VRAVELO SA V COTTON CLUBE - Trpké ovocie

VRAVELO SA V COTTON CLUBE - Trpké ovocie
Tomáš Galata

"Vravelo sa v Cotton Clube" je séria príbehov z obdobia jazzového veku. Sám F. Scott Fitzgerald by ich nenapísal lepšie. Tieto pravdivé story jazzových hudobníkov totiž písal sám život. V tých časoch bol ešte nepredvídateľný, neuchopiteľný, krásny...

 

Bol horúci augustový deň roku 1930. V americkom štáte Indiana, kúsok od mesta Marion, stálo na čistine pri rieke auto, ukryté v mohutnom tieni stromov.  Stálo na tradičnom mieste, kam sa milenci utiekali schovať od rušných ulíc mesta. Sedel v ňom objímajúci sa mladý pár, dvadsaťtriročný Claude Deeter a jeho devätnásťročná milenka Marry Ballova. O kus ďalej sa k autu blížila partia chlapcov z černošského getta. Claudea práve prepustili z neďalekej zlievarne a svoj smútok tíšil v Marryinom náručí. Doba veľkej hospodárskej krízy bola nemilosrdná a mnoho ľudí sa zo dňa na deň ocitlo na prahu biedy. Tak ako aj banda potichu sa zakrádajúcich paholkov nablízku. Behom okamžiku vytiahli z auta na zem nič netušiaci pár. Jeden z mladých zlodejov pritlačil hlaveň pištole ku Claudeovemu čelu.  Pod vyhrážkami, žiadali od vystrašeného Claudea peniaze. V tom ticho čistiny zaliatej slnkom, v ktorom znel iba šum  rieky, prehlušil výstrel. O chvíľu sa ozval Marryin plačlivý nárek o pomoc.

                 

                  Ráno pred úsvitom, 7. augusta 1930, krajský šerif Jacob Campbell a jeho dôstojníci zadržali rad za radom spred ich domovov štvoricu černochov. Šestnásťročného Jamesa Camerona, devätnásťročného Abrahama Smitha, ktorí si privyrábali ako čističi topánok, osemnásťročného Thomasa Shippa, ktorý pracoval v zlievarni v Malleable a Roberta Sullivana. Všetci boli odvezení do krajskej väznice Grant v centre mesta Marion v Indiane. Tam boli po jednom surovo bití, kým z nich policajti nedostali priznanie.  V marionskej nemocnici medzitým Claude Deeter prehral svoj boj o život. Z okna policajnej stanice vyvesili Claudeovu zakrvavenú košeľu. Čas odplaty bol neúprosne blízko. Správa o  hroznom čine sa šírila ako blesk až do neďalekého Fairmountu, Claudeovho rodného mesta. Príchodom večera väznicu obkľúčila stovka ľudí z celého okresu. S kladivami  a všetkým čo im prišlo pod ruku spustili pravé peklo.

             „Shipp, ktorý sa priznal z vraždy bieleho muža, Claudea Deetera z Fairmountu v Indiane bol obesený na strome vo dvore miestneho súdu. Smith, ktorého dievča identifikovalo ako útočníka, ktorý ju znásilnil, bol vyhodený z okna tretieho poschodia väznice so slučkou okolo krku.“  Tak opísali desivé udalosti z predošlého dňa pod titulkom – Nájazd na väznicu v Indiane. . .  noviny Chicago Daily Tribune  8. Augusta 1930. 

 

V tú noc to strašné divadlo zúriaceho davu  sledoval cez hľadáčik svojho fotoaparátu aj štúdiový fotograf Lawrence Beitler. Z krvilačného besnenia vyšli s čistou kožou len dvaja odsúdenci. Robert Sullivan, ktorý bol prepustený ešte počas dňa a najmladší James Cameron. Toho zachránil tajomný hlas, ktorý sa ozval z besniaceho zástupu, potom ako sa dobyli dnu cez vytrhnutú stenu väznice. „On s tým nemá nič spoločné“ ozval sa ktosi z desiatok rozhnevaných ľudí stojacích pred mrežami Cameronovej cely. „Bol to hlas anjela“ tvrdil Cameron do konca svojich dní. Sama Marry Ballová pri neskoršom vyšetrovaní potvrdila jeho bezúhonnosť, a i to, že odsúdenci boli zabití neprávom, dokonca, že samotný zločin spáchal iba jeden človek. 

 

        O sedem rokov neskôr na stranách magazínu The New York Teacher vydal autor menom Lewis Allan báseň, ktorá sa svojím obsahom až naturalisticky dotýkala hrôzy a bolesti života na americkom juhu. Pod názvom “Bitter Fruit“ (Trpké Ovocie) sa skrývali drsné verše opisujúce ako južanský vánok hompáľa s mŕtvymi telami visiacimi „ako ovocie“ na konároch topoľa. Lewis Allan bol básnický pseudonym newyorského stredoškolského učiteľa, skladateľa Abela Meeropola z Bronxu. Ten sa k napísaniu týchto veršov odhodlal potom, čo v novinách zhliadol otrasnú fotografiu Lawrencea Beitlera s názvom Lynč Thomasa Shippa a Abrama Smitha. Básnické metafory tak boli výjavmi práve z krutej noci onoho 7. augusta 1930 v Marione.

 

                Bol večer 28. decembra 1938, kraje ciest Sheridan Square na západnej štvrtej ulici v srdci Greenwich Village lemoval od oleja a sadzí do čierna zašpinený sneh. Z kanálov v strede ulice stúpala belasá para prekrývajúca, snehové kopy nahromadené na chodníkoch, cez ktoré sa tlačil rad ľudí, nad ktorými bdel svit z nočných lámp s blikajúcim nápisom Café Society. Barney Josephson, tridsaťšesťročný predajca vložiek do topánok z Atlantic City sa práve chystal otvoriť svoj prvý zábavný podnik v živote. Dúfal, že z neho smotánka na Manhattane padne na nos, preto nervózne pobehoval po kuchyni a dohliadal na dopĺňanie práve dovezených hot-dogov a debien likéru.  Z heslom „Zle miesto pre správnych ľudí“  vylepeným na plagátoch po stenách klubu, iba prvý deň prilákal cez šesťsto návštevníkov a zároveň tak presiahol limit požiarneho predpisu 210 hostí. Atmosféra bez strojenosti nóbl lokálov Harlemu a dosiaľ nevídaný duch rasovej integrity s puncom parížskych kabaretov boli dostatočným lákadlom pre všetkých Newyorčanov. Dva dni pred blížiacim sa Silvestrom, mal dosiaľ váhavý Josephson úsmev na tvári.

 

Jednou zo zásad Jospehsonovho klubu bola aj patričná úcta a rešpekt k jazzovej hudbe. Obohatený poznaním rasových pravidiel iných klubov od Chicaga po New York, chcel priniesť zmenu, ktorá by publiku predstavila spolu na jednom pódiu bielych aj čiernych hudobníkov. Ako čerstvá ryba v tomto biznise narazil na ostrieľaného mladého producenta Johna Hammonda. Vďaka nemu mohol slávnostné otvorenie Café Society odpáliť s patrične lákavým hudobným programom. Hammond mu zaistil vystúpenie kapely trúbkara Frankie Newtona, ktorý spevom sprevádzala Billie Holiday. 

         

Mladá Holiday, ktorú ako osemnásťročnú v roku 1933 priviedol do štúdii Columbia Records práve John Hammond mala za sebou načrtnutú hudobnú dráhu. Od vystúpení s hviezdnym orchestrom Count Basieho z Kansasu až po krušné chvíle na turné po juhu Spojených štátov s bandom klarinetistu Artieho Shawa, ako  prvej černošky v belošskom orchestri, prežila viac ako len útrapy. Po nezhodách s Hammondom stratila možnosť vystúpiť v jeho šou v slávnej Carnegie Hall. Deprimovaná svojím životom túžila začať odznova. Josephsonova hodená rukavica preto bola viac ako len dobrá príležitosť. Napriek tomu nebola Billie Holiday mimo Harlem New Yorku v takom povedomí. Vystúpenia v Café Society to však zmenili. Behom pár týždňov sa z nej stala nová ikona Manhattanu. Prostredie klubu sa stalo jej zázemím, v ktorom skúšala nové a nepoznané spôsoby svojho umeleckého vnútra vrátane nových skladieb a vlastných kompozícií. Ten pravý prelom však mal nastať až o čosi neskôr. 

                  Začiatkom roku 1939 prišiel po jednom takom vystúpení v klube do zákulisia Café Society Abel Meeropol alias Lewis Allen.  Barney Josephsonovi do rúk vložil text s názvom "Strange Fruit“ a požiadal ho či by nemohol osloviť Billie Holiday, aby ho zaspievala. Zaskočený Josephson zavolal svojho promotéra Roberta Gordona. Ten Meeropola poznal, ako aj jeho skladbu, ktorú už raz predtým počul v uliciach New Yorku, kde ju Meeropol so speváčkou Laurou Duncan občas hrávali. Meeropol nakoniec Billie skladbu najprv sám zahral a jej veľkorysosť na seba nenechala dlho čakať. Billie súhlasila, no všetci boli tajomne pôsobiacim Meeropolom vyvedeni z mieri. Slovám piesne nikto z nich nerozumel. „Akýsi chlap mi priniesol túto pekelnú skladbu, aby som ju zaspievala“- zrevala Billie po príchode do skúšobne na oddychujúcu kapelu. 

         

         Na druhý deň klub Café Society tradične praskal vo švíkoch. Dym z cigár debatujúcich hostí sa pomaly vznášal ku stropu a medzi nimi kľučkovali čašníci s táckami plnými pohárov whisky a vína. Po chvíli sa na pódiu za búrlivého potlesku zjavila samotná Billie Holiday.  Začalo sa posledné číslo večera. Svetlo v klube sa stlmilo do úplnej tmy a nad publikom sa ako slnko v kruhu zo svitu zamiereného reflektora rozžiarila jej tvár. Obsluha stála ako obarená, ľudia pri stoloch rovnako. Newtonova trúbka a piano Sonny Whitea sprevádzali jej zastretý hlas. Billie Holiday so zatvorenými očami a so slzou stekajúcou po líci práve dospievala poslednú strofu skladby s názvom “Strange Fruit“. Nasledovalo ticho. Prerušil ho až jeden nervózny potlesk, ktorý prebral  z údivu preberajúcich sa hostí a zmenil sa v burácajúci potlesk celého publika, v ktorom sedel aj Abel Meeropol. Zo skladby sa stal nespochybniteľný originálny klenot každého vystúpenia v Josephsonovom klube.

 

 

Billie Holiday - Strange Fruit (nahrávka z klubu Café Society, 1939)

 

Holiday si najprv neuvedomovala skrytú silu, ktorá v skladbe “Strange Fruit“ drieme. Po tom, ako ju po prvýkrát zaspievala sa skladba stala jej súčasťou.  Otvorila Pandorinu skrinku krutej pravdy o lynčovaní a terore v Amerike. Billie Holiday pocítila potrebu stať sa tou, ktorá túto pravdu bude niesť do miest, kde dosiaľ bola tabu. V New Yorku jej nadšenie vyvolalo rozruch. Skladbu okamžite zakázali hrať v rádiu a dokonca aj John Hammond zo spoločnosti Columbia jej pribuchol dvere. Vytrvalosť a húževnatosť, typické rysy pre túto životom ostrieľanú ženu, ju nakoniec priviedli do  Commodore Records, priekopníckeho stánku nezávislých vydavateľstiev producenta Milt Gablera.  20. apríla 1939 v štúdiách World Broadcasting spoločnosti Brunswick tak Billie Holiday s kapelou Frank Newtona nahrala jedinečnú krvou potrieštenú výpoveď na platňu. Po jej vydaní 22. júla toho istého roku sa “Strange Fruit“ stala rovnocenným hitom spolu s ostatnými skladbami v rebríčku celonárodnej Top 20, kde sa umiestnila na 16. mieste. Iba za prvý týždeň sa predalo desať tisíc kópii. O šesťdesiatsedem rokov neskôr ju magazín Time označí za skladbu 20. storočia.   Precítený prejav Billie Holiday, dramatickosť a bolesť, ktorú vďaka tejto skladbe v sebe odhalila a prenášala ju na publikum uzavreli jej dlhú cestu hľadania sa a boli poslednými zárezmi dlátom do vlastnej sochy, tvorenej z nešťastnej lásky, mizérie a sklamania. Tieto vystavané hranice v hudbe jej vyhranili aj život, v ten istý rok okúsila totiž ďalšie ovocie, ópium a heroín.

 

 

Tomáš Galata

literatúra: Gunther Shuller-The swing Era: The Development of Jazz, 1930-1945, Kathy A. Perkins, Judith Louise Stephens- Strange Fruit - plays on lynching by american woman

 

 

 

Galéria

v novinach2.jpg
Abel Meeropol so ženou Anne.jpg
Plagát Cafe Society.jpg
b_holiday.jpg
Billie Holiday.jpg
Billie-Holiday.jpg

 

 

Ďalšie články

Splnený sen pre Hanku Gregušovú: Odchádza spievať a žiť do New York City
Zhruba o mesiac sa pre Hanku Gregušovú začne nová etapa jej života - podpísala zmluvu o zastupovaní...
Etta James – Radosť, bolesť, horkosť i utrpenie 3/3
Pokračovanie druhého dielu:          Etta James sa pretransformovala na...
Dávid Hodek v New Yorku: Niečo, čo musíte zažiť
To, že náš talentovaný mladý bubeník Dávid Hodek bol v New Yorku, ste možno od niekoho počuli....
Filmové fórum predstaví vzácne jazzové krátke filmy zo začiatku storočia
Filmové fórum mesta New York začiatkom júna predstaví krátku kolekciu vzácnych jazzových krátkych...
Počuli ste minuloročné prekvapenia českej jazzovej scény?
Len pred niekoľkými dňami sme sa dozvedeli meno laureáta jazzového albumu roka 2023 v rámci ocenení...
Na ubolenú dušu - David Miilmann Group: What´s Left
Druhý album dánskej skupiny okolo gitaristu Davida Miilmanna je pohladením v čase jarných únav...
Priatelia a kamaráti WAF Bandu
Meno speváka (ale aj klaviristu či aranžéra) Matúša Uhliarika poznajú už zopár rokov priaznivci...
Saxofónový súboj freeTenors
Legendárnymi jazzovymi súbojmi – jazz battles, sa preslávili v New Orleans najmä osobnosti ako Joe...