Mino Cinelu: Hudba mi veľakrát zachránila život.

Mino Cinelu: Hudba mi veľakrát zachránila život.
Maros Pavlik

Mino Cinelu, interview, klub Roxy, Praha, 26.4.2015

Mino Cinelu (1957), vyhľadávaný francúzsky multiinštrumentalista, skladateľ, producent. Začínal s hraním na predmestiach Paríža, z ktorých sa vďaka cieľavedomosti postupne prepracoval až na veľké štadióny. Tie mu tlieskali aj vďaka účinkovaniu s Milesom Davisom, skupinou Weather Report alebo hviezdnym Stingom. Po celé roky ho  pre jeho výnimočný zmyslel pre rytmus a rozmanitosť zvukovej škály vyhľadávali tí najprominentnejší hudobníci. Svojou úprimnosťou a priamosťou si vždy dokázal na svoju stranu získať priazeň publika i spoluhráčov. Herbie Hancock, Wayne Shorter, Cassandra Wilson, George Benson by o ňom vedeli v superlatívoch rozprávať svoje. Mino Cinelu, sa na Slovensku objavil po rokoch ako člen skupiny Marcusa Millera, na Marcusovom turné s názvom Afrodeezia. Po bratislavskom koncerte som sa s Minom dohodol, že v Prahe nám poskytne interview. Dodržal slovo a tak sme sa stretli pred koncertom v klube Roxy. Spomínal na slávne roky strávené s velikánmi fusion jazzu, ale i na svoju mladosť či hľadanie vlastnej identity.  

 

Po koncerte Marcusa Millera v Bratislave ste spomínali, že s ním účinkujete na turné Afrodeezia len do konca tohto mesiaca. Čo Vás čaká potom? Máte už kalendár plný vlastných projektov?

Zopár vecí sa odvtedy zmenilo. Marcusove turné hrám do polovice júna, z toho dva týždne v USA. Medzitým ma však manažér požiadal, aby som pokračoval s Marcusom dlhšie. Marcusovo srdce prehovorilo a tak budeme spolu hrať viac než sme pôvodne plánovali. Musíme to teraz spolu nejak časovo zladiť. Potrebujem dokončiť nahrávanie svojich nových skladieb a rýchlo sa rozhodnúť, ktoré z nich vyberiem na nový album. Medzitým mám tri koncerty v Turecku, vrátane špeciálneho projektu, ktorý je postavený na využití solárnej energie. K tomu nejaké duety, vrátane duetu s Annou Mariou Jopek alebo Pino Danielem.

S Annou Mariou Jopek sa Vaše cesty krížia dosť často, však?

Poznáme sa spolu už pätnásť rokov a tak je naše účinkovanie často navzájom previazané. Anna Maria je ako moja mladšia sestra. Je to neuveriteľná umelkyňa ale predovšetkým úžasná ľudská bytosť. V máji spolu hráme v Poľsku, spolu s jej fantastickými  hudobníkmi - Krzysztofom Herdzinom, Robertom Kubiszynom, Pedrom Nazarukom.

Do povedomia ste sa dostali predovšetkým v USA. Bolo ťažké presadiť sa v Amerike v 70-tych rokoch?

Prv než som sa dostal do Ameriky, hral som vo Francúzsku na bicie v rôznych bigbandoch. Patril som k najmladším hráčom. V Anglicku som hral s Allanom Holdsworthom, stal som sa jeho bubeníkom.

V roku 1975 alebo 1976 keď som prvý raz prišiel do New Yorku, hral som so speváčkou Toto Bissainthe. Dokonca sme hrali aj v Carnegie Hall. Toto Bissainthe bola v tom čase populárna, dokázala zaplniť celú Carnegie. Hral som u nej na bicie, perskusie, gitaru, a spieval vokály. Vtedy som ešte nevedel veľmi po anglicky. Toto bola veľmi dobrou priateľkou ženy Rona Cartera, a tak sme sa občas stretávali aj s Ronniem u neho doma. Tiež sme spolu navštevovali kluby, ako napríklad Village Vanguard. Spolu s Ronniem a jeho ženou sedávali pri stole všetci slávni muzikanti. Potom som začal hrávať  klube Mikell’s, kde som sa stretol s Milesom. New York bol tým správnym miestom, kde ste mohli stretnúť všetkých slávnych muzikantov.  

V New Yorku som bol šťastný. Dokonca aj v gospelovom súbore, v ktorom som hral, účinkovali významné osobnosti. Napríklad Lawrence Roberts, ktorý sa stal zakladateľom Savoy Records. Bol známym producentom slávnych hudobníkov, napríklad Jamesa Clevelenda a ďalších slávnych gospelových umelcov. Boli to veľké gospelové zbory, bežne na pódiu vystupovalo aj stopäťdesiat ľudí. Neskôr som hrával s New Yorku s rôznymi jazzmenmi, vrátane slávnych hráčov na Hammond B3 – Lonnie Smithom a ďalšími. 

 

 

Začínali ste s gitarou, basgitarou, potom prišli na rad bicie a perkusie. Pokiaľ ide o hudobné nástroje, sú perkusie pre Vás konečnou stanicou?

Hm, tak by som to úplne nevidel. Mojim prvým nástrojom vždy bola a aj je gitara. Používal som ju aj kedysi s Weather Reportom (ďalej len WR), tak ako aj vo svojich sólových projektoch.  Keď som sa neskôr presťahoval do USA, hrával som tri roky v gospelovom zbore na basgitaru. K bicím som sa vlastne dostal oveľa skôr ako k perkusiám. A stále na bicie aj hám. Hoci z čias Milesa Davisa alebo WR som v povedomí skôr ako perkusionista. Na albume WR - Sportin Life som hral na bicích asi v troch skladbách. Vo WR sme boli v tom čase súčasne dvaja hráči na bicie, Omar (pozn.red: Hakim) a ja. V skladbe Confians hrám na bicie, gitaru a tiež spievam hlavný vokál. S WR som hral turné Domino Theory a Sportin' Life. Vydaním albumu This is This! vlastne skupina skončila. Na posledom albume účinkovalo veľa hostí, vrátane Carlosa Santanu a Bobby McFerrina.

Spolu s Marcusom Millerom ste hrali pár rokov u Milesa. Ako si na tie časy spomínate?

Marcus hral v Milesovej kapele približne rok a pol, ja tri. Produkoval Milesove albumy TutuAmandla. Ja nehrám na Tutu ale som na Amandle. Počas môjho pôsobenia u Milesa bol Marcus prvý hráč na basu, neskôr na kontrabas hral Tom BarneyDarryl Jones. Nejaký čas som v oboch kapelách súčasne. Ale keďže WR začal byť veľmi vyťažený, odišiel som k nim. Až potom začal Miles robiť na albume Tutu, ktorý produkoval Marcus. Miles ma neskôr zavolal naspäť. To už tam ale bol na basgitare Darryl Jones. Pokiaľ ide o samotné koncertovanie, hral som s Milesom dlhšie ako s ním hral Marcus. Hoci, Marcus, na rozdiel odomňa, pre Milesa aj skladal a produkoval. Darryla neskôr k sebe stiahol Sting. Krátko na to zavolal Sting aj mňa, na nahrávanie svojho druhého albumu Nothing Like The Sun (1987).

Ako Miles znášal, keď od neho muzikanti odchádzali?

Pokiaľ ide o mňa, Miles vedel, že som hrával s dvomi skupinami súčasne. A tak mu bolo jasné, že je len otázkou času, kedy odídem. Ja som tiež vnútorne cítil, že musím konečne spraviť rozhodnutie a zostať v jednej kapele. Občas sa aj po mojom odchode stalo, že sme pri nejakej príležitosti spolu jamovali, s rôznymi hudobníkmi, vrátane Johna McLaughlina. Raz keď som mal turné, pred nahrávaním Milesovho albumu You’re Under Arrest mi Miles telefonoval, či mu môžem na albume rapovať po francúzsky. Prv než volal mňa, bol u neho aj Sting, ktorého s tým asi tiež oslovil. To bolo ešte prv, než som odišiel ku Stingovi. Nakoniec som u Milesa nerapoval. Použil na albume Stingovu verziu (Pozn.red: Sting nahovoril v prvej skladbe albumu You’re Under Arrest hlas francúzskeho policajta). Nevolávali sme s Milesom veľmi často. Ani sme spolu dlho nevykecávali, ale zvykol som mu občas zavolať keď bol napríklad v nemocnici alebo keď sa z nej vrátil. Miles bol fantastický kuchár. Mal som to šťastie, že som patril k tým vyvoleným, ktorí mali možnosť jeho výtvory ochutnať. Raz sa ma spýtal, či sa nechcem k nemu do skupiny vrátiť. Ja na to: A kto hrá na basgitare? Miles úsmevom hovorí: Darryl Jones. Miles ma veľmi dobre poznal, vedel, že na Darryla ma ľahko chytí. S Darrylom som sa veľmi dobre poznal, vedeli sme spolu vytvoriť v akejkoľvek kapele veľmi solídny zvuk. Tak som sa pridal na turné Tutu ll. Potom ma zavolal k sebe Sting, s ktorým som cestoval po celom svete približne rok a pol.

Keď ste sa tak sťahovali zo skupiny do skupiny, nosili ste si so sebou vždy vaše kompletnú perkusnú výbavu, alebo ste si zaobstarali niečo špecifické, typické pre daného interpreta? Dávali Vám kapelníci úplnú slobodu pokiaľ išlo o výber nástrojov podľa vlastných predstáv?

Vždy, keď ma muzikanti pozývali hrať, bolo to preto, lebo vedeli, že mám o zvuku svoju predstavu. Samozrejme, že mohli požadovať nejaký konvenčný štýl, na to však nikdy nevolali mňa. Vždy očakávali, že prídem s niečím veľmi osobitým. Každý projekt je úplne iná zostava, čo mojich technikov občas privádza do zúfalstva. Keby ste videli moju zostavu u Milesa na začiatku a potom neskôr, videli by ste, že bola úplne odlišná. Po krátkom čase som priniesol k Milesovi aj elektroniku. Mnohí  ľudia, keď počujú album We Want Miles, si myslia, že niektoré zvuky pochádzaju zo syntetizátora. Nie je to tak, tie zvuky robím ja na svojich perkusiách. Marcus mi raz povedal, že až keď videl niektoré koncerty na videu, uvedomil si, že mnohé zvuky na Milesových nahrávkach som vytvoril ja. Na spomínanom koncerte v Carnegie som mal úplne inú zostavu ako u Milesa. Mal som tam celé bicie, k tomu dva ručné bubny a shakre. Neskôr som priniesol špeciálne kovové štvorce z veľmi pevného hliníka, ktoré som často používal aj s WR. Potom som mal aj špeciálne kovové bubny od jedného kalifornského umelca. Mal som veľkého kovového slimáka. Alebo som musel niektoré symboly v zostave zdupľovať. Úplne inú zostavu som používal s Gatom Barbierim, keďže to bolo viac latino. Iné to bolo s Herbiem alebo s Kate Bush. Bolo to viac africké a elektronické. Samozrejme, že časom sa menili aj technológie. S Herbiem a Stingom som používal aj vocoder. Pri Lou Reedovi som si vystačil s úplným minimom – elektronické bubny, k tomu jedno jambe a hotovo. Pred rokom, pri uvádzaní Petra Gabriela do Rock and Rollovej Hall of Fame, som mal djembe a shaker.

 

 

 Viem si predstaviť, že se svojim nádobíčkom budete pro presunoch na turné mať asi dosť zložité.

Niečo si na mieste požičiam, niečo prenášam so sebou, časť mám vo Francúzsku, časť v New Yorku.

Navrhujete si aj vlastné perkusie alebo sa spoliehate na to, čo nájdete  v bežnej ponuke?

Niektoré nástroje si fyzicky vytvorím sám, niektoré mi spravia umelci podľa mojich vlastných predstáv. Keď mám predstavu o nejakom zvuku a neviem taký nástroj násť niekde v ponuke, nič iné mi nezostáva. Pokiaľ ide o shakere, veľmi zriedka používam nejaké z obchodu. Nástroje si často upravujem.

Dočítal som sa o Vás, že ste v mladosti boli dosť samotár. V noci ste utiekli do lesa kde ste boli len sám so sebou. Čo za tým bolo?

Odmalička som bol rád sám. Už keď som bol veľmi malý, snáď dvoj-trojročný, vybehol som si kľudne aj o pol desiatej večer do lesa. Zatiaľ čo mne bolo v lese úplne fantasticky, rodičia sa išli zblázniť.

Pred čím ste utekali? Alebo čo ste chceli v lese nájsť? Dokázal Vás k niečomu neskôr inšpirovať?

Neviem, možno som hľadal inšpiráciu k životu. Bol som veľmi mladý, nespomínam si veľmi na detaily. Snažil som sa zistiť, kto vlastne som. Viete, miešajú sa vo mne rôzne rasy a kultúry. Otec pochádzal z Martiniku, jeho matka bola z karibiku, tiež máme v rodine keltskú krv z británie, černošskú krv, prababka pre zmenu pochádzala z Portugalska a podobne. Ako dieťa však nevnímate a nerozlišujete veľmi rasy ľudí. Vidíte len ľudí ako takých. Vidíte síce nejaké rozdiely, ale asi len tak, ako vnímate rozdiely medzi stromami v lese. Vidíte ľudí bez toho, aby ste ich posudzovali. Učíte sa. Vaše prostredie Vás naučí nejakým spôsobom reagovať. Až keď som bol neskôr v mladosti konfrontovaný s rasizmom, som si uvedomil, že v očiach mnohých ľudí som iný. Každá časť z histórie mojej rodiny je pre mňa prínosom. Trvalo pomerne dlho, než som si na to zvykol a stotožnil sa s tým.

V akom veku ste si to uvedomili?

Vnímam to skôr ako celoživotný zápas. Vo veľmi mladom veku, snáď som mal sedem rokov, sa mi stalo, že ma niektorí nazývali negrom. Ani som len netušil, aký je význam toho slova. Cítil som však, že je to niečo špatné. V mladosti, v puberte, som musel v škole každý deň bojovať o to, aby som si vybudoval u okolia nejaký rešpekt. Nebol som v tom zďaleka sám. Jedným z pozitívnych aspektov však je, že to prenášam do svojej hudby. Kamkoľvek sa s hudbou pohnem, snažím sa naučiť aspoň pár slov v cudzej reči, aby som sa cítil bližsie k ľudom.

K téme rasizmu sme sa s Marcusom dostali aj v rozhovore, ktorý som s ním robil v Bratislave (rozhovor tu). Trochu ma prekvapilo, keď hovoril, aký veľký problém rasizmus v USA stále predstavuje.  Zdá sa, že sa to časom veľmi nezlepšuje.

Nie je to len problém USA, ale celosvetový problém. Rasizmus je ignorancia. Dnes síce ľudia majú vďaka internetnu lepší prístup k informáciam, majú možnosť dozvedieť sa viac o rôznych kultúrach. Napríklad účes ktorý mám, dnes tak nie je až taký exotický, aký bol pred rokmi. V tomto smere je situácia možno o niečo lepšia ako bývala. Ale či sa dá povedať, že je naozaj lepšia? Možno sa to nikdy nejak výrazne nezlepší. Musíme sa naučiť akceptovať ľudí takých, akí sú. Človek s tým veľa nespraví, každý zostáva tým kým je. Snáď sa s tým dá bojovať s láskou, zdieľaním rôznych kultúr. Treba začať už v mladom veku. Žiadne dieťa sa nenarodí ako rasista.  Cítim sa byť požehnaný tým, že kamkoľvek vo svete sa pohnem a som s týmto všetkým konfrontovaný, hudba mi pomáha byť akýmsi mostom. Mnohým ľudom otvorí oči, a to je úžasné víťazstvo, nie?

 

 

V jednom interview ste v podobnej súvislosti spomenuli, že hudba Vám parkrát  zachránila život. Viete uviesť nejaký konkrétny príklad?

Je to niečo podobné ako som pred chvíľou povedal. O tom, ako hudba dokáže stavať mosty. Stalo sa mi párkrát, že som sa ocitol v nebezpečnej situácii a hudba ma vtedy dokázala zachrániť.  Kedysi dávno som hral v Senegale. Po turné so Stingom som sa tam vybral na mesiac a pol. Hrával som kade tade po trhoch. Moja dcéra mala vtedy približne osem rokov. Bola na malom ostrove Ngoro, medzi Dakarom a letiskom, zatiaľ čo ja som bol na dakarskej pláži. Potrebovali sme sa dostať na letisko a o jednej v noci odletieť do New Yorku.  Bolo asi deväť hodín večer a na pláži už neboli žiadne loďky, ktorými by som sa mohol dostať na ostrov po dcéru. Zostal som na pláži večer sám. Videl som na druhej strane svetlá ostrova. Rozmýšľal som teda, ako sa tam po ňu dostanem. Išiel okolo jeden chlapík a podozrievavo na mňa pozrel. Spýtal sa, čo tam takto večer porábam. Hovorím mu, že tam na druhej strane mám dcéru a musím ju dostať sem. On na to: A ako sa tam chcete dostať? Hovorím: Neviem, možno preplávam a priveziem ju na chrbte. Pozerá na mňa ako na blázna. Videl, že som naozaj pevne rozhodnutý to spraviť. Hovorí: To myslíte naozaj vážne? V tom mori je žralok, viete o tom? Vravím: To každopádne nie je dobrá správa, na veci to však nič nemení. Musím sem dostať dcéru. A on: Ste si istý, že to aj napriek tomu chcete spraviť? A potom sa na mňa lepšie pozrie a hovorí: Moment, nie ste vy náhodou ten hudobník? A ja na to: áno, som. A tak išiel a zohnal ľudí s člnom, ktorým sme dcéru doviezli. Hudba mi zachránila život. Takýchto príbehov mám veľa. Hudba stavia mosty.

Raz dávno som bol so Stingom, s jeho ženou Trudie a jedným sprievodcom v amazonských pralesoch. Sting v tom období bojoval o záchranu dažďových pralesov. Ja som popri tom učil deti v osadách hrať na perkusie.  Bolo to tiež istým spôsobom budovanie mostov. Po rokoch, predstavitelia amazonských indiánov prišli do Paríža a pri stretnutí s nimi jeden z nich vraví: Ja ťa poznám, ty si ten, čo pred tridsiatimi rokmi učil hrať hrať deti v našej dedine na perkusie. Ako sa ukázalo, on bol jedným z mojich vtedajších žiakov v pralese.

Veľakrát sa mi stalo, že som sa nachádzal niekde, kde bola dosť dusná atmosféra. Akonáhle som však začal hrať, hneď sa zmenila na pohodovú. Veľa cestujem a nie vždy zostávam na hoteli. Vyhľadávam dobrodružstvá. Komunikujem s ľudmi, aj hudbou. Nie som len hráčom, ale som tiež skladateľom filmovej hudby. Za filmovú hudbu som bol dokonca v roku 2008 nominovaný v Cannes na cenu. Práve sme sa s Marcusom o tom bavili, že som jediný z jeho kapely, také niečo kto robí. Rád sa stretávam s novými hudobníkmi.

Na hudbe je fascinujúce, ako spája rôznorodých muzikantov, ktorí hrajú postupne snáď každý s každým.

Keď som hral pred niekoľkými rokmi v neďalekej v Bratislave na jazzovom festivale, spoznal som Petra Lipu. Niekto mi vtedy povedal, že ten chlapík, ktorý uvádza festival, je výborný spevák. Vravím: super, priveďte ho teda na pódium, nech si s nami zaspieva. Hral som s Petrom, aj jeho syn hrá s ním na klávesoch. Na Youtube je z toho dokonca aj video.

Jedným z projektov, v ktorých účinkujete, je Miles Electric Band. Dá sa povedať, že ide svojim spôsobom o nejaký Miles Davis Revival Band?

Hrávame z času na čas spolu niečo z Bitches Brew alebo We Want Miles.  Musím priznať, že spočiatku som tej myšlienke nebol veľmi naklonený. Hovoril som si – prečo to vlastne ideme robiť? Rozhodnutie sa však nakoniec ukázalo byť správne. Stretol som v tejto skupine veľa zaujímavých ľudí. Kapela pozostáva tak z bývalých členov Milesovej kapely, ako aj z ľudí, ktorí s Milesom nikdy nehrali. Je úžasné vidieť opäť Roberta Irvinga, alebo Milesovho synovca Vince Willburna, s ktorými som istý čas hral u Milesa. Alebo Darryla Jonesa, ak sa k nám niekedy pridá. Občas hrá s nami aj DJ Logic ktorý nie je prvým DJ-om v mojej skupine. Pred pár týždňami sme mali s touto kapelou úžasný koncert v Poľsku. Mali sme aj koncert  v Holywood Bowl, kde hral Nicholas Payton. Keď ma však Marcus oslovil, či nebudem s ním hrať toto turné (pozn.red: Afrodeezia), neváhal som. Dávno sme spolu nehrali, vlastne naposledy u Milesa. Stále sa navzájom znovuobjavujeme. Stále viac a viac rozprávame tou istou hudobnou rečou.  Viete, po každom koncerte Marcus príde za mnou a úprimne mi poďakuje.  A to je ten najkrajší pocit.

Ďakujeme za rozhovor.

Marián Pavlík

Galéria

Mino 1 res.jpg
Mino 4 res.jpg
Mino 2 res.jpg
Mino roxy1.jpg
IMG_0845 res.jpg
Mino 5 res.jpg
mino res.jpg

 

 

Ďalšie články

Top 5: Jazzová trúbka na všetky spôsoby
Skutočná ikona i symbol jazzu, krása tohto nástroja možno tkvie aj v kontraste jeho na prvý pohľad...
Jazzman týždňa: Miles Davis
  Miles Davis patrí k najvýznamnejším hudobníkom v dejinách inštrumentálneho jazzu. Bol to...
Jazzman týždňa: Herbie Hancock
  Herbie Hancock je americký klavírista, klávesista, skladateľ a v súčasnosti...
Marcus Miller: Prestal som počúvať platne, aby som našiel svoj vlastný štýl
Marcus Miller (1959), ďalší z tých, čo hrávali s Milesom. Hranie s Milesom znamenalo pre každého...
Počuli ste minuloročné prekvapenia českej jazzovej scény?
Len pred niekoľkými dňami sme sa dozvedeli meno laureáta jazzového albumu roka 2023 v rámci ocenení...
Na ubolenú dušu - David Miilmann Group: What´s Left
Druhý album dánskej skupiny okolo gitaristu Davida Miilmanna je pohladením v čase jarných únav...
Priatelia a kamaráti WAF Bandu
Meno speváka (ale aj klaviristu či aranžéra) Matúša Uhliarika poznajú už zopár rokov priaznivci...
Saxofónový súboj freeTenors
Legendárnymi jazzovymi súbojmi – jazz battles, sa preslávili v New Orleans najmä osobnosti ako Joe...