V piatok 10.11. 2017 sa v bratislavskom Istropolise uskutočnila očakávaná jesenná edícia One Day Jazz Festivalu. V mene humanizmu a tolerancie čakal všetkých návštevníkov pestrý program zložený z domácich interpretov, ale aj zo svetových hviezd ako Somi či Ronald Bruner jr.
Festival otvoril jeho hlavný organizátor a nositeľ tejto myšlienky – bubeník Martin Valihora. Po úvodných ďakovacích slovách privítal na pódium prvú kapelu. Koncert sa otvoril vo veľkom štýle – ansámbel mal veľký počet hráčov, keďže išlo o Radio Band Radovana Tarišku. Odzneli veľmi pekné aranžmány známych skladieb ako napríklad balada Fragile, Vargove Zvonky Zvoňte, ale aj najnovšia kompozícia samotného lídra – calypsová Simple Thing. Ako sme u Tarišku zvyknutí, jeho sóla mali v sebe nesmiernu dávku energiu, spontánnosti a drivu. Radio Band bol zložený z Tariškových najlepších žiakov – Juliána Gazdagová, Zuzana Kováčová na alt saxofónoch, David Sipos a Michal Balla hrali na tenor saxofóne, na barytón saxofóne hral v našich končinách ten najpovolanejší – Erik Rothenstein, prvú trúbku mal na starosti vynikajúci Ondrej Juraši a na druhej trúbke to bol mladý talent Peter Letovanec. Rytmickú sekciu tvorili Michal Šimko na basgitare, Peter Lipa jr. na klávesoch a Dávida Hodeka kvôli chorobe excelentne zastúpil fenomenálny Martin Valihora. Benito Gonzalez nehral, čo bola škoda, no na kvalite samotného vystúpenia to neubralo. Hosťom bol mladučký génius Aaron Hodek na basgitare. Zahral si funkový hit The Chicken a kompozíciu Macea Parkera Shake Everything You´ve Got. Publikum si koncert naplno vychutnávalo, čo dokazovalo svojim potleskom a standing ovations. Na záver odznela skladba Kennyho Garretta Happy People. Výborné vyhrávky sekcie pekne dopĺňali celkovú atmosféru a feeling tohto groovu.
Po krátkej pauze sa pokračovalo v projekte Martina Valihoru White Moon Session. Koncert mal typickú „Valihorovskú“ atmosféru. Odzneli najnovšie lídrove skladby, ktoré ako nám v úvode povedal, sú založené hlavne na voľnejšom improvizovanom princípe. Okrem Valihoru na bicích nástrojoch, tvorili jeho band naši najlepší inštrumentalisti. Michal Bugala – gitara, Eugen Vizváry – klávesy a mladý Richard Csino na basgitare. Po úvodných skladbách, ktoré sa niesli v popovom, rockovom a miestami aj jazzovom duchu, privítal Valihora na pódiu jeho „sestru“ Anitu Soul. Začalo sa kompozíciou Train To New Villlage Eugena Vizváryho z jeho projektu Part Two: For Jaco. Okrem celkového soundu kapely, výborného Eugenovho sóla, vynikol svojimi improvizačnými linkami, zvukovou paletou a citlivým sprievodom, fenomenálny Michal Bugala. Singel Anity Soul Only God Can Judge Me zaznel v novom šate. Valihorov striedavý groove v spojení s Bugalovými flažoletmi a farebnými arpeggiami vytvoril nový „smrad.“ Eugen Vizváry zahral bezchybné sólo na klavírnom zvuku. Valihora následne pozval na stage ďalšieho hosťa – išlo o speváčku Katarínu Kubišovú, ktorú poznáme pod jej umeleckým menom Katarzia. Ako Valihora veľmi dobre pripomenul, v danom momente sme opustili jazzové vody. Išlo čisto popové, miestami rockové a pesničkárske skladby. Na záver sa vystúpenie vrátilo do modernej jazzovej polohy – zaznela Bugalova Locked and Loaded z jeho druhého albumu "Y" v inštrumentálnom obsadení. Bugala je nielen fenomenálnym gitaristom, ale rovnako dobrým aranžérom a skladateľom. Dovolím si tvrdiť, že jeho skladby sú tým najprogresívnejším, čo som na slovenskej jazzovej scéne počul. Bolo to fantastické zakončenie druhého setu. O výborných výkonoch kapely netreba veľa písať - to treba jednoducho zažiť.
Pomaly ale isto sme sa dostali do polovice programu, čo znamenalo, že sme sa približovali k headlinerovi festivalu. Ako prvý zo zahraničných projektov sa nám predstavila kapela afroamerickej speváčky Somi Kakoma. Zloženie kapely sa taktiež nezaobišlo bez zmien – band vystúpil iba v obsadení tria. Somi Kakoma – spev, Toru Dodo – klavír a Keith Witty – kontrabas. Treba povedať, že Otis Brown III, ktorý mal hrať na bicích a perkusiách, v tomto koncepte dosť chýbal. Hudba mala nesmierne zaujímavý charakter. Išlo prevažne o nepárne groovujúce kompozície, ktoré mali silný odkaz, Somi niektoré venovala svojej rodine, iné africkým utečencom či obetiam vojny. Takisto aj hudobne boli kompozície plné emócií – obáv, strachu, výkrikov zo zúfalstva, ale aj nádeje a lásky. Počuli sme rôzne metrá plné zaujímavých afrických rytmických patternov a melodických liniek. Pri každej skladbe som si automaticky v duchu predstavoval bicie nástroje, alebo perkusie, keďže si ich táto muzika vyslovene pýtala. Na druhej strane som bol užasnutý z toho, ako excelentne kapela znela a „groovovala“ aj bez bicích. Somi má úžasnú farbu hlasu a krásne s ňou pracuje. Každým svojim tónom zaplnila celú sálu. Inštrumentalisti sú ťažkými profesionálmi, ktorí v každej chvíli presne vedia čo robia. Boli sme svedkami logicky vygradovaných sól, bezchybnej interpretácie a aj virtuozity.
V dobrej nálade plný dojmov som očakával hlavnú hviezdu večera. Zaplnená miestnosť Istropolisu privítala silným potleskom projekt mladého bubeníka Ronalda Brunera jr. Pódium sa po Tariškovom Radio Bande opäť zaplnilo. Okrem Brunera jr. mu sekundovali tri gitary, dva klavésy a ďalší bubeník – Charles Collier. Svoje vystúpenie začal tento band skladbou, ktorá mala rockový charakter. Líder sa predstavil aj ako spevák, improvizovalo sa iba minimálne. Následne sme sa dostalo do roviny bigbítu - rockový zvuk elektrickej gitary, šlapajúci groove, a opakujúci sa riff sprievodných nástrojov absolútne potvrdzovali tento dojem. Pri sólach sa však ukázali moderné jazzové prvky. Intervalické patterny vo zvuku rockovej elektrickej gitary pripomínali Allana Holdswortha či Mika Sterna. Jazz-rockové kompozície striedali popové melódie, v ktorých vynikol krásny soulový feeling Ronalda Brunera jr. Líder kapely je samozrejme aj fenomenálny bubeník, doprial nám viacero sólových častí, kde naplno predviedol svoje majstrovstvo. Celá kapela hrala fenomenálne po každej stránke. Išlo iba o estetický vkus poslucháča, či prijal tento moderný koncept. Krásne sóla predviedli aj obaja klávesáci a basgitaristi. Treba povedať, že mnohí ľudia po pár skladbách zo sály odišli, no na druhej strane tí, čo na koncerte ostali, si ho náramne užívali. Koncepcia tejto hudby má jasný fusionový charakter, ktorý v sebe spája prvky moderného popu, r´n´ b, súčasného jazzu a rockovej hudby.
Záver festivalu v Istropolise so sebou priniesol kapelu, ktorá je v mnohých ohľadoch nadčasová a geniálna. Ďakujem Martinovi Valihorovi za výborný hudobný večer, a už teraz sa teším na ďalšiu edíciu.
Dávid Oláh
Foto: Peter Piovarcsy
