One day jazz festival: Večer bezbrehého jazzu

One day jazz festival: Večer bezbrehého jazzu
jazz.sk

Jesenná edícia ONE DAY JAZZ FESTIVAL 2016 poskočila úrovňou dramaturgie opäť vyššie. Od svojho vzniku v roku 2008 tu odohrali koncert viacerí svetoví hráči, počnúc legendárnym gitaristom Johnom Mclaughlinom, až po predstaviteľov modernejšieho jazzu, akými sú bez pochýb bubeník Chris Dave, či kontrabasista Avishai Cohen. Pondelňajší večer bol preplnený hviezdami svetových formátov. Ako povedal sám riaditeľ festivalu, dramaturg a bubeník v jednej osobe, Martin Valihora, každý jeden účastník je headlinerom večera. Treba mu dať za pravdu a zároveň vyzdvihnúť jeho snahu o šírenie menšinového hudobného žánru interpretmi zvučných mien. I keď prívlastok menšinový môže v prípade vypredaného festivalu v rámci tohtoročnej jesennej edície vyznieť paradoxne.

 

GERGŐ BORLAI feat. „European Mantra“

            Otvorenie podujatia mal pevne v rukách maďarský kolektív na čele s jarým bubeníkom žijúcim a pôsobiacim v Los Angeles, Gergőm Borlaiom. Prvé tóny potvrdili avizovanú blízkosť tejto kapely viac k rockovým žánrom ako džezovým. Zodpovedal tomu aj inštrumentár zložený z rozsiahlej sady bicích nástrojov, sedemstrunovej gitary (Peta Lukács), basgitary (Barabás Tamás) a klávesov (János Nagy). Od štandardného akustického zloženia sa okrem elektrických nástrojov výrazne odlišovali aj častým modulovaním čistého zvuku rôznymi efektami (distortion, whammy wah, delay atď.). Muzikálnu a technickú zdatnosť preukazovali precítenou dynamikou, ktorá sa v plnej miere prejavila najmä v dôkladne vystavaných improvizáciách klávesistu, rýchlym pauzovaným frázovaním v nepravidelnom rytme, ale aj ostentatívnymi gitarovými sólami, či prílišným hlukom, ktorý prinášal (účelovo) do ich hudby  zmätok a nezrozumiteľnosť. Časté kontrasty, ktoré miestami zachádzali až za hranice vkusu pôsobili rušivo. Jazzrock striedali klišéovité rockové riffy, fortissimo náhle striedalo piano, čo vyvolávalo dojem nesúrodého celku. Sympatické bolo vystúpenie samotného lídra, ktorý sústreďoval všetko svoje úsilie celku na úkor individuálnych exhibícií. Svojich spoluhráčov podporoval precíznou hrou na bicích. To, že ho to bavilo, sa dalo vyčítať z jeho neustále sa usmievajúcej tváre. To, že to bavilo aj poslucháčov by sa dalo vysvetliť burácajúcim potleskom, ktorý prinútil kapelu pridať ešte jednu kratšiu skladbu na štýl amerických Primus.

 

 

JURE PUKL TRIO feat. GREG HUTCHINSON & JOSH GINSBURG with special guest MICHAL BUGALA

Priamočiarosť a hudobnú výstrednosť vystriedalo zoskupenie s citom pre tvorbu tónu, voľnejšími rytmickými a harmonickými štruktúrami. Spomínaná voľnosť bola zosilnená faktom, že išlo o pianoless trio, resp. skupinu bez harmonického nástroja. Pódium patrilo zoskupeniu s medzinárodným obsadením, ktoré viedol slovinský saxofonista Jure Pukl, a rytmický doprevod tvorili skúsení harcovníci z poza oceánu, Greg Hutchinson (bicie) a Josh Ginsburg (kontrabas). Zohranosť tohto tria spočívala najmä v schopnosti vedieť okamžite reagovať a akúkoľvek emóciu, ktorú do skladby priniesol jeden z hráčov. Na pódiu vznikal nekonečný priestor na vzájomnú interakciu, ktorej výsledkom bol autentický tvorivý proces. Skladby sa tak niesli v rôznych, väčšinou však subtílnych náladách s modálnym cítením, miestami ozvláštnených motívmi východnej hudby. Jure Pukl svojím zdržanlivým a pokojným prístupom k hre často pripomínal zvuk saxofónu, ktorým sa preslávil Joe Lovano. Rytmické duo dopĺňalo saxofón impresívnym spôsobom s častými rytmickými obmenami (full-time / half-time / fast swing) a vkusnými dialógmi. Greg Hutchinson predviedol impozantný výkon obohatený melodickou vsuvkou, kedy zanôtil „parkerovskú“ tému na malý bubon. Noty sedeli „na riti“. Na poslednú skladbu bol prizvaný slovenský hosť, Michal Bugala, ktorý vyplnil harmonické spoje ľubozvučnou gitarou, trefnými „voicingmi“, a v komparácii s ostatnými členmi, lineárnejším prístupom. Meditatívny zážitok mierne narúšal „plechový“ zvuk a nedostatok basových frekvencií v ozvučení.

 

 

DAN BÁRTA & ROBERT BALZAR TRIO

            Piesňovými formami obohatil toto podujatie Dan Bárta (spev) so svojím odvekým spoluhráčom, Robertom Balzarom (kontrabas) a jeho triom. Ich program bol vystavaný prevažne z originálnych úprav prevzatých skladieb, ktoré zachytili na spoločnom albume Theyories z roku 2010. Od vtedy prišlo k malým zmenám v obsadení, za klavírom v súčasnosti sedí Jiří Levíček a bicie nástroje obsluhuje Kamil Slezák. Ich potenciál však nebol využitý v plnej miere, spoločne s kontrabasom plnili primárne funkciu doprevádzajúcej kapely, do popredia prenikali len výnimočne, a aj to len na krátku chvíľu. Improvizácie v ich prevedení spravidla nepresiahli šestnásť taktov, sólové výkony tak nemohli byť riadne rozvinuté. Dan Bárta si z pecňa ukrojil viac a púšťal sa do dlhších sólových prejavov s overenými, a jemu vlastnými improvizačnými prvkami, dbajúc na melodiku piesne. Pri spievaní si často pomáhal rôznymi efektami, ktoré dopĺňali (octaver) a skreslovali (flanger) jeho typicky chrapľavý hlas. Repertoár síce bol solídne odohraný, ale celkovo vystúpeniu chýbal väčší „drive“ a skladby mohli byť prezentované vo voľnejšej a živelnejšej podobe než ako sme zvyknutí zo štúdiovej nahrávky.

 

 

DANILO PEREZ – JOHN PATITUCCI – BRIAN BLADE – “Children Of The Light”

            Predposledným a zároveň najočakávanejším vystúpením pondelňajšieho večera bolo akustické trio zložené z „detí svetla“, bandleadrov a vyhľadávaných spoluhráčov, ktorí neustále posúvajú hranice jazzovej hudby ďalej, ako keby boli vždy o krok vpred. Avantgardnú zostavu tvorili: Brian Blade (bicie), John Patituci (kontrabas, basgitara) a Danilo Perez (piáno). Do štvorice im chýbal už len Wayne Shorter, s ktorým tvoria stabilný quartet. Pódium bolo v ich prípade jeden živý organizmus, kde jednotlivé časti medzi sebou spontánne komunikovali, hľadali spoločné prieniky, ale aj odchýlky, nachádzali rôznorodé spôsoby vyjadrovania, zdržanlivo rečnili a vyvíjali sa v reálnom čase, čo v poslucháčovi vyvolávalo neustále napätie a prinášalo katarziu v plnom rozsahu. V ich hudobnom prejave bol stanovený len všeobecný rámec, vznikal tak priestor pre hravý a slobodný prejav, ktorý ústil v nekonečnom spektre emócií. Skladby oplývali výbušnou dynamikou, ktorá pramenila najmä z nekonvenčného rytmického prístupu Briana Bladea, častými polyrytmickými obmenami, harmonickými substitúciami, ktoré občasne lišiacky nastražil Danilo Perez. Vernosť tradícii prejavili uctením si jedného z pionierov jazzu. Na záver zaznela večne živá skladba Theloniousa Monka, Round Mindnight, ako pripomienka stého výročia, ktoré bude mať budúci rok.  

 

 

LEE RITENOUR

            Prestavenie pódia naznačovalo príchod hviezdy, nasvedčovalo tomu rozsiahlejšie technické vybavenie a vyvýšené pódia pre bicie a klávesy. Záver podujatia patril gitarovému veteránovi zo štátov, Lee Ritenourovi. V snahe uzavrieť festival nenáročnou, populárnejšie ladenou hudbou, zapadalo jeho vystúpenie dramaturgicky do kontextu. Napriek tomuto úsiliu však hlavná sála Istropolisu ostala zaplnená len z polovice. Nečudo, utekať rovno z práce, sústredene počúvať päť bezprostredne po sebe idúcich jazzovo orientovaných kapiel s vedomým, že ráno opäť treba stávať do práce, to dá zabrať. Lee sa prevažne prezentuje ľahšou formou jazzu, ktorú zvykneme kategorizovať pojmom „smooth jazz“. Halou zneli citlivo zahrané témy s prehľadnými motívmi, doprevádzané sýtymi a pravidelnými rytmami s prízvukom na druhú.  Nemožno upierať Leeho zmysel pre „touch“, pomalšie ako aj technicky náročnejšie časti hral s nesmiernou ľahkosťou, jeho tón bol zaoblený a zároveň ostrý, čo by sa dalo vysvetliť netradičnou kombináciou zosilňovačov (Fender/Marshall). Zazlievať mu možno egocentrické vystupovanie na úkor ostatných členov jeho komba. Klávesové (Jesse Milliner), basové (Reggie Washington) ako aj bubenícke (Martin Valihora) sólové výkony boli často skrátené a plnili skôr funkciu krátkych, i keď vkusných vyhrávok. Zvukovo dominovali gitara a bicie, ktoré tak zastierali ostatné nástroje a nedali priestor na vyniknutie celkovej dynamiky. Na záver zaznel prídavok v podobe popovej skladby A Little Bit of This Land And Little Bit of That, a ja som sa zívajúc, ale spokojne hmkajúci posledné Leeho tóny odoberal k šatniam.

 

 

Ondrej Kopecký
Foto: Peter Piovarcsy

 

Galéria

Blade.jpg
Dan Barta_2.jpg
Dan Barta_3.jpg
European Mantra.jpg
Gergo Borlai.jpg
Gergo Borlai_ European Mantra.jpg
Children of the light 2.jpg
Jure Pukl Trio.jpg
Jure Pukl Trio_2.jpg
Jure Pukl_2.jpg
Lee Ritenour_2.jpg
Lee Ritenour_Reggie Washington.jpg
Martin Valihora.jpg
Martin Valihora_2.jpg
Perez_Blade_Patitucci.jpg

 

 

Ďalšie články

Spectaculum na hudobných cestách: World Music Expo v Španielsku
Koncom októbra 2023 sa Alexandra Pastorková, zástupkyňa Občianskeho združenia Spectaculum, vybrala...
Počuli ste minuloročné prekvapenia českej jazzovej scény?
Len pred niekoľkými dňami sme sa dozvedeli meno laureáta jazzového albumu roka 2023 v rámci ocenení...
Na ubolenú dušu - David Miilmann Group: What´s Left
Druhý album dánskej skupiny okolo gitaristu Davida Miilmanna je pohladením v čase jarných únav...
Priatelia a kamaráti WAF Bandu
Meno speváka (ale aj klaviristu či aranžéra) Matúša Uhliarika poznajú už zopár rokov priaznivci...