Rad čakajúcich divákov, vinúci sa desiatky metrov od vchodu bratislavského Ateliéru Babylon, pripomínal dobové fotky slávnych newyorských jazzových klubov spred polstoročia. Zvedavé oči náhodných okoloidúcich sa presvedčili, že v Bratislave jazz žije, čo bezpochyby dokazuje ďalší z vypredaných koncertov série City Sounds. Utorňajší večer patril zoskupeniam hudobníkov najhlbších tónov a to triu basgitaristu Juraja Grigláka a kapele basgitarového mága Victora Wootena.
Preplnenú sálu Ateliéru Babylon privítala slovenská formácia špičkového basgitaristu Juraja Grigláka. Do svojho tria si pozval nemenej známych hudobníkov Eugena Vizváryho a Martina Valihoru. Na pódiu zazneli tri kompozície z pera frontmana kapely, ako i skladba klávesáka Eugena Vizváryho. Stredno tempové groovy priniesli hudobníkom dostatok priestoru a času na pohodlné rozvinutie hudobných myšlienok.
Napriek nadupaným sólam, dynamickým gradáciam a harmonickým i rytmickým odbočeniam nestrácala hudba na vzdušnosti. Kompozície tria sa niesli v modernom duchu jazzu, soulu, funku a R&B. Ako prezradil Martin Valihora, budeme si ich môcť vypočuť na najnovšom albume Juraja Grigláka s názvom „Time to Fly“, ktoré vychádza v máji tohto roka. O dramaturgické premostenie k hlavnej hviezde večera sa postarala záverečná svieža funky groovovačka, kde Juraj Griglák svojim slapovým sólom všetkých uistil, že nielen za veľkou mlákou sa varí kvalitná basová polievka.
Po prestávke už patrilo pódium hlavnej hviezde večera. Úvodné minúty zasvätil Victor Wooten „rozohriatiu“ svojho nástroja i divákov za sólového doprovodu bubeníka Derico Watsona. Po pridaní sa celej kapely bolo všetkým jasné, že absencia stoličiek v sále má svoje silné opodstatnenie. Vyše dvojhodinový funky žúr sa práve začal.
Victor Wooten sa chopil svojej povesti basgitarového čarodeja a svojimi až cirkusovými kúskami si okamžite získal divákov. S úsmevom a ľahkosťou predviedol celý technický arzenál virtuozity posúvajúci limity svojho nástroja. Nechýbalo ani povestné otočenie sa pod vyhodenou basou, či vzájomné slapovanie si na nástroje spolu s gitaristom Regi Wootenom.
Brat lídra kapely nezaprel vo svojej hre na gitaru meno hudobnej rodiny Wootenovcov. Spoločné gény pre vymýšlanie nezvyklých techník pretavil do bizarného slapovacieho štýlu na bezhlavovú gitaru.
Príjemným prekvapením sa pre mňa stala speváčka Krystal Peterson. So samozrejmým prehľadom predviedla pop soulovú technickú jazdu s obdivuhodnými falzetmi. Svoju ozajstnú muzikálnosť však ukázala v emotívnych a vzdušných, minimalistických improvizáciach.
Spotená funky atmosféra publika vrela pri skladbách z posledných Wootenových albumov, či už inštrumentálneho „Sword and Stone“, alebo jeho spievaného dvojčaťa „Words and Tones“. Nechýbali však ani hity ako Summertime, zeppelinovka Kashmir, či funková klasika Sex Machine. V nej sa ako spevák predstavil ďalší z hudobného klanu Wootenovcov, klávesák Joseph Wooten. V hypnotickom groove Jamesa Browna sa všetci spievajúci hudobníci bavili povestnými „call and response“. Joseph obhospodaroval troje klávesy a rozširoval tak zvukovú paletu kapely striedaním synťákových zvukov hammondu, minimoogu, rhodesov, ale aj flauty a dychov.
Victor Wooten rozprával, spieval, aj hral svoje pozitívne hudobné posolstvá. Ukrýva v nich životné skúsenosti s východnými filozofiami a meditáciou, ktoré spája na svojich seminároch s výukou hudby. Jeho knižný bestseller „The Music Lesson“ je kritikmi prirovnávaný k mystickému Carlosovi Castanedovi.
Z Victora Wootena vyžaruje pokoj a pozitívna energia. Hudba je pre jeho kapelu číra radosť a zábava. Ako spomína v jednej zo svojich skladieb, „fun is the key“...
Foto: Rudolf Baranovič
Peter Baláž
