Janek Gwizdala, anglický basgitarista pôsobiaci v Spojených štátoch, sa vydal na unikátne svetové turné. Ide o jeho sólový basgitarový projekt bez podpory kapely, organizovaný nie ním alebo manžmentom, ale samotnými fanúšikmi, ktorých k tomu vyzval prostredníctvom svojho YouTube vlogu. Vďaka iniciatíve a organizačnému umu nášho basgitaristu Michala Šelepa so svojím turné s názvom „Last Minute World Tour“ napokon Janek zavítal aj do Čiech i na Slovensko, do bratislavského klubu Nu Spirit. Stalo sa tak 25. mája.
Priestory klubu sa pred koncertom utešene naplnili (drvivú väčšinu publika tvorila slovenská hudobná obec), o patričnú atmosféru nebola núdza. Útulnému pódiu dominovala basgitarová aparatúra a plejáda efektových krabičiek, ktoré lemovali takmer celú jeho šírku. Basgitarista si pred koncertom umiestnil na pódium aj kameru (každé svoje vystúpenie natáča a publikuje v rámci svojho vlogu). Už jeho prvý príhovor bol bezprostredný a prirodzený, čo od začiatku vyvolávalo pocit príjemnej blízkosti k umelcovi.
Takmer dvojhodinový koncert sa točil okolo jedného hudobného nástroja, ktorý sa navyše v sólových polohách spravidla nevyskytuje. Napriek tomu neskĺzol do monotónnosti či nudy. Na svedomí to má samozrejme umelecká bravúra basgitarového virtuóza. Ten sa mohol oprieť o hneď niekoľko majstrovsky zvládnutých techník, ktoré tvorili stavebné kamene jeho hudobnej dramaturgie.
Základnou črtou všetkých predvedených skladieb bolo vrstvenie krátkych hudobných slučiek pomocou dvoch loop pedálov. Janek si tak vytváral doprovod, v ktorom pomocou kreatívnej práce s basgitarou imitoval aj bicie nástroje. Vďaka reverbu a modulačným efektom sa mu podarilo doplniť sprievodnú hudobnú slučku o priestranné, klávesovo znejúce plochy. Výrazným prvkom takéhoto doprovodu boli aj harmónie, ktoré často dosahovali komplexnosť a bohatosť doprovodu jazzového klavíra. Janek s ľahkosťou predviedol, ako je možné využiť harmonický potenciál päťstrunového basového nástroja na maximum. Viacvrstvové slučky alebo loopy častokrát zneli masívne a burácajúco, ľahko sa dalo zabudnúť na to, že toto všetko má na svedomí jedna basgitara.
Takýto vlastnoručne vytvorený doprovod potom slúžil ako kontext pre improvizáciu. Basgitarista ukázal svoju silu aj tu. Každá melódia či sólo bolo skutočnou hudobnou myšlienkou so zmyslom a smerovaním, nikdy nešlo o technickú exhibíciu. Janek prirodzene vnáša do svojej hry jazyk bebopu a zároveň rád „cituje“ frázy jazzových štandardov (na bratislavskom koncerte to bola napríklad téma zo skladby „Jean Pierre“), pričom neznie profesorsky. Tradíciu úspešne zasadzuje do moderného harmonického i zvukového kontextu. Ten bol častokrát správne uletený. Dynamické rozpätie Janekovho vystúpenia bolo obrovské, začínajúce jemnými pianissimo rozkladmi akordov až po ohlušujúce a kvílivé vrcholy, kedy spomínané efektové krabičky pracovali na plné obrátky a dostali tak hudbu ďaleko za hranice klasickej tonality. Ocenil som najmä synth bass groove so zvukom pripomínajúci elektrický výboj a ťahavé skreslené sóla za pomoci u gitaristov obľúbeného bottlenecku.
Bolo to vystúpenie, ktorému dominovala sloboda, hravosť, bezprostrednosť i úprimnosť. Basgitarista často tvoril v reálnom čase a zrejme ani on sám niekedy nevedel, kam ho daný hudobný moment zavedie. Z basgitary aj zo seba sa mu naozaj podarilo vytrieskať maximum a publikum tento odvážny free-jazzový počin odmenilo dlhým potleskom, po ktorom nasledovala záverečná balada.
