Tretí večer jubilejného ročníka najznámejšieho slovenského jazzového festivalu priniesol niekoľko zaujímavých nezvyklostí. Na hlavnom pódiu sa objavilo až päť kapiel, zažili sme dve formácie s vibrafonistami a dokopy päticu spievajúcich umelcov.
O otvorenie sobotného večera sa postarali znami slovenskí jazzmani pôsobiaci dlhoročne v Holandsku - vibrafonista Miro Herák, klavirista Michal Vaňouček a ich projekt AsGuests Quartet. Avizovaný špeciálny hosť, speváčka Anka Koziel, sa bohužial zo zdravotných dôvodov nemohla vystúpenia zúčasniť, zaskočil ju však španielsky flautista menom Rodrigo Parejo. Rytmická sekcia patrila rukám slovenského bubeníka Petra Solárika a dánskeho kontrabasistu menom Claus Kaarsgaard.
Ak niekto očakával od tohto úvodného zoskupenia iba dramaturgický post „rozohrievača“ publika, musel ostať milo prekvapený. AsGuests od úvodných sekúnd vtiahli divákov do svojho sveta jedinečnej hudby snúbiacej slovanskú melodiku, jazz, či klasickú a filmovú hudbu. Vtipné názvy autorských skladieb ako Dzindzík, alebo Burčiak ukrývali rozsiahle kompozície s nepravidelnými rytmami, širokou paletou nálad a množstvom spoločných tém, ktoré vďaka úprimnej a pohodovej interpretácii plynuli s ľahkosťou do uší publika.
Nasledujúci set už patrilo pódium rakúskej speváčke, klaviristke, flautistke a „všeumelkyni“ menom Lia Pale. Spolu s kapelou známeho švajčiarskeho klaviristu a zakladateľa Vienna Art Orchestra Mathias Rüegga priniesli do Incheby unikátny projekt – jazzovú adaptáciu piesňového cyklu „Winterreise“ skomponovanú rakúskym skladateľom Franz Schubertom.
Ucelený koncept programu priniesol divákom zážitok zhudobnenej poézie z pera básnika Wilhelma Müllera. Empatický spevácky prejav Lii Pale a jej mytologicky ženské vyžarovanie prerozprávali príbeh básní z devätnásteho storočia. Rüeggove aranžmány sa niesli v duchu minimalizmu, jazzu, klasickej hudby i kabaretu. Takto nejak by asi znel Schubert, keby sa ocitol v jazzovom veku.
Postbopovou smršťou sa uviedol na pódium americký vibrafonista Joe Locke so svojou skvele šlapajúcou a swingujúcou kapelou. Na poslucháčov v publiku vybalil energiou nabité virtuózne sóla, umocnené vyspievavaním každého tónu. Štandard Old Devil Moon bol znamením na príchod výnimočného speváka Kenny Washingtona, ktorý s ľahkosťou predviedol učebnicový scat a jazzový spev. Moderný groove známej piesne Ain't No Sunshine dodal dostatok priestoru na predvedenie technických i muzikálnych zručností všetkých hudobníkov kapely.
John Scofield, Steve Swallow a Bill Stewart. Tri mená, tri legendy. Trio výnimočných hudobníkov svietilo z plagátov z postu headlinerov sobotného večera bezpochyby zaslúžene. V úvodnej „rozohrievacej“ skladbe „Trio Blues“ pripomenul Scofield všetkým, prečo je považovaný za jedného z najkreatívnejších gitaristov jazzového sveta. Jedinečný rukopis, autentický tón a frázovanie, kvílivo dravá gitara – aj vo svojich šesťdesiatich troch rokoch stál pred nami stále ten istý gitarista, ktorý ako „drzý“ mladík so žuvačkou hral nehorázne sóla po boku Milesa Davisa na montrealskom festivale v roku 1985.
Zloženie tria prinieslo väčší priestor i na intímnejšie skladby, a tak sa groovové „scofieldovky“ prestriedali s komornými baladami. Kompozície od klaviristky Carly Bley, či štandard „What's New?“ dali vyniknúť charakteristicky melodickej hre sedemdesiat štyri ročného Steve Swallowa. Standing ovation potvrdilo jeden z vrcholov festivalu.
Záverečné slovo sobotňajšej noci patrilo kubánskej klaviristke a speváčke menom Bellita. So svojou kapelou Jazztumbatá priniesla na pódium horkokrvné fúzie kubánskej hudby a jazzu. O dychberúce predstavenie sa bezpochyby tiež postaral basgitarista a perkusionista El Pulpo. Jeho neuveriteľná schopnosť hrať závratné rytmy jednou rukou na basgitare a druhou na perkusie zdvíha laťku ľudských možností. Ako hosť sa predstavila kubánska speváčka a flautistka Glenda žijúca na Slovensku. Na pódiu sme tak mali možnosť zažiť vystúpenie rodinného trojuholníku – Glenda je totiž dcéra Bellity a El Pulpa. Napriek sympatickej rodinnej hudobnej symbióze však pôsobilo dramaturgické zaradenie niektorých soulových skladieb a ich spevácka interpretácia minimálne rozporuplne a teatrálne.
B Stage
Sobotný program na menšom B stagei pokračoval súťažnou prehliadkou Pódium mladých talentov Nadácie SPP. Krátko potom, čo vo veľkej sále dospievala Lia Pale sa dav presunul na koncert ďalšej speváčky, mladej Slovenky Jany Gavačovej a jej kvarteta. Jana, ktorá sa okrem iného nedávno predstavila i v súťaži Jazz START UP sa na džezákoch obklopila silnou zostavou Ľuboš Šrámek - Martin Kapusník - Juraj Šušaník. Spojenie jej špecifického spevu vo vlastných skladbách a elegantne zvládnutých štandardov (vďaka Šrámkovmu aranžérskemu rukopisu) robí z Jany stabilnú súčasť slovenskej speváckej scény. Jana a jej kapela boli z tých, ktorí v tichších polohách doplácali na bujarú vravu v priľahlej cateringovej zóne.
Druhým sobotným súťažiacim na B stegei bola formácia JV Quartet vedená slovenským, v Anglicku žijúcim bubeníkom Jakubom Valičekom. Ten si z ostrovov priniesol trojicu hudobníkov autorské kompozície inšpirované Shorterom či Coltraneom. Autorské skladby klaviristu Andrewa Woodheada neboli zlé, plynuli prevažne v pomalšom tempe, zvukovo zastretá gitara s klavírom znela výborne, hádam len kvarteto možno na pódiu pôsobilo zbytočne placho.
Bodku za sobotným programom na malom pódiu dal tentet špičkového trombonistu a skladateľa Michala Motýľa. Kapela vydala začiatkom roka očakávaný a veľmi vysoko cenený album Sunflowers, skladby z ktorého predstavila i na džezákoch. Ansámbel zložený z popredných slovenských a českých hudobníkov ťaží z výborných kompozícií a aranžmánov nie len od Michala Motýľa ale i od jeho nemenej renomovaných spoluhráčov ako Matúš Jakabčic či Erik Rothenstein. Michal Motýľ Tentet by si hádam zaslúžili hlavné pódium a väčší časový priestor.
Už zajtra prinesieme reportáž z posledného dňa BJD 2014.
Foto: Rudolf Baranovič
Peter Baláž, Miroslav Bachura