Jazz START UP 2017

Richard Bona: Beriem si od hudby voľno

Richard Bona: Beriem si od hudby voľno
Maros Pavlik

Richard Bona (nar. 1967 v Kamerune) – basgitarista, gitarista, spevák a perkusionista. Prvý hudobný nástroj, ktorý mu ako dieťaťu učaroval a zároveň bol v jeho rodnej africkej dedine pre neho dostupný, bol balafón (africký hudobný nástroj vzdialene podobný dnešnej marimbe). Hudba bola v Richardovej rodine vždy veľmi dôležitá. Jeho matka bola speváčka, starý otec hral na balafóne a perkusiách. Richard prepadol hudobnej vášni už v ranom detstve, keď ako päťročný začal hrať na balafón v dedinskom kostole. Neskôr si vyrábal vlastné hudobné nástroje, napríklad prvú gitaru so strunami si zostrojil zo zvyškov motocyklových káblov.

 

Slovenské publikum malo šancu vidieť Richarda Bonu už niekoľkokrát. Prvý raz ako nenápadného člena doprovodnej skupiny Larryho Coryella na Bratislavských jazzových dňoch v roku 1998. Odvtedy sa jeho kariéra posunula míľovými krokmi ďalej. Z neznámeho basgitaristu s anjelským hlasom sa postupne stal miláčik publika, ktorého majú ľudia radi nielen pre jeho pohodovú hudbu, ale aj charizmu a ľudskosť. V sobotu 2.8.2014 zavítal už slávny Richard Bona so svojou skupinou Richard Bona Quintet na 11. ročník jazzového festivalu Trnavský jazzyk.

 

Vo svojej show predviedol presne to, prečo ho publikum miluje. Zabávačský talent, fenomenálnu muzikalitu, dokonalý hlas, zohratú skupinu. Svojou troškou prispeli aj organizátori festivalu, ktorí zabezpečili dobrú organizáciu podujatia a kvalitný zvuk a samozrejme tým, že priviedli do Trnavy hviezdu, aká na festivale ešte nebola. Pred koncertom nám Richard poskytol rozhovor, v ktorom rozprával o svojich hudobných partneroch, ceste ku sláve, premnoženiu playbacku a svojom negatívnom vzťahu k youtube.

 

Ste v Trnave už tretí deň a počul som, že si vychutnávate kľud a čerpáte sily na daľšie turné.

Samozrejme, presne toto sme potrebovali. Začal som turné 24. júna a končíme ho v Čechách, kde hrám so svojou flamencovou skupinou.

 

Prvý raz som mal možnosť vidieť vás v roku 1998 na Bratislavských jazzových dňoch ako hráča na basgitaru v zostave Larryho Coryella. Vtedy Richarda Bonu u nás nikto nepoznal. Trvalo pár rokov kým ste sa stali známym. Cesta slávy, od začiatkov v Kamerune až po USA bola dosť dlhá. Ako to vnímate vy?

Bratislava - to bolo naozaj dávno. Ani si nespomínam. Viem, že som tu bol pár rokov predtým so skupinou Joea Zawinula. Veľa ľudí by si povedalo, že tá cesta bola moc dlhá ale mne sa zdala  primeraná. Keď je dostatočne dlhá, máte šancu vidieť celý obraz, súvislosti. Keby sa to všetko udialo rýchlo, mal by som zrejme úplne iné skúsenosti. Mal som možnosť hrať s úžasnými hudobníkmi. Od Joa Zawinula, Breckerovcov, Harry Belafonteho, Salifa Keitu, Johna Legenda. Ľudia z rôznych žánrov hudby. Minulý rok som hral so Stevie Wonderom, Laureen Hill. Myslím, že to všetko by sa nemohlo udiať v kratšom čase. Dlhý časový rámec mi poskytol dostatok priestoru na rôzne experimenty a poskytol mi možnosť spraviť tie správne rozhodnutia. Nič by som na tom nemenil. Tam, odkiaľ pochádzam, berieme veľa vecí prirodzene. Neviem čo bude zajtra. A ani to nechcem vedieť. Zajtrajšok je pre mňa jedna nezáma. Budúcnosť je nejasná.

 

Máte veľa projektov, meníte zostavy okolo seba. Čo všetko robíte v súčasnosti?

Robím so štyrmi rôznymi skupinami, flamenco projekt, salsa kapelou, cubano... Flamenco je nový projekt, kubánsky má už dva roky. V júli som hral pár koncertov s Manu Katchém, Stefanom Batistom. Ešte pred koncom leta ma čakajú tri koncerty s flamencom. Nerád hrám stále tú istú hudbu. Nemôžem hrať stále ani svoju hudbu. Rýchlo ma to unaví. Preto nie som dobrým členom skupiny, nerád zostávam v jednej skupine rok.  Všade okolo je veľa výziev, milujem zmeny. To udržiava môj mozog funkčný. Keď toto všetko skončí, beriem si od hudby voľno. Na šesť mesiacov. Bol to veľmi, veľmi dlhý beh. Niekedy je však dobré na chvíľu zastaviť.

 

Beriete si také voľno často?

Nikdy. Bol som celých 25 rokov „high heater“. Ale teraz sa to mení. Nie, že by som bol vyhorený, ale žiada sa mi oddych. Ísť do Brazílie s deťmi a podobne. Potom sa môžem vrátiť s väčšou túžbou. Snáď niekedy v máji.

 

Na akom nástroji hráte flamenco?

Na bezpražcovej aj pražcovej basgitare. Je to akustický projekt. Na flamenco sa hodí skôr bezpražcová basgitara. Dnes večer budem hrať hlavne na pražcovej. Sú to všetko rytmické kompozície. Budem hrať mix z viacerých mojich CD, snažím sa prispôsobiť zloženiu publika podľa toho kde hráme. Pred pár dňami sme hrali v Taliansku. Mal to byť koncert pod holým nebom a kvôli počasiu sa presunul do divadla. V divadle s kapacitou tisíc ľudí sme mali hrať pre päť tisíc. Museli sme prispôsobiť tým pádom aj repertoár. V celej Európe veľa pršalo. Pršalo aj vo Valencii, kde inak býva veľmi teplo. A prekvapivo, severské krajiny mali fantastické počasie. S tým však nespravíme nič, musíme sa jednoducho prispôsobiť podmienkam.

 

 

Hrávali ste s mnohými svetovými hudobníkmi. Skúsite si zaspomínať? Poviem meno a vy môžete voľne asociovať čo sa vám s ním spája.

Joe Zawinul.

Pôsobil som v Paríži a jeden môj známy bol v USA. Mal svoju demo kazetu na ktorej som hral na basgitare. A túto nahrávku sa mu podarilo pri nejakej príležitosti odovzdať Zawinulovi. Keď mu ju prehral, Joe sa zaujímal o basgitaristu z nahrávky. A tak sa dostal k môjmu číslu. Zavolal mi, prestavil sa a ja som si myslel, že to je môj kamarát ktorý si zo mňa uťahuje. Lebo tak sme sa v minulosti medzi sebou zabávali. Niečo v tom zmysle ako: „Halóóó, tu je Herbie Hancock...“ a snažili sme sa navzájom nachytať. Tak som Joeovi zložil telefón ale on zavolal znovu a vtedy som uveril, že je to on. Bol to pre mňa v New Yorku prvý koncert. A o dva týždne už som s ním bol na šnúre.

 

Viem, že k jazzu ste sa dostali cez obdiv k hudbe Jaca Pastoriusa. Hrali ste hneď od začiatku na bezpražcovú basgitaru?

V ranej mladosti som nemal basgitaru a tak som si zo svojej gitary vybral dve struny a hral na ňu ako na basu. Dostal som sa k Joeovi, ktorý bol predtým mentorom Jacovi. Byť najatý takým hudobníkom ako Joe, bol pre mňa veľký úspech.

 

Mal som možnosť vidieť  Zawinula dva razy naživo a tiež existujú videonahrávky, kde hráte u neho v skupine. Naživo aj na zázname pôsobil veľmi prísne, direktívne. Mimikou zamračene vysielal povely ostatným hráčom. Bol naozaj taky tvrdý?

Vôbec. Bol jedným z najúžasnejších ľudí, s ktorými som hral. Prísny výraz bol len jeho rečou tela. Veľmi dobrý priateľ. Bol to jediný človek, ktorý nikdy nezabudol na moje narodeniny. Aj keď som už nebol u neho a mal som svoju vlastnú karieru. Vždy mi volal 28. Októbra, nech som bol kdekoľvek. Pamatám si ako som bol v Kolumbii. A v Kolumbii, uprostred ničoho, mi zvoní telefón. Volal môjmu manažérovi, zistil kde som. Dostal od neho číslo a volal mi. Zdvihnem telefón a počujem (napodobní hrubý chrapľavý hlas): „Happy birhtday, mother..cker“ (smiech). Ja na to: „Ako si našiel moje číslo?“ Joe: „Môžes utiecť, ale neschováš sa“. Smiech. Takže na pódiu mohol pôsobiť drsne, ale viete ako to je. Je rakúšan. Oni sú takí. To je jeho pôvod. A koniec koncov, on bol šéf.

 

Keď ste prišli k nemu do kapely, už ste mali napočúvané všetky platne Weather Reportu?

Poznal som úplne všetko. Vyrastal som s tým. Často sme sa spolu naťahovali pri niektorých skladbách. Občas tvrdil, že sa to má hrať inak. Ja mu ale hovorím: „Joe, ty si tú skladbu napísal, ale ja so s ňou vyrastal“. A keď sme si to potom spolu vypočuli, vždy mi dal za pravdu. Mal som osobne všetko detailne napočuvané a ohraté.

 

 

Učili ste sa hrať len podľa sluchu?

Samozrejme. Nemal som hudobné vzdelanie. Prehávali sme magnetofónové pásky až do zodratia.

 

Koho ste u Zawinula vystriedali? To už nebol Weather Report.

Nie, to bol Weather Update. Predomnou tam hral Victor Bailey. Hral som u Joa dva roky. Roky intenzívneho hrania. Hrali sme snáď každý deň. A potom som podpísal kontrakt s Columbiou a už nebolo možné tak ďalej fungovať.

 

Poďme na ďalšieho: Pat Metheny.

U Pata som sa naučil najviac v štúdiu. Spôsob akým nahráva je veľmi puntičkársky. Ide bod po bode. Trvá dosť dlho kým nahrá album. Úplný opak Mika Sterna. S Mikom niečo nahráte a hneď je s tým spokojný. „Yeaah, that sounds good, man!“. Keď mu poviete, že to chcete nahrať ešte raz, hneď zopakuje: „No, man! That sounds good, man!“. U Pata sa ide frázu po fráze. Na konci nahrávania však u oboch album znie rovnako dobre. U Pata bola hudba každý večer rovnaká. Čo mňa po čase začalo nudiť.  A ako som už povedal, ja v jednej skupine nevydržím dlho. Pat je obklopený tým istým jadrom: Lyle Mays, Steve Rodby. Nemám nič proti tomu. Ale som proste iný. Som opakom. Okrem toho ale bolo všetko u Pata dokonalé.

 

Keď porovnáte Joea, ktorý bol skôr ako váš otec, bol Mike Stern skôr vašim bratom?

Mike je môj najlepší priateľ. Keď sme spolu, sme ako dve deti, ktoré sa hrajú. Keď hráte s priateľom, má to úplne iný rozmer.

 

 

Mal som možnosť vidieť video na Youtube ako sa vy dvaja dokážete na pódiu zabávať.

Nemám moc rád Youtube. Viete, ľudia prídu na koncert, pozriete sa do hľadiska a všade vidíte svietiť monitory. Nedávno som prerušil koncert. Ľudia sa prídu pozrieť na koncert, ale každý ma i-pod. Prídu sa pozrieť na vašu show, ale v skutočnosti ju vôbec nepozerajú. A ďalšia vec, tieto malé telefóny neboli skonštruované na nahrávanie hudby. Zvuk je príšerný. Ja si dám veľa práce na zvukovej skúške s tým, aby zvuk bol kvalitný. A ľudia to potom zosnímajú cez telefóny a zavesia na Youtube. A vydávajú to za môj zvuk. A ten zvuk je príšerný. A všetci to potom na Youtube komentujú. Ale to nie je môj skutočný zvuk.

 

Snáď má Youtube aj nejaké výhody?

Nie, žiadne nevidím. Samé nevýhody. Youtube zarába na umelcoch. Ja z Youtube nedostanem nič. Povedze mi jeden jediný príklad kde inde si niekto vezme od niekoho produkt a nedostane zaň zaplatené.

 

Ale ľudia sa môžu na Youtube navnadiť a ísť potom na umelcov koncert.

Ľudia chodievali na koncerty prv, než bol Youtube. Po Youtube už nie.

 

Ľudia si dnes nekupujú už toľko CD, ale stále chodia viac na koncerty.

Ľudia si nekupujú CD, ale MP3. Poznáte niekoho kto nepočúva hudbu? Poznám ľudí, ktorí nefajčia, nečítajú, nemajú radi futbal, politiku, ale nepoznám nikoho kto nemá rád hudbu. Kamkoľvek idem, počujem hudbu. V reštaurácii, hotelovej lobby... . Hudba je najpopulárnejšia umelecká forma.

 

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že svet je znečistený hudbou. Je jej všade veľa. Ako ste to presne mysleli?

„Sound pollution“, to bolo o tom. Väčšina veľkých umelcov dnes na koncertoch nehrá naživo. „Aj keď nevieš dobre spievať, my ti pomôžeme“. Deväť z desiatich pop umelcov hrá na playback. To ukazujú televízie ľudom denne. A ja som proti tomu.

 

 

Myslíte playback doprovod alebo aj spev?

Celé. Oni len púšťajú CD. Poviem príklad. U2 hrá koncert v Madisom Square Garden. Deň po koncerte príde ku mne žurnalista a hovorí: „človeče, to bol včera zvuk. Úžasné. Štyria ľudia a znelo to to o-h-r-o-m-n-e“. Ale rozumiete, štyria ľudia proste nemôžu mať taký veľký zvuk. Je to kvartet. Musím to vysvetľovať aj svojmu synovi ako to je. Poznáte akustický zvuk bicích. Idete na pop koncert a kde počujete akustický zvuk bicích?

 

Ale veľa dnes predsa dokáže spraviť technika.

Hudobníci sa boja spraviť chybu. Nechcú to ani len riskovať. Mne stačí vidieť ako zahrajú dve noty a hneď viem či hrajú naživo alebo nie.  Chlapíci na pódiu hrajú na Superbowl a nemajú zapojené gitary. V podstate nemám nič proti tomu, ale nech to povedia publiku. Pretože klamú publikum. Robil som interview pre francúzsky časopis Weekly a vysvetľoval som ľudom ako sa dá rozoznať playback. A ľudom sa to nepáčilo. Všimnite si na koncerte toto, tamto a hneď rozoznáte, že ide o playback. Nikdy to nevidíte robiť Jamesa Browna, Stevieho Wondera, ale mladí umelci? Vačšinou hrajú playback. Opakujem, nie som v princípe proti playbacku, ale ľudia by mali byť informovaní. Nahrávacie spoločnosti to nemajú radi. Preto ma aj Universal vykopol.  Ten žurnalista, ktorý tak žasol nad zvukom v Madison Square Garden, bol potom na dvoch rovnakých koncertoch po sebe a všímal si rozdiely. Ešte aj pauzy boli úplne identické. Keď dnes uvidíte môj koncert a zajtra dva ďalšie v Mníchove, nie je možné aby boli úplne identické.  Bol som so synom na koncerte Justina Biebera a povedal mu čo si má všímať. Tí ľudia na pódiu veľa tancovali. Keď niekto tancuje, zadýcha sa. Potom medzi pesničkami vezme mikrofón a prehovorí. A po zadýchaní sa ani stopy. Chápete? Lenže celá show je tak zorganizovaná, že ľudia nedávaju pozor. Všímajú si tanečníčky a nie takéto detaily. Televízie robia presne to isté. Volali ma do televízneho štúdia aby som hral na playback, ale odmietol som. Oni by najradšej neplatili technikov, zvukárov. Pustili by CD a hotovo.

 

Predpokladám, že prirodzene odmietate akékoľvek ponuky na playback aj v televízii.

Všetky svoje vystúpenia hrám naživo. Chcem počuť sám seba spievať. Niektoré televízie ma už radšej ani nevolajú. Od detstva som hrával, občas s chybami. Všetka hudba ktorú hrám je interakcia. O tom je hudba a nie o perfekcii. Nechcem aby moje vystúpenie bolo ako CD. Inak ľudia môžu zostať doma a pustiť si CD. Videl som to dokonca aj na Montreaux Jazz Festivale, spevák Pharell Williams. Playback proste nepatrí na jazzový festival. Stáva sa to však aj na festivaloch, čím ďalej, tým viac.

 

Možno je to snaha o dosiahnutie dokonalého zvuku.

Nie. Je to reč peňazí. Keď som začal hrávať na jazzových festivaloch, nechodili tam hrávať popové hviezdy. Dnes je to inak. Organizátori chcú pritiahnuť viac ľudí, čomu rozumiem.  Ale mali by mať podmienku – ak chcete hrať na našom festivale, hrajte naživo. Nie som proti tomu aby na jazzové festivaly prišli zahrať aj popoví umelci. Ale nie je to fér ani voči hudbe. Hudba je reálna vec. To ľudia na nej milujú. Janet Jackson? Na koncerte počujete sláčiky, ale žiadne nevidíte. Kde sa tam teda tie sláčiky, dočerta, vzali? Ale ľudia si to nevšímajú. Všade okolo sú dokonalé tanečnícky. Rozumiete. Nenechajte sa nikdy oklamať tanečníčkami.

 

Takže dnes večer určite neuvidíme na vašom koncerte žiadne tanečníčky?

Možno ja budem jediný, kto bude tancovať (smiech).

 

 

Takmer sme zabudli na Bobbyho McFerrina. Videl som v televízii vaše vystúpenie s ním. Pre mňa je to absolútne dokonalý spevák. Hlasový boh.

Tak o ňom Vám môžem s istotou povedať, že nespieva na playback (smiech). Bola to úžasná skúsenosť. Naučil ma ako bojovať s výzvou každý deň.  On nikdy nenacvičuje, neskúša. Nikdy nemá žiadny playlist. S ním proste idete na scénu a ste zvedaví, čo sa udeje. Časom som si na to zvykol. To je pravá autencita koncertu. Pat Metheny by to nikdy nespravil. S ním sme mali vždy zoznam, až po prídavky.

 

Bobby musí mať dokonalý hudobný sluch.

Bobby je predovšetkým hudobník. Je pôvodne klavirista. Jeho vokálny koncept je založený na klavírnej hre. Pre každého hudobníka je prínosné, ak hrá na nejaký nástroj. A Bobby je toho žiarivým príkladom. Dal mi raz demo s piesňami, ktoré chcel nahrať v štúdiu. Zvuk bol úžasný. Všetko nahral sám na klavír. Bolo to tak dobré až som bol prekvapený. Som presvedčený, že jeho hlasové schopnosti majú niečo spoločné s jeho hrou na klavíri.

 

Keď už sa bavíme o klavíri, veľa hudobníkov, nielen klaviristov, komponuje práve na klavíri.  Ako je to vo vašom prípade?

Niektoré nápady na skladby sa mi zjavia keď hrám na gitare. Akordy prídu automaticky. Na basgitare je to iné. Ľahšie prichádzajú keď hráte na gitaru alebo klavír. Niekedy zas len vezmem looper, hrám sa s ním a nápad sa dostaví sám. Niektoré hudobné nápady sa objavili keď som hral na basgitare. A gitarový part sa pridá neskôr. V každom prípade to môže byť inak. Niektoré skladby začnem ako acapella a gitarový alebo basový part si spievam.

 

Na záver, viete vymenovať päť obľúbených jazzových albumov, ktoré vás najviac ovplyvnili:

  1. Wayne Shorter – Speak No Evil
  2. Miles Davis – Kind of Blue
  3. Weather Report – Black Market
  4. Jaco Pastorius – Potrait of Tracy
  5. Joni Mitchell – Both Sides Now. Je to úžasná lekcia úprav skladieb pre orchester.

Ďakujeme za rozhovor

___________________________________________________________________

 

Richard Bona - na skutočnú gitaru hral až ako jedenásťročný. Cesta z chudobnej africkej dediny k sláve bola pomerne dlhá a tŕnistá. Na prahu dospelosti emigroval do Nemecka, kde začal študovať hudbu. Odtiaľ sa neskôr presťahoval do Francúzska, ktoré mu veľmi „nesadlo“ a tak sa v roku 1995 premiestnil za veľkú mláku do USA, kde žije doteraz. Zo začiatku hrával Richard v rôznych skupinách na elektrickej gitare. Jeho najväčšou hudobnou inšpiráciou a idolom v mladosti bol fenomenálny basgitatista Jaco Pastorius. Práve očarenie Jacovou hudbou bolo dôvodom prechodu Richarda od gitary k basgitare. V priebehu niekoľkých rokov sa mu pošťastilo hrať s takými renomovanými hudobníkmi ako Harry Belafonte, Joe Zawinul, Larry Coryell, Brecker Brothers, Pat Metheny, George Benson, Mike Stern, Bobby McFerrin a ďalší.

Marián Pavlík

Foto: Ľubomír Duban a Peter Zloseliť

Galéria

DSCN0174.JPG
DSCN0176.JPG
DSCN0189.JPG
DSCN0196.JPG
DSCN8173.JPG
DSCN8172.JPG
DSCN8168.JPG
DSCN8174.JPG
DSCN8170.JPG
DSCN0219.JPG
DSCN0191.JPG
DSCN0192.JPG
DSCN0224.JPG
DSCN0226.JPG
CD The 10 Shades of Blues
dscn8182.jpg

 

 

Ďalšie články

Mike Stern: Hrať svoju vlastnú hudbu je privilégium
Mike Stern – rozhovor, Bratislavské jazzové dni, 26.10.2014   Mike Stern (nar.1953) – slávny...
Do Košíc prichádza festival Jazz Days, prinesie hviezdneho Richarda Bonu i projekt fenomenálneho bubeníka Antonia Sancheza
Prvé mesiace nového roka premenia Košice na mesto jazzu. Postará sa o to úvodný ročník...
Škandál jazzových pódií: Pat Metheny nosí údajne parochňu
Dlho zamlčiavaná a tabuizovaná téma nočných rozhovorov jazzových gitaristov začína zaplavovať...
Recenzia CD: Bobby McFerrin – Spirityouall
Hm. Takže, Bobby McFerrin sa na novom albume rozhodol vrátiť ku koreňom. Doska Spirityouall je...
Netflix pre jazz? Quincy Jones a jeho Qwest TV spustí digitálny prenos koncertov a jazzových filmov
Na počiatku jazzu obdivovali jazzoví fanúšikovia svojich hrdinov mimo živých vystúpení najmä...
Celoročný festival City Sounds zverejňuje ďalšie veľké meno: Na Slovensku si zahrá legendárny Oregon
Kritikmi oceňovaný, tridsiaty štúdiový album Lantern príde na Slovensko predstaviť americké...
Recenzia CD: Miguel Zenon a jeho latinová Esta Plena
V roku 2009 vydal tento newyorský alt saxofonista pôvodom z Puerto Rica svoj piaty album s názvom...
Jazzman týždňa: Avishai Cohen
V priebehu posledných dvoch desaťročí si získal reputáciu jedného z najvýznamnejších svetových...