Skutočná ikona i symbol jazzu, krása tohto nástroja možno tkvie aj v kontraste jeho na prvý pohľad konštrukčnej jednoduchosti a priamočiarosti s bohatým spektrom tónov a farieb, ktoré je schopný vyludiť. Nech za všetko hovorí nasledujúcich päť albumov, ktorých výber sa odvíjal práve od tohto kontrastu a ukazuje, že nie je trúbka ako trúbka (v tom najlepšom slova zmysle). Nájdeme tu preto zástupcov starého i moderného, lyrického i rytmického, informačne bohatého i ľahšie stráviteľného.
Miles Davis: My Funny Valentine
Miles na takomto zozname pochopiteľne nemôže chýbať a napriek tomu, že bolo lákavé zaradiť doňho notoricky známy "Kind Of Blue", moja voľba nakoniec padla na jeho neskorší live album. Milesov typický post-bebopový prejav na seba nenechá dlho čakať, už prvé tóny titulnej skladby v sprievode klavíra mladého Herbieho Hancocka vás navodia do davisovskej melancholicko-rozjímavej nálady. Milesova trúbka znie úsporne, citlivo, melodicky, s občasnými výbušnými kontrastmi. Pre fanúšikov spomínaného "Kind Of Blue" môže byť zaujímavé porovnať si interpretácie skladby "All Blues" dvoch rozličných Milesových skupín.
Christian Scott: Yesterday You Said Tomorrow
Odkaz a vplyv Milesa Davisa nepochybne cítiť v hre mladého Christiana Scotta. Jeho dlhé, zvučné tóny však viac ako intímnu melanchóliu budia dojem sebaistoty, energickosti i vzdoru. Jeho skladby znejú mocne a nespútane, zavalia vás a ohromia. Už titulná skladba albumu "K.K.P.D." začína zostra, znepokojivými rozloženými gitarovými harmóniami (farbou zvuku vzdialenou od tradičného gitarového jazzu) a priam zničujúcim bubnovým sprievodom. Christian vstupuje do skladby s dusítkom a postupne sa prepracuje až do ohlušujúceho fortissima. Zaujímavým trikom je použitie papiera na zakrytie strún v koncertnom krídle počas nahrávania (napr. skladba "Eraser") na vytvorenie zvláštneho zvukového efektu.
Roy Hargrove: Distractions
Úplne z iného súdka je album "Distractions" vychádzajúci z funku. Líder Roy Hargrove je hravý, rytmický, jeho trúbkové linky sú súčasťou groove-u, nelietajú nad ním. Jeho tóny nie sú dlhé a ťahavé, ale úderné a "bublavé". Roy sa väčšinou nestavia do role sólistu, nástroje pôsobia veľmi rovnocenne, po vzore funkovej tradície hrá prvé husle predovšetkým súhra kapely, melodické ostináto, repetícia a groove. O skvelé spevácke výkony hudobných hostí tiež nie je núdza. Výborným kompozičným prvkom je aj opakované objavovanie sa motívu skladby "Distractions", ktorou je album akoby poprepletaný.
Dizzy Gillespie: Bird and Diz
Štúdiový album kráľov bebopu bok po boku. Ak chcete počuť autentický jazyk jazzu v podaní majstrov Dizzieho Gillespieho na trúbke a Charlieho Parkera na saxofóne, album "Bird and Diz" vás ním prevedie. Dizzyho hra je učebnicou bebopu a jeho trúbka lieta vďaka harmonickým rozkladom a chromatickým behom, trilkom či ozdobám a rapídnej smršti tónov, ktorá je však zároveň majstrovsky nonšalantná a nesilená a presne vie odkiaľ a kam kráča.
Ibrahim Maalouf: Illusions
Zoznam uzatvoríme neamerickým hudobníkom. Album francúzsko-libanonského trubkára Ibrahima Maaloufa sa iste bude páčiť fanúšikom Snarky Puppy. Zvuk je veľký, rockovo dravý, priestranný, podporený funkovým rytmickým základom. Sólo trúbke sekundujú mohutné dychové aranžmány. To, čo však Ibrahima od modernej americkej produkcie odlišuje, je jeho schopnosť nenásilne vnášať do svojej tvorby prvky hudby Blízkeho Východu. Veľkou devízou jeho diela je nielen aranžérsky um, ale aj spevavá melodickosť trúbkových liniek.
Figurujú tieto albumy aj vo vašom rebríčku? Aký by ste odporučili vy? Aký rebríček by ste chceli na našich stránkach vidieť nabudúce? Napíšte nám do komentárov, radi sa necháme inšpirovať aj vašimi podnetmi.
