Po spolupráci s venezuelským klaviristom Benitom Gonzalezom, výsledkom čoho bol album „Dream Rhapsody“, ocenený aj soškou Esprit ako jazzový album roka, nezaspala všestranná Sisa Michalidesová na vavrínoch. Jej nové alter ego „Chloe“ nás v rovnomennom albume pozostávajúcom zo šiestich výpravných skladieb pozýva na cestu tajomnými, legendami opradenými zákutiami exotického Mexika.
Hneď na úvod je potrebné zdôrazniť, že Sisin nový album nie je kompilátom ľahko poňateľných skladieb pripravených na okamžitú konzumáciu v ľubovoľných dávkach. Obľúbená funkcia „shuffle“ mu okamžite uberá na čare a význame a nie je žiadúce „popočúvať“ len časti inak pomerne dlhých kompozícií (dĺžka skladby „Brujas“ má napríklad bezmála 14 minút). K tomuto dielu treba pristupovať ako k vážnej hudbe, ktorej prvky koniec koncov rado a úspešne kombinuje s jazzovými postupmi. Naplno si ho vychutnáte a pochopíte, ak si ho vypočujete v celku, venujúc mu plnú pozornosť. Len vtedy oceníte jeho výpravnosť, atmosférickosť i náročnú, nepriamočiaru kompozíciu.
Za najsilnejšiu stránku „Chloe“ považujem jeho koncepčnosť. Skladby nie sú len akousi „hudbou o sebe“, nesnažia sa pôsobiť iba na emócie poslucháča, ale aj ho preniesť v predstavách do mytologickej mexickej krajiny. V téme úvodnej skladby „La Llorona“ cítiť v jemnej melódií horných registroch klavíra zahĺbenú melanchóliu nešťastnej ženy „Llorony“, ktorá prerastie v hnev a násilie v agresívnom fender piano sóle poľského hosťa Piotra Wylezola (ten sa vynikajúco zhostil role hlavného klaviristu). Agresivitu sóla ešte umocňuje burácajúci zvuk bubnov, ktorých činely akoby navyše boli miestami efektne zafarbené akýmsi flanger efektom. Gradácia a dynamický vývoj sú všeobecne výborne zvládnuté, čo je zásluha účinkujúcich hudobníkov i dobrej práce s modálnou kompozíciou a harmóniou. Priam filmový úvod „Isla de las munecas“ (po slovensky „ostrov bábik“) je hrozivý vďaka svojej znepokojujúcej melódií (dobrý kontrapunkt), najmä ak si o mieste a jeho legende najprv prečítate (odporúčam pre umocnenie zážitku). Záverečná „Fly Chloe, Fly“ je hudobná expresia, ktorá je zmesou farieb akustických nástrojov, Sisiných doprovodných vokálov a atmosférických pazvukov flauty (v záverečných melódiach miestami pripomínajú vlak, ktorý akoby odchádzal z Mexika, symbolicky končiac celú púť). Za skladateľsky najzaujímavejšiu ale považujem tému v „Chupacabras“ (mytologickí predátori živiaci sa najmä krvou dobytka), kde Sisa využila svoj aranžérsky um a pomocou dizonancie a zloženého metra túto legendárnu príšeru zhudobnila.
Napokon by som vyzdvihol aj kompozíciu štruktúry samotných skladieb. Nejde totiž o štandardný straight ahead jazz, kedy sa sóluje do formy a harmónií ústrednej témy, ale možno aj po vzore vážnej hudby Sisa nemá strach od jadra úplne odísť a vrátiť sa k nemu hoci aj po dlhšom exkurze. Skladby sa tak netočia v malom obmedzenom kruhu, ale tečú ako rieka a pripomínajú skutočnú cestu mystickou krajinou.
Je zrejmé, že Sise viac záleží na hudbe samotnej ako na vlastnej sólo exhibícií. Po chvíli počúvania si totiž uvedomíte, že líderka je väčšinou paradoxne v úzadí a radšej ako seba necháva svoje dielo interpretovať svojich umeleckých kolegov. Či už je to rytmika Ševčík-Baroš, alebo dychári Fekete-Kovács, Suchomel, Nitran, všetko pôsobí prirodzene a slobodne. Hoci jednou z jeho tém je aj smrť, z albumu „Chloe“ srší živé, ľudské „jazzové“ teplo, ktoré by si hádam zaslúžilo zaznieť aj prostredníctvom vinylovej platne.
