hlbín jej bluesovej duše. Skrátka koncert, na ktorom si neviete ani len odskočiť...
Čo je ale najmagickejšie na tvorbe Lizz Wright je samozrejme jej hlas, jeho potenciál a neopísateľná farba. Použiť bežnú klišé formuláciu: “je krásne zamatový“ nie je na mieste. Dokonalé frázovanie a intonácia pôsobia v jej podaní tak ľahučko, akoby to nebola žiadna veda. Akoby o nič nešlo. Treba len správne cítiť, dýchať a pri tom všetkom “len“ otvárať ústa...
Zatvorte oči na chvíľu
Hudobní puristi (neviem či je toto označenie exaktné, ale ja si ním teraz pomôžem), ktorí chápu hudbu len ako správne vyriešenie danej rovnice možno nebudú tlieskať. Hudba Lizz Wright je zdanlivo jednoduchá, nenájdete v nej zložité harmonické postupy či prepracovanú formu. Ale zdanie klame. A hudba je predovšetkým o emócii, o vnímaní, o mrazení, o šteklení a keď k tomu pridáte aj správne výpočty, o to lepšie. Niekedy jednoducho stačí zatvoriť oči a byť rovno v epicentre hudby! A to sa podarí len málokedy a málokomu.
Jej kapela zložená zo skúsených hudobníkov – Martin Kolarides (gitara), Nicholas D’Amato (basa) a Kenny Banks (klávesy) vytvárajú vzdušný a miestami explodujúci priestor pre dokonalé vyznenie Lizzinej poetiky. Treba vyzdvihnúť hlavne Kennyho Banksa (hrajúceho na Hammond organ a krídlo), ktorý akoby si len odskočil z kostola na ďalší gig, nezabúdajúc na spiritualitu a nefalšovanú radosť z hudby ako oslavu života.
Nová Nina?
Charizma tejto speváčky nadväzuje na jej hudobné idoly ako Dianne Reeves, či Nina Simone. Ja by som ešte pridal Billie Holiday či Abbey Lincoln. Ale o tom, že má už svoj vlastný rukopis, niet najmenších pochýb.
Oliver Rehák uvádzal koncert Lizz Wright titulkom: „Prichádza tá, ktorá môže byť nová Nina Simone“. Neodvážim sa porovnávať a tvrdiť či ňou už je, ale neprekvapí ma, ak sa tak stane čoskoro!
Text: Ján Sklenár
Foto: Rudolf Baranovič
