Bratislava, 19.11.2017
Americký gitarista a skladateľ Mike Stern (nar. 1953) sa dostal do povedomia v 80. rokoch minulého storočia. Už ako mladý, talentovaný hudobník sa dostal do skupiny Billyho Cobhama a Milesa Davisa. Krátko na to založil svoju vlastnú skupinu, s ktorou dostal za svoje albumy šesť nominácií na Grammy. Minulé leto si pri nešťastnom zakopnutí zlomil obe ruky. Nehoda ho neodstavila nadlho a v súčasnosti už naplno koncertuje. V rámci turné k albumu Trip sa zastavil aj v bratislavskom Ateléri Babylon, kde sme mu položili pred koncertom niekoľko otázok.
Na pódiá sa vraciate po relatívne dlhom čase. Ako ste sa s následkami úrazu za ten čas vysporiadali?
Nehral som len dva a pol mesiaca. Dave (Weckl) na koncertoch síce vždy hovorí, že som nehral pol roka, ale išlo naozaj len o dva-tri mesiace. Bolo to veľmi náročné, musel som absolvovať zložitú operáciu. Mal som zlomenú kosť, ktorá ide od lakťa po rameno. Pravá ruka bola na tom oveľa horšie ako ľavá, na tej som mal len bežnú zlomeninu. Doktor mi prispôsobil ruku tak, aby som v nej mohol držať trsátko. Už dva mesace po nehode som hral v Blue Note s Chickom Coreom. Mám fantastického doktora, neustále sa snaží môj stav vylepšiť. Musel som nájsť spôsob ako hrať. Bol som nútený použiť svoju predstavivosť. Keď chcete niečo veľmi robiť, musíte za to niekedy bojovať.
Ako ste trávili čas počas rekonvalescencie? Mali ste viac času na počúvanie hudby?
Nebola to žiadna výhra. Občas som mal z toho všetkého depku, no život ide ďalej. Snažil som sa doma precvičovať na gitare aspoň ľavú ruku.
Využili ste čas aj na skladanie novej hudby?
Mal som rozrobený album, v tom čase ešte bez názvu. Názov Trip som mu dal až po nehode. Slovo trip má viac významov, každý si ho môže vysvetliť po svojom. Jeden z významov je spadnúť. Vychádzal som z toho, ako som minulé leto v New Yorku zakopol a zlomil si obe ruky. Takže pri vymýšľaní názvu som použil aj trochu čierneho humoru. Najhoršie, čo môže hudobník v takej situácii spraviť je, prestať hrať. Samozrejme, niekedy sa nedá inak, no musí sa zo všetkých síl snažiť.
Na albume účinkuje celá plejáda muzikantov. Ako prebiehalo nahrávanie? Podarilo sa vám dostať všetkých spoločne do štúdia?
Najradšej nahrávam so všetkými hudobníkmi naživo. Nie som zástancom nahrávania nadiaľku. Spravil som to v minulosti len vo výnimočných prípadoch. Napríklad, ak som chcel niekoho z pôvodnej zostavy nahradiť a nový muzikant nemohol prísť do štúdia. Raz sa nám stalo, že Randy Brecker bol neustále na cestách, tak nahral svoj part nadiaľku. V niektorých skladbách tak Dave (Weckl) dotáčal perkusie. Všetko ostatné sme nahrali naživo v štúdiu. Z nahrávky musí byť počuť spontánnu interakciu hudobníkov. Tú nadiaľku nikdy nedosiahnete.
Na albume účinkuje viac hudobníkov, než mávate so sebou na turné. Dá sa o nejakej z vašich zostáv hovoriť ako o stabilnej zostave kapely Mika Sterna?
Vždy som bol veľkým zástancom variability. Všetci hudobníci, účinkujúci na albume, sú hráči, s ktorými sa mi vždy dobre hralo. Stretávame sa spolu v rôznych projektoch. Hranie s toľkými hudobníkmi má praktické výhody.
Zložili ste všetky skladby na albume sám, alebo prispel autorsky aj niekto z ostatných hráčov? Ide predsa o známych hudobníkov so silným autorským potenciálom.
Hudbu si skladám vždy sám. Žiadnu skladbu som nekomponoval s niekým iným. Od ostatných sa však nechám rád inšpirovať, rovnako rád inšpirujem aj ja svojich spoluhráčov. Napríklad Mikeovi Breckerovi som kedysi párkrát vnukol hudobné nápady, ktoré použil vo svojich skladbách. Nikdy som netrval na tom, aby som bol uvedený ako spoluautor. Väčšinou išlo o nápady v oblasti aranžmánov, či melodických liniek.
Váš typický zvuk rozpozná poslucháč hneď v prvých taktoch. Zostanete pri ňom aj naďalej, alebo uvažujete o zmene?
Vôbec nad tým nerozmýšľam. Proste hrám a vždy mám pocit, že každý môj album znie inak. Rád nechávam priestor aj ostatným muzikantom, pretože hrávam so samými úžasnými hudobníkmi. Moja hudba má vlastnú kontinuitu. Na niekoľkých albumoch som nahral aj skladby od iných autorov. Napríklad na album Give and Take, na ktorom hrám s Jackom DeJohnettom a Johnom Patituccim, som nahral aj niekoľko štandardov. Štandardy nájdete aj na albume Standards (and other songs). Tie „other songs“ boli moje skladby. Na všetkých ostatných albumoch sú len moje skladby. Ako som spomínal, mám rád kontininuitu, no zároveň pestrosť. Vždy som počúval žánrovo pestrú hudbu - world music, blues, rock, swing, balady. Veľmi si cením spoluprácu s producentom Jimom Beardom. Jim je neuveriteľný muzikant, skladateľ a producent a aranžér. Dokáže si od veci udržať potrebný odstup, dáva zo seba presne toľko, koľko od neho človek potrebuje.
Neuvažovali ste niekedy o tom, že by ste si album produkovali aj sám?
Na to som nikdy nemal odvahu. Obávam sa, že ak by som sa do toho pustil, nikdy by som album nedokončil. Zrejme by som stále pracoval na prvej skladbe prvého albumu (smiech).
Prečo si to myslíte?
Asi som len veľmi sebakritický. Potrebujem podporu a nazávislý pohľad na vec.
Na novom albume aj spievate. Môžeme od vás v budúcnosti očakávať pesničkový album?
To určite nie. Hoci, poznáte to, nikdy nehovor nikdy. Na spoločnom albume s Ericom Johnsonom, Eclectic, sme v skladbe Wishing Well spievali spolu. Wishing Well som nahral už aj predtým, ale naspieval som ju prvý raz až na Eclectic. Spievam len vokalízovú časť. Aj v piesni Red House spieval Eric jednu slohu, ja dalšiu, o tretiu sme sa podelili. Teraz sa spevu venujem viac. Ľudia sa ho dožadujú, no ja som bol v speve vždy veľmi nesmelý. Bežne si spievam len sám pre seba, keď hrám na gitare, bez mikrofónu. Občas si spievam melódiu aj keď cvičím, prv, než ju zahrám na gitare. Na to nepotrebujete byť veľkým spevákom. Dôležité je, aby spev vychádzal zo srdca a nielen z prstov, pričom dochádza k prepojeniu všetkých častí tela.
Niekoľko rokov ste pôsobili ako člen skupiny Milesa Davisa. Zúčastňujete sa aj koncertov na jeho počesť? Známy je napríklad projekt Milesovho synovca Vincenta Wilburna – Miles Electric Band.
Nie, v tej kapele som nikdy nehral. Jedným z mojich prvých, zahrievacích koncertov po nehode bol koncert s Milesovými bývalými spoluhráčmi - Chickom Coreom, Kennym Garrettom, Wallacom Roneym, Marcusom Millerom. Hral s nami aj Brian Blade, on jediný z nás s Milesom nehrával. Hrali sme niekoľko Milesových vecí a jazzových štandardov, taktiež Marcusovu Tutu. Koncert bol súčasťou Chickových projektov pre Blue Note. Chick mal v klube niekoľkotýždňové angažmá a jeden týždeň hral aj Milesove veci.
Momentálne ste na turné s novým albumom. Aké sú vaše ďalšie plány?
Musím šľapať ďalej, mám pred sebou veľa koncertov. Ide o rôzne projekty s rôznymi ľudmi, ako aj s mojou kapelou. Na ma čaká niekoľko koncertov v Nórsku, v lete budem na šnúre s Dennisom (Chambersom) a Randym (Breckerom) a Tomom (Kennedym).
Neplánujete obnoviť spoluprácu s Richardom Bonom?
Richard je úplne fantastický človek a muzikant. Mohli by spolu zas niečo sme spraviť, ale je veľmi vyťažený svojim kubánskym projektom (Mandekano Cubano, pozn. aut.) Na novom albume s nami hrá aj niekoľko mladých hudobníkov. Napríklad azerbajdžánsky basista Teymur Phell, alebo Edmond Gilmore. Edmond hrá na kontrabase a basgitare. Všetci sú fantastickí muzikanti a sú momentálne veľmi žiadaní. Teší ma, že všetci, čo sú so mnou na šnúre, sa mohli ku mne pridať i napriek tomu, že väčšina z nich hrá súčasne vo viacerých projektoch. Dnes sa nestáva sa často, že by nejaká zostava dokázala fungovať viac než päť rokov.
Ďakujeme za rozhovor.
Marián Pavlík
Foto: Peter Ťapaj
