Koncert Bill Evans Band - Rise Above project, Porgy & Bess, Viedeň, 19.04.2016
Text a foto: Miroslav Haľák
Verný aktuálnemu trendu syntéz rozmanitých a prekvapivých hudobných vplyvov, vybral som sa po týždni opäť do Porgy & Bess, aby som tentoraz referoval o ďalších možnostiach „experimentovania“ (viď report z Roberta Glaspera – „Nástrahy experimentovania“ 12.06.2016) na poli jazzu. Hneď na úvod treba dodať, že tých neprebádaných brehov ostrova „fusion“ sa ani na tomto koncerte veľa nezmapovalo. Program tohto koncertu však na mnohých miestach ponúkol prekvapivé odhalenia existujúcich súvislostí medzi jazzom a rockom a vzdal hold spevu v populárnej hudbe, s odkazom jeho plnohodnotného uplatnenia v jazze.
Bill Evans sa najneskôr od roku 2005 veľmi intenzívne venuje skĺbeniu country, bluegrassu a folku s bluesom a rockom. Nejeden jazzový fanúšik pri týchto ingredienciách stráca chuť do jedla, ale v Evansovom prípade to je o niečom inom. Otázka nakoľko sú podobné žánre vôbec vysloviteľné v jednej vete s jazzom je úplne legitímna a mala by smerovať k prehodnoteniu marketingových stratégií nielen kapiel, ale aj festivalov (ako príklad za mnohé stačí uviesť program Montreaux Jazz festu z roku 2012, kde je Anastacia). Neprináleží mi ale na tomto mieste rozvádzať otázku žánrovej vyhranenosti, resp. otvorenosti jazzu, jedno je ale isté: možnosti a flexibilita ktoré tento žáner ponúka a jeho kľúčová vlastnosť spájania a kombinovania z neho robia hudobný fenomén, nachádzajúci si vždy nové cesty k širokému publiku. Akokoľvek podozrivo to teda znie, Evans nám už viac než jedenásť rokov dokazuje (a to nie je sám, treba mať na mysli napríklad podobných ako Bela Fleck and the Flecktones), že to čo robí, nie je len póza ani chvíľková slabosť, ale, že to myslí vážne. Preto hoci nás pri počúvaní albumu Soulgrass z roku 2005 zaskočí švitorenie bendža a možno v nás prebudí nutkanie prečítať si Karla Maya, tá hudba má viacero vrstiev a viacero tvárí. Esenciou v týchto projektoch zostane Evansov improvizačný talent a ľahkosť s akou modeluje svoje sóla na tenor- ale predovšetkým sopránsaxofóne.
Hoci je Evans nesmierne vyťaženým hudobníkom, ktorý má aj v klasickejších polohách jazzu svoje vážne záujmy, v spolupraci predovšetkým s hudobníkmi ako Mike Stern, Dennis Chambers, Darryl Jones, Vinnie Colaiuta, Victor Bailey, jeho koketovanie s bluegrassom a pop-rockom amerického juhu je aj v roku 2016 stále intenzívne. Kým totiž v Soulgrasse (2005), The Other Side of Something (2007) a albume Dragonfly (2012) je atmosféra podmienená predovšetkým spomínaným bluegrass a country, v jeho aktuálnom projekte Rise Above (rovnomenný album vyjde v máji 2016) ide o posun smerom k rocku a bluesovým koreňom južanských štátov. Jeho formácia v obsadení Bryan Baker – gitara, Dave Anderson – basa, Josh Dion – bicie a spev, s ktorou sa predstavil aj v Porgy, nechávala od samého začiatku vystúpenia niekoľko otvorených otázok, ktoré sa postupne a našťastie veľmi pozitívne objasňovali. Rytmické duo Dave Anderson a Josh Dion bolo nenápadné ale presné, neohúrilo okázalosťou sól, ale plnilo si úlohu spoľahlivého základu. Toto sa ukázalo byť, najmä pre zvyšných dvoch členov, nesmierne vďačným odrazovým mostíkom. Bryan Baker je pre mňa nepochybne objavom utorkového večera. Na pódiu pripomínal svalnatého Harryho Pottera, s tým rozdielom, že hral na gitaru podstatne lepšie ako vedel Potter čarovať. Peter Lipa sa raz o Pierovi Birelim Lagrene vyjadril, že hrá ako keby zjedol gitaru. V tom prípade ju zjedol aj Baker. Bolo nesmierne zábavné vidieť a počúvať, ako nad danými rockovo – jazzovými kompozíciami uvažuje a ako sa ich snaží interpretačne posúvať. Ekvilibristické stakáta, eruptívne tremolá a celé jeho gestické prežívanie hudby freneticky okupovali celé pódium. Evans mal neraz problém sekundovať paľbe tónov počas improvizačných dialógov a tieto výzvy boli gradované najmä v druhej polovici koncertu. Koncept založený na spievaných piesňach však zamedzoval tomu, aby sa z vystúpenia stala opulentná exhibícia. Kým pred prestávkou spieval prevažne Bill Evans, hrajúc na Fender piano, neskôr sa mikrofónu ujal bubeník Josh Dion. Jeho lyrický prednes frankofónneho rockera, ako z kapely Harmonium v 70 rokoch, bol príjemným spestrením a ako bolo spomenuté, ukázal možnosti a potenciál neakademického a z pop-rocku vychádzajúceho prednesu v jazze (porovnateľný s Dave Matthewsom).
U Evansa sa stigma Milesa Davisa nedá zmyť. Aj odvážna kombinácia žánrov si vďaka jeho citu pre spolupracovníkov a vďaka invenčným aranžmánom dokážu uchovať progresívneho ducha fusion a zároveň aj esenciu ostatných oblastí ktorými sa inšpiruje. Energia rockového koncertu s inštrumentálnou bravúrou a dlhými improvizačnými pasážami s pesničkovým charakterom južanského bluesu, toto je recept ktorý Bill Evans ešte stále zdokonaľuje a ktorý aj napriek zvláštnosti ingrediencií chutí.
