Klavirista a aranžér Scott Bradlee nás so svojou kapelou Postmodern Jukebox opäť prenáša späť v čase so svojím v poradí už trinástym albumom. Nové CD už tradične ponúka výber notoricky známych populárnych i filmových piesní interpretovaných v kabaretnom retro štýle podporenom vintage zvukom ansámblu. Skladieb sa opäť zhostila plejáda speváčok vrátane americkej superstaristky Vonzell Solomon, či mladej hviezdy jazzového saxofónu Grace Kelly.
Album štartuje práve spomínaná Vonzell Solomon so svojou interpretáciou skladby All Star od skupiny Smash Mouth. Zaradenie práve tejto skladby je výborne načasovaným rozhodnutím. Internet v tom čase zaliala vlna cover verzií tohto staršieho hitu (pozri tento článok) a Postmodern Jukebox tak na ňu mohli elegantne naskočiť a zabezpečiť si tak ešte väčšiu popularitu. Ich podanie sa nesie v štýle svižného predmarleyovského reggae. Do vintage atmosféru sa dostanete okamžite, najmä vďaka hrávemu prejavu speváčky a výraznému lo-fi zvuku kapely. Tomu dominuje sada bicí, ktoré znejú, akoby boli ozvučené na jeden mikrofón umiestnenom kdesi na opačnom konci miestnosti. Ich zvuk je tak správne starý, špinavý, zastretý a vďaka tomu paradoxne výrazný a zaujímavý. Sound dotvára Bradleeho kabaretný klavír a staccato organ v refrénoch a dychová sekcia pozostávajúca z trombónu a saxofónu. Kontrabas v prípade tejto skladby nahradila prieraznejšia vintage basgitara (znie výborne).
Po zvukovej stránke, čo sa mixu týka, sa všetky ostatné skladby nesú v podobnom duchu. To však neznamená, že by pôsobili rovnako alebo predvídateľne. Aranžmány Scotta Bradleeho sú pestré a každá pieseň poslucháča niečim prekvapí.
Worth It výborne pracuje s kontrastom strhujúcej inštrumentálnej témy vedenej kvílivým saxofónom Grace Kelly a intímnejšej vokálnej časti, v ktorej kapela s ľahkosťou zmení dynamiku (obzvlášť zaujímavý je perkusívny bubenícky part) a dá tak priestor slečne Kelly a jej štebotavému hlasu. Skladbu uzatvára duet kontrabas-spev, ktorý ešte obohajuce dynamickú paletu piesne. Balada Jolene nás v zápätí zavedie do úplne iného sveta, aj vďaka použitiu harfy a minimalistickej sláčikovej sekcie pozostávajúcej z violončela a huslí. Jar Of Hearts je zasa 180 stupňovým obratom v emócii oproti originálu a fakt, že sa neberie tak vážne, skladbe prospel. Za najvydarenejší cover však považujem skladbu Somebody That I Used To Know. Hlas a prejav speváčky Hannah Gill tu sedí dokonale, jazzová rytmika štyridsiatych rokov a rozšírená dychová sekcia lahodia uchu. Čerešničkou na torte sú kvartolové unizóna a akcenty, vždy na tých správnych miestach a intro, ktoré elegantne odkazuje na Elvisov Fever.
Za zmienku ešte stojí vyzdvihnúť cover verzie piesní, ktoré neboli určené na konzumáciu prostredníctvom rádiových vĺn. Ide o filmové skladby Beauty And The Beast z rovnomennej klasiky a City Of Stars z filmu La La Land. Zatiaľ čo prvá z menovaných vás uchváti hlasovým fondom a rozsahom Aubrey Logan a jej schopnosťou spievať operne i jazzovo (mimochodom, to trombónové sólo hrá ona), sólo piano interpretácia druhej menovanej (na klavíri samozrejme Scott Bradlee) symbolicky uzatvára celý album. Táto záverečná klavírna balada je úchvatná, tentokrát možno ani nie tak vďaka Bradleeho hre samotnej, ale jeho prístupu k ozvučeniu nahrávky. Konštrukcia klavíra a jeho pedále lahodne škvŕkajú, kladivká hrkocú, alikvóty nikto nikam neschováva. Vďaka tomu všetko žije. Tak ako aj celý „New Gramophone, Who Dis“, ktorý je takým protipólom digitálnej popovej umeliny, ako sa len dá.
