Aj druhý večer festivalu sa odohrával v znamení tropických horúčav, ktoré pekelne vyhriali trnavský amfiteáter. Začiatok koncertu tak bol poznamenaný nižšou návštevnosťou, ktorá sa s postupom času a pozvolne klesajúcimi teplotami o niečo zlepšila.
Na slovenských festivaloch sa stáva pravidlom, že večer otvárajú mladé tuzemské kapely. Aj sobotný večer odštartovala partia mladých slovenských jazzmenov, trubkár Lukáš Oravec so svojim kvarterom, oceneným v súťaži Young Faces of Slovak Jazz i cenou Esprit 2013. Dovolenkujúceho člena kvarteta, bubeníka Davida Hodeka, zaskočil v Trnave Marián Ševčík a kontrabasistu Tomáša Baroša zas bývalý člen formácie, Róbert Ragan junior. S kvartetom už nejaký čas ako hosť účinkuje aj maďarský aranžér a klavirista Kálmán Oláh. Na úvod zaznela „Boca“, prvá skladba z Lukášovho albumu Introducing (2013). Nasledovala kompozícia „Red in Brown“ a po nej tretia skladba, energická „Mood For Wood“, ktorá o tvorila blok troch modernejších kompozícií. Vznik niektorých bol inšpirovaný Jurajovi blízkymi osobnosťami. Inšpiráciou pre bossu „Moon Day“ bol Oravcov kamarát Martin Ďurdina, ktorý minulý rok tragicky zahynul. Záver vystúpenia patril podľa mňa najpútavejšej skladbe vystúpenia „Piotrology“, venovanej profesorovi Piotrovi Wojtasikovi. Uvidíme akou žánrovo pestrou zmesou nás p rekvapí Lukáš na pripravovanom novom albume.
Harlemská speváčka Vivian Sessoms nastúpila na pódium typicky americko-optimisticky naladená spolu s Valihorovým Unitom. Spontánna komunikácia, nenásilné frázovanie, zaujímavá farba hlasu a pohodový repertoár. V skupine sa zišli samí známi slovenskí muzikanti a ich súhra bola skutočnou lahôdkou. Univerzálni hudobníci Martin Valihora a Juraj Griglák excelovali celú hodinu, ktorú ich vystúpeniu vyčlenili organizátori. Častými strhujúcimi klavírnymi sólami na seba pútal pozornosť predovšetkým Eugen Vizváry, ktorého speváčka niekoľkokrát predstavila ako „Júdžina” Vizváryho. Soulový repertoár prešpikovaný aj inými lahôdkami, ako napríklad štandardom Cole Portera „Love for sale“, pôsobil ako upokojúci balzám pred divočinou, ktorú mali naservírovať závereční účinkujúci – Lost Tribe. Na skladbu „People Make the World Go Round“ z pripravovaného CD, si Vivian pozvala na pódium dramaturga festivalu, trnavčana Michala Bugalu. Ten podanú ruku rád prijal a odvďačil sa excelentným gitarovým sólom. Do svojho setlistu zaradila Vivian aj piesne od Princa a Billie Holiday. Baladická (a zároven intonačne veľmi náročná) Princova skladba „Under the Cherry Moon“ bola pre Vivian, predovšetkým vo vyšších polohách, skutočnou výzvou. Osobne si myslím, že nižšie polohy sú tie, ktoré poskytujú krásnej farbe hlasu Vivian väčší priestor. Ťažko porovnávať vystúpenie Viviane Sessoms so sobotňajším koncertom Anny Marie Jopek. Dve repertoárovo odlišné speváčky, Anna Maria so svojou intímnou výpoveďou, a Vivian s černošskou farbou hlasu a typickou priebojnosťou. Každopádne, je chvályhodné, že vokálny jazz, navyše v špičkovom prevedení, dostal priestor po oba večery.
Bodkou za festivalom bol sobotňajší headliner, americká skupina Lost Tribe. Účinkovanie štvorice veteránov na Trnavskom Jazzyku možno nazvať exkluzivnou udalosťou, keďže jediný európsky koncert, na ktorý kapela pricestovala z USA, bol práve trnavský. V zmysle sloganu dobrého fusion nie je nikdy dosť, nastúpili Lost Tribe na pódium pred poloprázdne hľadisko. Únava z horúčavy a možno i presýtenie slabších jedincov publika hustou dávkou jazzu mali za následok, že nie všetci diváci vydržali až do konca. Slabšia účasť však hudobníkov neodradila a s vervou predviedli, že i keď o nich nebolo počuť pätnásť rokov, ešte nepatria do starého železa. Ich fúzie mali šťavu a spád, výkony všetkých účinkujúcich boli naozaj strhujúce. Svoj deň mal predovšetkým saxofonista David Binney a zakladateľ kapely Ben Perowsky. Ako jedinú chybičku krásy hodnotím pomalý rozbeh niektorých skladieb v podobe efektov z notebooku, ktorý obsluhoval excelentný saxofonista David Binney. Lost Tribe sa repertoárovo najviac odchýlili od všetkých ostatných účinkujucich, čo však vôbec nebolo na škodu.
Ako pravidelný návštevník festivalu môžem skonštatovať, že pokiaľ ide o kvalitu koncertov, dvanásty ročník Trnavského Jazzyku sa vydaril. Do ďalšieho ročníka by som chcel usporiadateľom popriať, aby sa im podarilo výraznejšie rozšíriť rady divákov. Ťažko povedať, čo by malo byť tým správnym marketingovým ťahom. Niekedy je naozaj smutný pohľad na desiatky prázdnych sedadiel na jednej z mála kvalitných hudobných udalostí v Trnave. Ako rodený trnavčan vnímam Malý Rím tak trochu ako začarované mesto. Možno však existujú tajné zbrane, s ktorými sa proti apatii ľudí dá bojovať. Držím palce!
Foto: Erik Hirner
Maroš Pavlík
