Po štvrtý raz pripravil Milo Suchomel v hlavnom meste podujatie s názvom Gypsy Jazz Festival. Po štvrtý raz si popredný slovenský saxofonista, skladateľ a vedúci svojho vlastného orchestra priviedol v rámci tejto akcie jedného so svojich saxofónových hrdinov, aby s ním na pódiu spojil sily. Voľba tento rok padla na newyorkského virtuóza Billa Evansa.
Po predchádzajúcich ročníkoch v Ateliéri Babylon a klube LOFT sa tento krát Suchomel so svojou orchestrálnou čatou presunul trocha prekvapivo do priestorov divadla Nová scéna. Suchomel tiež upustil od festivalového formátu oddelených koncertov a pre návštevníkov pripravil jednotné vystúpenie v sprievode jeho 30-členného orchestra s jazzovou i sláčikovou sekciou (vedenou koncertným majstrom SND Arpim Patkolom), v rámci ktorého sa na pódiu prestriedalo viacero hudobných hostí. Okrem hudobného programu tiež Suchomel nadviazal na prepojenie s vizuálnym umením. Tak ako počas minuloročného koncertu Jazz in The City, priestory divadla vypĺňala výstava výtvarných diel, tento krát išlo o práce akademických maliarov Vladislava Zabela, Pavla Pokorného a Jozefa Srnu mladšieho. Suchomel tiež prizval tanečníčku Simonu Horváthovú so skupinou, ktorá v prvej časti koncertu obohatila tanečnejšie ladené skladby temperamentnou a nanajvýš príťažlivou choreografiou. Nás však najviac zaujíma hudba.
Asi už nie je žiadnym tabu napísať, že Suchomelov Gypsy Jazz Festival sa napriek svojmu názvu len veľmi okrajovo dotýka cigánskej hudobnej tradície a že ťažiskom podujatia je každoročne predovšetkým vystúpenie elitného saxofonistu. Po Bennym Golsonovi, Ernie Wattsovi a Rickovi Margitzovi sa toho roku takejto pocty dostalo Evansovi, ktorý už od 80. rokov patrí k vyhľadávaným hráčom (za všetkých spomeňme spolupráce s Milesom Davisom či Gilom Evansom). Okrem neho lákali na koncert i mená dvoch speváckych hostí – Nemky s uhrančivým priezviskom Dotschy Reinhardt a Suchomelovmu publiku už známej Američanky Gail Andreson. Obe speváčky sa priebežne predstavili v prvej časti koncertu. Dotschy Reinhardt si za svoj umelecký cieľ vytýčila uchopiť hudobné dedičstvo svojho slávneho vzdialeného príbuzného Djanga. Jej fúzia cigánskeho a latinského jazzu neurazila. Dotschy bola vo svojich vstupoch zjavne nervózna a spevácky miestami neistá, 30 chlapov ju však na pódiu podržalo silným orchestrálnym zvukom. Iné to už bolo, keď na pódium vyrazila Gail Anderson. Suchomelov tribút Michaelovi Jacksonovi i klasiku ´Let the Good Times Roll´ Raya Charlesa zaspievala mohutne a fantasticky, Nová Scéna jej napriek riedkemu zaplneniu vyčarila hlasný aplaus. Okrem speváckych kusov Suchomel predstavil i svoje tradičné čísla – umne zaranžované piesne z pera mamy a orchestrálne úpravy viacerých svojich skladieb, vynikla napríklad ´Sarro´ (venovaná rovnomennému brazílskemu maliarovi) s vynikajúcim trubkovým sólom Ondreja Jurašiho.
Potom ako naposledy pódium opustila Gail Anderson už prišlo na hlavnú hviezdu večera - Billa Evansa. S Evansovým príchodom prišlo i k zmene nálady. Tradičný bigbandový zvuk rázom vystriedal groove, nad ktorým Evans vypálil prvé výbušné sólo. Evans si získal vo svete meno i vďaka svojim fúziám s tradičnou americkou hudbou, treba však povedať, že Milo Suchomel mu postavil repertoár plne jazzový. Úvodné skladby zo Suchomelovho pera (´At Home´, ´Lonely taxidriver´) ešte pokračovali v orchestrálnom prevedení, potom však Suchomel prešiel na komornejší formát.
K najsilnejším momentom prišlo paradoxne práve po tom, ako sa orchester pobral do zákulisia a zvyšok akcie prenechal menšej jazzovej kapele. Medzi prázdnymi stoličkami ostali len dvaja skvelí saxofonisti a niekoľko zo Suchomelových dlhoročných spoluhráčov. Tradične ladený orchestrálny zvuk ustúpil modernejšiemu pulzujúcemu jazzu, najmä po tom, čo si za bicie sadol mladý Hodek, začali sa v rytmike diať veľké veci. Veselá ´Caribic´ nadchla živelnou polyrytmikou i saxofónovým duetom , Evans sa bez problémov orientoval i v ďalších Suchomelových skladbách ako ´Gypsy nature boy´ a ´Montreal´. Okrem dvoch fenomenálnych saxofonistov sa pochopiteľne blysli i Suchomeloví známi spoluhráči. Ja osobne napríklad vždy rád počúvam takého Pavla Berezu, ktorý trebárs väčšinou nehrá žiadnu exhibicionistickú gitaru, no jeho rytmická hra, drive a prekvapivé sóla azda najviac smerujú k označeniu „gypsy jazz“. V úplnom závere sa kapela ešte vypla k dravej ´Muhara´s Dance´, ktorá uzavrela Suchomelov veľký večer na Novej Scéne.
Napriek mnohým hudobne silným momentom to bol trocha zvláštny večer. Potešili tradične vynikajúci slovenskí sólisti, suverénny Evans, silné bigbandové úpravy a gradujúci záver, negatívom bola skutočne ostro, miestami až nepríjemne nazvučená sláčiková sekcia no a celkom slabá návšteva. Samozrejme, žiaden organizátor či interpret (resp. oboje v jednom) nemôže byť nadšený, keď sa po mesiacoch roboty, plánovania a príprav musí počas svojho veľkého večera pozerať do poloprázdneho publika. Zrejme to však súvisí s náročným formátom akcie – veľký orchester, kopa hostí, tanečníčky, výstava. To všetko je pôsobivé, no na druhej strane treba s trochou chladného rácia dodať, že pri súčasnej nabitosti koncertnej sezóny v Bratislave (Brne, Viedni a okolí) je v priemere vyše tridsať euro za koncert domáceho jazzmana, hoc s vynikajúcim americkým hosťom čiastka, ktorú mnohí návštevníci hudobných podujatí jednoducho nebudú ochotní zaplatiť. A nikto im nemôže vyčítať, že nevedia oceniť dobrú hudbu.
Miro Bachura
