"Vravelo sa v Cotton Clube" je séria príbehov z obdobia jazzového veku. Sám F. Scott Fitzgerald by ich nenapísal lepšie. Tieto pravdivé story jazzových hudobníkov totiž písal sám život. V tých časoch bol ešte nepredvídateľný, neuchopiteľný, krásny...
Na ostrove Folly Island, dvanásť kilometrov od pobrežia Charlestonu v Južnej Karolíne, bolo práve poludnie horúceho leta roku 1934. Let bzučiacej hávede, ktorý prehlušoval občasný cvrkot cikád dotváral rytmický vrzgot húpajúceho kresla na verande, kde sedel muž a čítal noviny. Henry Botkin tu v prenajatom dome čakal na príchod svojho bratranca, smerujúceho na juh z rušného New Yorku. Na modrastej oblohe nebolo ani mráčika. Sýto zelený borovicový les s vysušenou trávou obklopoval vetrom a žiarom slnka ošarpanú búdu. Vyduté, drevené trámy vysušené od žeravých slnečných lúčov trčali po stranách sedlovej strechy. Na stenách šedých drevených lát už len sporadicky sem tam ostali ostrovčeky náteru, z kedysi 
do biela vymaľovanej stavby. Pred vstupom do obydlia stála veranda. Pozdĺžne ohraničujúca vchodovú stranu domu so spráchniveným poohýnaným zábradlím a s prepadnutými schodmi plnými dier. Od usadlosti viedol akýsi dvor a z neho prašná cesta, zmiešaná s belasým pieskom presypávajúcim sa z priľahlých návrší spod suchej kroviny vedúcim rovno k šumiacemu oceánu, s člnom priviazaným o pontón. Ticho prerušil rachot motora prichádzajúcich áut, ktoré sa valili pieskovou cestou nechávajúc za sebou duny rozvíreného prachu. Osobný kabriolet a za ním nákladné vozidlo, na ktorého korbe sa vypínalo klavírne krídlo, tvorili hrmiaci konvoj. Vozy zastali rovno pred verandou. Z kabrioletu so sklopenou strechou vystúpil vodič, obišiel automobil a následne otvoril dvere svojho spolujazdca. „Ďakujem Paul, vyriekol muž vyzerajúci na tridsať, v bielej košeli s vyhrnutými rukávmi. Obišiel prednú masku svojho ešte dymiaceho Buicka, polepenú všakovakým hmyzom, ktorý vletel autu do cesty. Na verande sa zvítal s Henry Botkinom v húpajúcom kresle. Paul medzitým vykladal obrovitánske kufre naložené v zadnej časti vozidla.
Bol večer roku 1926, z newyorského divadla Imperial v srdci Manhattanu sa do ulíc ozývala hra klavíra. Pódium otriasal dunivý buchot. V zohratej choreografii do rytmu kláves na ňom ladne poskakovalo niekoľko tanečníc. Ich tanec zastavilo až hlasité Stop! Pre dnes, končíme! Na tvárach dievčat bolo badať únavu. Už tretí týždeň tam nacvičovali vystúpenie pre zimnú sezónu na Broadwayi. V tmavom hľadisku, ožiarenom svitom z pódia sedel v zadnej rade nenápadný muž v klobúku so zaklonenou hlavou. Zanietene si čítal z knihy s nápisom Porgy.
Tupý klepot kvapiek dažďa na parapet okna predvídal letnú búrku. Na dvere dvojposchodového domu v koloniálnom štýle v Severnej Karolíne zaklopal poštár. Dvere sa otvorili, poštár predal obálku s nápisom - Rekomando pre pána Heywarda. List v obálke ukrýval vrúcny obdiv k jeho poslednej knihe s názvom Porgy a prosbu o spoluprácu. Úctivé slová Heywarda nerozrušili tak ako podpis na konci. Stálo tam George Gershwin. DuBose Heyward, potomok otrokárov z Charlestonu, ktorého rod bol úzko spätý s históriou Južnej Karolíny sa už od roku 1924 radil ku známym charlestonským spisovateľom a básnikom. Studňou jeho inšpirácie k napísaniu vôbec jeho prvého románu Porgy boli černošské usadlosti a komunity, ktoré v Charlstone tvorili svoj samostatne oddelený svet plný sociálnych a dramatických momentov v úzkom kontraste so striktne konzervatívnou belošskou anglikánskou spoločnosťou. Práve tento jav, tak precítené vykreslený v románe Porgy,prepájalo v Gershwinovych očiach Heywardov Charleston s jeho newyorským Lower East Side plný vekslákov, ľahkých diev s vôňou pašovanej whiskey.
Vtedy len dvadsaťosemročný George Gershwin, rodák z newyorského Brooklynu, syn židovských emigrantov z Ukrajiny, spolu so svojím o dva roky starším bratom Irom, už mali svoj spoločný prelom na Broadwayi za sebou. Behom dvoch rokov, ktoré uplynuli od ich muzikálu Lady Be Good z roku 1924, sa stali skutočnými hviezdami New Yorku. Tvorili vo dvojici. George bol hudobný skladateľ a Ira textár. George ako odchovanec z Tin Pan Alley, akejsi továrne na hudbu, skladal jeden hit za druhým. A spolu s Cole Porterom skladali skladby, ktoré o pol storočie budú tvoriť spevník americkej populárnej hudby. Gershwinova prvá klasická kompozícia Rhapsody in Blue bola kombináciou klasiky a muzikálu, tento Gershwinov akýsi hudobný prelet cez New York City, bol plný odkazov na dráždivú hudbu menom jazz. Jeho počin prilákal pozornosť vtedy legendárneho kapelníka Paul Whitemana. Ten jeho dielo odprezentoval na pódiách s najväčšou pompou a z Gershwina sa tak behom pár rokov stal najvyťaženejší skladateľ na Broadwayi. Práve pri skúške jeho nového muzikálu s názvom Oh, Kay! sa Gershwinovi dostal do rúk výtlačok Heywardovej Porgy, ktorý vtedy už rok vyčnieval na výslní knižných bestsellerov. Gershwin do svojich hudobných kompozícií často vkladal prvky ragtimeu a novej černošskej hudby, aby sa priblížil k jazzu, ktorý nadovšetko miloval a práve také niečo hľadal. Dlhší čas túžil po niečom, kde by vyvrcholil svoje snaženie skladateľa, niečo, čomu by zanietene venoval celú svoju osobnosť. Spleť neustálych hudobných komédii, muzikálových revue a turné ho nenapĺňala a túžil vytvoriť čosi, čo by podobne ako v Rhapsody In Blue dokázalo pohltiť esenciu čohosi, čo mu bolo blízke.
Príbeh o zmrzačenom žobrákovi menom Porgy, ktorý túžil a našiel lásku v mladej Bess, aby ju napokon zasa stratil sa odohráva v spoločenstve rybárov na prelome storočí v černošskej štvrti mesta Charleston v Južnej Karolíne. Obrazy plné krutostí, ale i závan slobody, podkutej černošskými spirituálmi, ktorými Heyward vyjadroval slobodu ducha komunity boli spolu s hmlou z bažín pre Gershwina tou pravou bezodnou studňou inšpirácie. DuBose Heyward bol z Gershwinovho návrhu na spoluprácu nadšený, no už zo začiatku sa ich spoločná vízia stretla s problémami. Prvým bola Heywardova neústupčivá manželka , scenáristka Dorothy Heyward, ktorá stihla román svojho muža prepracovať do divadelnej hry a čochvíľa chystala premiéru v divadle Guild v New Yorku. Vyhrážky právnikom Gershwina neodradili, on mieril totiž s Heywardovou novelou o čosi vyššie. Gershwin mal predstavu urobiť z jeho Porgy národnú operu, pre Ameriku dosiaľ nevyrieknutú umeleckú formu. Miesto je pre hru a i pre operu – vyhŕkli Gershwinove slová v napätej situácii s Dorothy. Nadšenie u Heywarda pretrvalo a ihneď sa pustil do písania libreta.
Gershwin cítil, že to bude jeho najdôležitejšia umelecká výpoveď, kompozícia predstavujúca bezprecedentný pokus broadwayského skladateľa napísať vážnu drámu. Zapojil do toho aj svojho brata Iru, ktorý sa podujal Heywardovi pomôcť s textom. Rysoval sa však ďalší problém. Hektický život newyorského skladateľa mu bránil plne sa venovať komponovaniu. Tlačili ho dohodnuté termíny predstavení z jeho stále hraných muzikálov, pre ktoré komponoval reprízou za reprízou vždy nové variácie jednotlivých skladieb, či už na pódiách divadiel alebo v rozhlasovom štúdiu. Medzitým v roku 1927, Dorothy Heyward zožala úspech so svojou adaptáciou Porgy na doskách newyorského Guild Theatre. Jej hra priniesla ohlas a dokopy sa divákom predstavila až 367 krát. To prilepšilo aj samotnému autorovi DuBose Heywardovi, ktorý sa vďaka tomu ešte viac utiahol na hlboký juh.
Gershwinova kariéra rástla, no stále viac odďaľovala tvorbu na kompozícii pre Porgy. Hlboký význam, ktorý chcel dostať do tejto opery, prebíjali vypredané vystúpenia v Carnegie Hall s jeho orchestrálnym kúskom An American in Paris, v ktorom zhudobnil svoje zážitky z pobytu v Paríži. Okrem klasických inštrumentov v ňom použil aj saxofóny a dokonca klaksóny z parížskych taxíkov. Inovatívne prístupy v spôsobe Gershwinovej interpretácie ho v očiach publika vynášali vyššie a vyššie a zároveň stále ďalej od svojho sna. Raz v lete, roku 1933 Gershwin zavolal Heywardovi. Od prvého vnuknutia stvoriť z Porgy operu uplynulo takmer sedem rokov. Roky trávené komponovaním z Gershwina vytvorili ostrieľaného a originálneho autora, ktorý si vďaka množstvu hier vycibril svoj skladateľský talent. Neuplynul však deň aby nemyslel ako raz Porgy dokončí. Heyward dlhoročný posun vnímal ako časť Gershwinovej štúdie, po ročnej odmlke od ich poslednej vzájomnej komunikácie však už začínal tápať. „Som pripravený spraviť niečo veľké!“ - odpovedal Gershwin prekvapenému Heywardovi v telefóne.
Na jeseň toho roku sa bratia George a Ira Gershwinovci odsťahovali do apartmánov blízko Park Avenue v Upper East Side rovno oproti sebe. Bolo to zatiaľ najďalej ako od seba dosiaľ bývali a zároveň najbližšie. Muzikál Show Girl, ktorý napísal starší Ira a hudobne podkul mladší George bol už druhým rokom na výslní a občasné vystúpenia na stanici NBC Georgeovi konečne umožnili dostatočný priestor ku práci na Porgy. 3. novembra 1933 priniesol New York Times zaujímavú správu, že George Gershwin bude komponovať a Ira Gershwin a DuBose Heyward spoločne pracovať na librete a textoch! Dva týždne predtým totiž Gershwin a DuBose Heyward po toľkých rokoch čakania podpísali kontrakt. Hoci v ňom starší Gershwinov brat Ira nefiguroval, jeho pomoc na tomto projekte bola pre Georgea nevyhnutná.
Na jar roku 1934 Heyward poslal Gershwinovi list s otázkou, Čo sa deje s Porgy???. V tom čase Gershwin hosťoval v rádiu so svojou šou Music by Gershwin, kým Heyward v Dawn Hill v Severnej Karoline deň za dňom už pol roka spracovával libreto pre Porgy. Chcel Gershwina dole na juhu, aby sa spoločne pustili do hudby. Naopak Gershwin Haywarda neoblomne presviedčal k príchodu do New Yorku. Ich vzájomné hašterenie však malo úspech. Heyward do listu Gershwinovi pribalil aj kompletné libreto pre II. a III. dejstvo opery. Hayward bol s prácou o polovicu napred, nevedel však čo slávny skladateľ urobí s libretom. Komponovanie podľa šablóny Gershwina limitovalo, a preto mu nevenoval pozornosť, hru vnímal ako celok, nikdy nekomponoval podľa šablóny a tak ku nej pristupoval. Vymýšľal a hľadal hudbu, ktorá by opísala text. Dvanásť stranová zásielka od DuBose Heywarda obsahovala aj humorne znejúcu kompozíciu, akúsi uspávanku začínajúcu slovami - Summertime an´ the livin´ is easy . . .
Na ostrove Folly Island vzdialeného dvanásť kilometrov od pobrežia Charlestonu v Južnej Karolíne stál George Gershwin nohami zaborený do bieleho piesku. Na pláži pred maliarskym plátnom si maľoval rozsiahlu pláž lemovanú vlnami Atlantiku. Krátil si chvíľu čakaním na DuBose a Dorothy Heywardovcov, ktorí ho mali previesť černošskými štvrťami a kostolmi tohto zapadnutého kraja. Už
nejaký čas trávil v prenajatom dome, kde pracoval na svojej „novej Carmen“, ako nazýval svoju operu Porgy. Spolu s Heywardom začali široký prieskum v černošských gettách, v jednoizbových chatrčiach so spievajúcim zborom, do ktorých Gershwin na Heywardove počudovanie na prvýkrát zapadol a neraz „ukradol celú šou“. Raz pred vstupom do černošského kostola, prebiehala polnočná bohoslužba, Gershwin zastal pred vchodom, a pozorne počúval. Nevošiel dnu, len ticho stál. Heyward sa držal za ním uprostred tmy. „Možno tucet hlasov znelo v hlasnej rytmickej modlitbe, zvláštne bolo, že každý z tých hlasov začínal v iný čas, tvorili tak čisto a jasne definovaný rytmický vzorec, akési neprehliadnuteľné búšenie do rytmu. Obaja sme cítili ten desivý efekt z jeho primitívnej intenzity!“ spomínal na tajomný zážitok
Heyward.
"Spirituálom môže čierny človek povedať viac, než čo by mohol povedať bežnou rečou - bázeň v prítomnosti smrti, rasový teror, únik z poddanstva/ otroctva do nového neba - ktoré znamená všetko.“ Takto opísal Heyward jednu zo svojich čŕt častého opakovania piesní a spirituálov v jeho librete pre Porgy. Úspech v srdciach čiernej komunity a Gershwinov záujem o čiernu kultúru ich spojil.
Návrat do New Yorku pre Gershwina znamenal dokončenie svojho sna. Dokopy jedenásť mesiacov strávil komponovaním hudby a ďalších deväť skúšaním. Nabratú esenciu juhu využil aj pri obsadení úloh. Uprednostňoval autentických hercov pred minstrelovými a vaudevillovými hviezdami, ako Al Jolson. Od začiatku hľadal medzi čiernymi spevákmi. Americká folk-opera, názov ktorý Gershwinovej Porgy rokmi pristal, tak zvolávala stovky a stovky čiernych operetných spevákov z celých Spojených štátov. Budeš môj Porgy? – opýtal sa po jednej z mnohých skúšok na hlavnú rolu o klavír opretý Gershwin. "Pán Gershwin, najprv musím počuť Vašu hudbu!", - znela odpoveď vtedy tridsaťdvaročného černošského učiteľa hudby Todda Duncana z Howardovej univerzity vo Washingtone D.C., prvého predstaviteľa mrzáka Porgy v Gershwinovej opere. Ešte v roku 1933 dostal Gershwin list od mladej študentky z Julliard School v New Yorku, menom Anne Wiggins Brown, potom čo v newyorských novinách inzeroval prebiehajúce konkurzy na pripravovanú operu Porgy. Po niekoľko týždňových precvičovaniach vedel, že našiel svoju Bess.
„Tá hudba je tak krásna, nemôžem uveriť, že som ju napísal ja.“ povzdychol si George Gershwin po poslednej skúške v Colonial Theatre v Bostone.
10. októbra roku 1935 sa na Broadwayi pred vchodom do Alvin Theater tlačili davy zvedavcov, nad ich hlavami žiaril neónový nápis – Porgy and Bess - American Folk Opera. Todd Duncan a Anne Wiggins Brown boli hviezdami večera. Po deviatich rokoch, čo sa Gershwinovi dostala do rúk Heywardova kniha, bola vysnívaná opera konečne na svete. Prvotný ohlas nebol napriek očakávaniam pozitívny. Gershwinov záujem o černošskú tému vyvolal pobúrenie a skrytý odpor. Segregovaný New York na seba dlho čakať nenechal, dokonca z radov samotných černochov. „Židovský chlapec z New 
Yorku karikuje stereotypy černochov, ktoré videl v Južnej Karolíne?“ - znela iróniou podkutá otázka samotného Duke Ellingtona a mnohých ďalších významných černošských muzikantov po premiére Porgy. Akékoľvek predstavenia černošskej opery v Metropolitan Opera boli tabu. Všeobecný dištanc nemal konca. George Gershwin bol nútený niektoré pasáže opery skrátiť, iné vynechať. Rozporuplné kritiky hrali ping pong o správnu definíciu správnej umeleckej formy, vyvstávali otázky či to bol muzikál alebo opereta. Po 124 predstaveniach opera definitívne skončila. Gershwinovu víziu a presvedčenie to nezlomilo. Do konca života bol presvedčený, že to je majstrovské dielo. Tridsaťdeväť rokov od Gershwinovej smrti, a štyridsať jeden rokov od premiéry trvalo, kým Gershwinov počin zahrala bez úprav v pôvodnej verzii Grand Opera v Houstone, po nej ďalšie a aj Metropolitan Opera v New Yorku. Dnes je považovaná za majstrovské dielo 20. storočia.
Summertime an´ the livin´ is easy . . . zaspieval mizerným hlasom Ira Gershwin opretý o svojho brata, Fish are jumpin´ . . . pokračoval George za klavírom. Obaja obklopení hercami zahrali prvú slohu z Heywardovho textu z I. dejstva na pódiu Theater Giuld na Broadwayi. Začiatkom roka 1934 poslal Heyward svoj prvý text pre Gershwina, bola tam aj pomalá uspávanka menom Summertime, ktorá otvárala prvé dejstvo opery hneď po klavírnom sóle fiktívneho bluesmana menom „Jassbo Brown“. Text skladby znejúci ako sladké mámenie je predzvesťou blížiacej sa tragédie. Gershwinova sprievodná harmónia je jemná, ale znepokojujúca zároveň. Znejú v nej prvky z Gershwinových európskych náboženských koreňov spolu s nárekmi prvých černošských otrokov dovezených k brehom Južnej Karolíny. Gershwin tu poprvýkrát pracoval s textom. Dokopy to bola prvá zložená hudba pre jeho a Heywardovu Porgy. Pre spisovateľa Heywarda zasa prvé slová pre ňu. Obe ich počiny tak odrazu boli na samom počiatku ich spoločného diela majstrovstvom. Dá sa predstaviť lepší začiatok?
Ella Fitzgerald & Louis Armstrong - Summertime (1957)
Skladba Summertime, podobne ako "It Ain't Necessarily So" a “Woman is A Sometimes Thing“ s väčšinou ďalších z opery Porgy and Bess, zaujala aj napriek neblahému osudu samotnej opery svoje miesto v hudobnej histórii viac menej najobstojnejšie. Pár rokov po premiére na Broadwayi ju v roku 1936 nahrala Billie Holiday. Neskôr Sidney Bechet. Stala sa akýmsi synonymom černošského hnutia za rovnosť, bola výkrikom, či útržkom z odkazu opery Porgy and Bess. Stala sa závanom slobody v segregovanej americkej spoločnosti. Zároveň mementom na George Gershwina, ktorý v roku 1937 náhle umrel. O dve desaťročia neskôr v lete roku 1957 bol producent Norman Granz zo spoločnosti Verve u Ira Gershwina a púšťal mu skladbu z pripravovaného albumu menom Porgy and Bess. Ira Gershwin bol dojatý. Z platne mu hrali Louis Armstrong a Ella Fitzgerald práve Summertime. Spomenul si na Georgea, DuBose Heywarda a na ich spoločnú lásku menom Bess.
Tomáš Galata
literatúra: Lawrence S.Cunnigham, John Reich - Culture and Values, Volume 2: A survey of the Humanities; Walter Rimler - George Gershwin: An Intimate Portrait; Robert Wyatt,John Andrew – The George Gershwin Reader
