Tomáš Gajlík a Dávid Hodek. Zakladatelia projektu H&G Factory, ktorý svojou novátorskou energiou obohatil slovenskú jazzovú scénu. V tomto roku hudobníkom vyšiel aktuálny album Puttin‘ 2gether, ktorý je svojim spôsobom žánrovým unikátom. Náš dlhý rozhovor prinášame na pokračovanie.
Dnešná generácia dozrievajúcich hudobníkov veľmi inklinuje k odkazu Roberta Glaspera. Keď som váš nový album počul prvý krát, povedal som si: konečne aj u nás vyšla takáto muzika! Ako CD vznikalo? Čo bolo hlavnou myšlienkou?
Dávid Hodek (D): S Glasperom a inými hudobníkmi, predstavujúcimi tento hudobný smer, máme spoločné to, že počúvame veľmi podobné žánre a z nich aj vychádzame. Počúvame jazz, hip-hop, rock… Tam sa to niekde potom stretáva. Ale vlastne všetko vychádza na jednej strane z jazzu a na druhej z hip-hopu, odkiaľ prišli aj J Dilla a ďalší. Každý si to zmixuje ako chce.
Kedy Vás napadlo dať dokopy tento projekt?
D: S Tomášom sme už možno tri roky dozadu rozmýšľali, že urobíme niečo podobné, ale nevychádzalo to. Nevedeli sme nájsť basistu. Nakoniec sme našli chlapca v Maďarsku. Dosť mu to ide. Začali sme skúšať, pridali sme elektronickú hudbu, takže pribudol štvrtý člen kapely. Takto nejako sa to vyvinulo a nahrali sme platňu.
Prečo bol problém nájsť basistu? Kvôli štýlu?
D: Táto hudba vyžaduje veľmi špecifickú hru na basu. U nás je jej málo.
Tomáš Gajlík (T): Je to viac-menej hip-hopové hranie a chápanie muziky. Napriek tomu, že sú na Slovensku výborní basisti, neviem o nikom podobnom. Presne ten štýl, ktorý hľadáme, v Európe vôbec nenájdeme. V zahraničí a v Amerike je samozrejmosťou, že basisti a všetci muzikanti, bez výnimky, hrajú perfektne jazz. Napríklad Glasperov basista úplne bez problémov hrá „štyri“ na veľkej base.
D: Veď nahral všetky platne s Terencom Blanchardom.
T: V tejto hudbe je veľmi dôležité, aby bol človek otvorený všetkým hudobným štýlom. Tak sme sa aj my našli. Nemáme problém so žiadnym štýlom od elektroniky, rocku, popu, jazzu, až po tanečnú hudbu. Každý štýl sa dá robiť dobre aj zle. Keď je raz niečo dobré bez ohľadu na štýl, tak prečo nie? Podstatný je prístup k muzike. Keď niekto začína a učí sa základy. Ale učíme sa vlastne celý život. Ak máme seriózny prístup, mali by sme sa vracať ku koreňom. K tomu, odkiaľ to celé začína.
A odkiaľ teda, kde sú podľa Vás korene?
D: Napríklad taký Glasper. To tiež nevyšlo z ničoho. On si nesadol ku klavíru a nepovedal si: „Úúú, tak teraz vytvorím niečo nové“. Keď si vypočujete staršie nahrávky, napríklad Roots, všetko to tam nájdete.
T: Alebo starý Hancock.
D: Glasper vychádza z Monka, Mehladua. To všetko sa tam mieša. Veľa ľudí si myslí, že čo je nové, to ten človek vymyslel len tak. Zrazu. A to je úplná blbosť.
T: Všetko, čo muzikant robí, ho formuje, ovplyvní. Chvíľu to trvá, treba si to celé zažiť, hrať, skúšať, počúvať. To isté dokola. Potom pomaly vylieza z hudobníka niečo, čím je špecifický, čím sa vytvára jeho vlastný charakter. Na Slovensku je trochu problém, čo sa týka jazzových muzikantov. Sú strašne ortodoxní. Tak bezhlavo.
Preto ma Váš album tak oslovil. Veľa jazzových hudobníkov sa u nás separuje, nazýva sa „bebopovými dinosaurami“ a podobne...
T: Ja aj Dávid milujeme bebop. Je ale ťažké o tomto takto rozprávať alebo dávať na Slovensku nejaké rady. To, aká ja naozaj úroveň, človek pochopí, až keď ide do Ameriky, a vidí ako to treba robiť. Je až trochu smiešne keď jazzmeni u nás špekulujú, čo treba ako robiť – čo treba hrať, čo netreba hrať, takúto muziku nemôžeš počúvať, takúto musíš počúvať...
D: To je dobré, to je zlé...
T: V Amerike takto nikto nad muzikou nerozmýšľa.
D: U nich je to takto: väčšinou sú to afroameričania. Všetci vyrastajú v kostoloch, na tej istej hudbe.
T: Je to vlastne základ celej čiernej muziky.
D: V prostredí gospelu od malička sledujú napríklad mamu ako spieva, alebo otca ako hrá na perkusie.
T: Preto sme aj skladbu Diamonds od Rihanny urobili na štýl moderného gospelu. Chceli sme tým poukázať na to, odkiaľ pochádza celá čierna muzika ako taká.
D: Keď sa v Amerike stretne bubeník, ktorý hrá napríklad s Branfordom Marsalisom alebo s inými jazzovými špičkami, s niekým ako Glasper, alebo Rihanna, či Beyoncé, vedia sa rovnako porozprávať a rovnako sa navzájom uznávajú po hudobnej stránke. Takisto aj počúvajú vlastne rovnakú hudbu, len každý si ju robí po svojom. Ide o to, koho čo najviac ovplyvnilo.
T: Sám som mal pocit, že toto naše CD budú spájať s Glasperom, lebo v rámci takejto hudby u nás viac-menej nepoznajú nikoho iného. Ale boli by sme neradi, keby to tak bolo. Glasper nás ovplyvnil, ale nebol to zďaleka len on.
Sledujete vydaním albumu aj nejaké ďalšie ciele, okrem toho, že sa vám takáto hudba páči? Napríklad oživenie scény takýmto žánrom alebo priamo oslovenie širšieho publika?
D: Ani nie. Veľa sme spolu hrávali a videli, ako to u nás funguje – takýto muzikant hrá takúto hudbu, iný zase len inú. Nebola tu taká sloboda, že by si napríklad zahral hip-hopový bubeník s nejakým jazzovým klaviristom. Všetko je veľmi separované, sterilné. Preto sme si chceli založiť takúto kapelu.
T: Napriek tomu hrávame pravidelne v Piešťanoch každý pondelok jam session, kde hrávame jazzové štandardy. Takmer žiadne groovy. Máme strašne radi aj takúto muziku. Nerobíme rebríčky, nerozdeľujeme to.
D: Ani sa to vlastne nedá. Keby ste si pozreli hudbu v mojom iPade, nájdete tam všetko od Coltranea po Dillu, Radiohead, vlastne hocičo.
Ako to vnímajú ostatní členovia kapely? Basista Tomi Heilig je z Budapešti...
D: Stretol som sa s ním už dávnejšie. Vždy hovoril, že by chcel hrať štýlovo ako Pino Palladino. A približne do 16 rokov bol raper. Potom chytil basu, ale vlastne pri tomto žánri ostal. Nechcel sa venovať komerčnému hip-hopu, ale vždy sa mu páčili napríklad Slum Village. Snažil sa hrať ich basové linky. Môžem povedať, že nepoznám tu naokolo takého basistu, ktorý by reprezentoval tento štýl, alebo ho vôbec hral. Máme tu Oskara Rózsu – vynikajúceho basistu, máme tu Grigláka. Máme naozaj veľa skvelých basgitaristov, ale ani jeden z nich nie je štýlovo takýto. Vyskúšali sme ich už niekoľko, ale nikdy to nesedelo. A vlastne raz som bol v Maďarsku a stretol náhodou tohto. Potom mi napadlo, aby sme ho zavolali, prišiel na skúšku ku mne domov, a pálil tieto svoje linky. Takže skúšku po skúške sme to pomaly dávali dokopy.
Ako sa do toho zapojil DJ Rahatmahatix?
D: Keďže Tomáš, ja, aj ostatní počúvame elektronickú hudbu, rozmýšľali sme, ako ju do projektu zakomponovať. Zistili sme, že je to veľmi jednoduché. Dostali sme sa k Máriovi (DJ Rahatmahatix – pozn. red.), Tomášovmu bratrancovi.
T: Už sme spolu veľa pracovali na produkcii elektronickej muziky.
D: Tak sme si povedali, že ho zavoláme, aby si vypočul, na čom robíme. Veľmi sa mu to páčilo a veľa pomáhal Tomášovi s elektronikou, syntetizátormi a podobne. Takže takto sa to všetko dokombinovalo.
T: Z môjho pohľadu tá elektronika nie je ešte na úrovni, akú by som si predstavoval. Musíme vyriešiť veci po technickej stránke –ako to urobiť naživo. Lebo v štúdiu sa tam dá dať hocičo..
Naživo to hral Mário z kaossilator-a?
T: Má tri alebo štyri kaossilatory, má to prepojené aj s počítačom. Ale ja mám takúto predstavu: Korg vyrába taký Pad so šestnástimi tlačidlami. Tam si môžete vybrať z rôznych samplov, v reálnom čase nastaviť tempo a dá sa s tým dobre robiť. Videl som na Youtube frajerov, čo s tým fakt vedia robiť naživo. Normálne hrajú. Určite to nie je ľahké, ale do budúcnosti by som si to predstavoval asi takto. Aby tam boli zapojené všelijaké veci, rôzne prvky elektroniky.
D: Ďalšia vec je, že sme na album zavolali aj hostí. Je to Soweto Kinch z Anglicka – raper a vynikajúci saxofonista. Môžem povedať, že je to jeden z najlepších altkárov v Európe. Mimochodom, nedávno mu altku ukradli, takže musel začať hrať tenor. Ale hrá na ňom tak isto. Okrem toho je aj špičkový raper a je to najväčší freestyler na svete. Keď bol v New Yorku, chodil po ulici a freestyloval s ostatnými rapermi. A všetkých poničil.
T: S ním by sme veľmi radi robili najmä live koncerty a festivaly. Keďže je z Londýna, finančne sa to bude dať asi iba cez festivaly.
D: Ďalej bola na albume Anita Soul. Tú na Slovensku asi predstavovať netreba. Ona nám do toho veľmi sadla. Mali sme vybratú R’n’B vec, ktorú napísal Tomáš, tak sme ju oslovili.
T: A sme radi, že túto ponuku prijala, lebo to skvelo naspievala.
D: Potom tam máme ešte jednu speváčku z Maďarska. Teda narodila sa a žila v New Yorku, ale jej rodičia sú z Maďarska, takže teraz žije tu. Volá sa Linda Király. Naspievala skladbu Diamonds. Pôvodne to mala naspievať jedna Američanka, Alisson Willams, ale boli tam komplikácie, takže možno nabudúce.
T: Je to výborná speváčka, ktorá bola v Amerike kedysi veľká hviezda, bodovala dokonca v hitparádach v rámci soulu a R‘n’B.
D: Takže snažíme sa...
Aké máte spomienky na turné k aktuálnemu prvému albumu?
T: Perfektné publikum bolo v pražskom Jazzdocku. Ľudia sa na hudbu napojili. Bola dobrá atmosféra. Mám pocit, že takáto muzika si vyžaduje veľkú návštevnosť. Lebo keď je v podniku málo ľudí, aj keď vidno, že sa im to páči, akoby sa báli odviazať sa. „Zatlieskam? Nezatlieskam? Radšej nie, aby nebol prúser...“
V Prahe je predsa len trochu liberálnejšie publikum.
T: Áno, sú tam takémuto niečomu viac otvorení. Ale budeme vždy hrávať aj tu, nech sa to ľuďom trošku dostane do povedomia, nech si napočúvajú aj takúto muziku. V prvom rade, ak sa nám to podarí, chceme sa týmto albumom zamerať na zahraničie. To už ale závisí iba od toho, či nájdeme dostatočne schopný manažment, aby sa nám podarilo presadiť sa vonku. Bez toho to nejde.
D: V tejto dobe, bohužiaľ, už nefunguje, že sa spoja nejakí garážoví chlapci a vydajú sa do sveta.
Tak Vaša prvotina je na svete, máte už v pláne aj ďalší album?
T: Určite chceme stále robiť nové skladby, niečo už máme aj pripravené. Ale hlavne je stále robiť niečo nové.
D: Väčšina muzikantov si urobí kapelu, natočí CD, urobí turné, a potom sa to nejak zastaví. To je dosť rizikové. Treba vkuse hrať a hrať.
T: Napríklad na krste sme mali hostí, ktorí album krstili. Anita (Soul), Igor Kmeťo mladší a Ego. A vlastne všetkých troch naša muzika veľmi oslovila a chceli by spoluprácu. Rysuje sa nám akurát niečo s Igorom Kmeťom. Čo sa dosť čudujem, momentálne v rádiách veľmi funguje Daft Punk s novým hitom. Je to jedna z najhranejších pesničiek na rádiu Expres. Chceme ju opäť úplne prerobiť, na náš vlastný štýl. A Igor vydáva svoj album, k tomu má byť veľké turné, takže spolupráca bude pravdepodobne pokračovať. Speváčka Linda Király s nami chce spolupracovať tiež, máme s ňou odohrať nejaké koncerty v Maďarsku, dokonca chce natočiť klip k skladbe Diamonds.
D: Proste to nechceme urobiť tak, že s niekým pôjdeme na šnúru, a budeme mu robiť doprovod. Chcem to na štýl „táto kapela plus niekto“.
T: Aranžmány si budeme prispôsobovať sebe. Samozrejme, musí sa to páčiť všetkým, ale treba to stále niekam posúvať. O tom to asi celé je.
Existujú polemiky, že to, čo teraz z jazzu vzniká, už nie je jazz. Niektorí dokonca tvrdia, že tomu treba dať už iný názov. Čo si myslíte, že bude s jazzom ďalej, ako sa bude vyvíjať?
D: Poviem pravdu, že je mi úplne jedno, ako sa to bude volať.
T: Nikto tomu vývoju určite nezabráni. Každopádne si nemyslím, že sa deje niečo extra zásadné. Vždy sa to dá hodnotiť až s odstupom času. Keď sa na to pozrieme spätne – 50. roky ako bebop, 60. roky ako Coltraneova muzika, 70. roky ako Miles Davis, elektronika, fusion..
D: Už len keď si pozriete Hancocka a jeho vývin za celú kariéru.
Napríklad Wynton Marsalis povedal Milesovi, že jeho hudba už nie je jazz. Jazz je niekedy do roku 1950 a Miles je už rockstar.
T: Wynton Marsalis je zástanca ortodoxného jazzu.
D: Aj Branford.
T: Aj Branford, ale ten hrával aj so Stingom, a dokonca sa kvôli tomu s Wyntonom pohádali. Wynton Marsalis je dnes v Amerike doslova štatút. V Lincoln Centre vyučuje jazz, koncepty, poporuje jazz vo veľkom, točia sa tam veľké peniaze. Možno je to trochu schíza baviť sa o takýchto veciach. Ale určite je dôležité, aby niektorí ľudia držali aj túto ortodoxnú časť jazzu. Obe strany medzi sebou majú spory, ale nie také, aby sa pozabíjali.
D: Ale aj keď sa pozriete na Wyntonovu hudbu, tiež sa to menilo. Teraz robí hudbu takmer ako originál New Orleans, niekedy už skoro až Dixieland. Ale to je v poriadku. Tiež mal obdobie kedy hral na svoju dobu pokrokový jazz. Keď prišiel Kenny Garret, tiež boli všetci prekvapení, že čo to je. No nakoniec to všetko vychádza z tradície ako McCoy Tyner, Coltrane..
T: Vždy budú skupiny, ktoré inklinujú viac tomu, a iné, ktoré sa budú snažiť to všetko miešať dokopy. Preto podľa mňa nikto nedokáže posúdiť, kam sa to všetko vyvinie. Každopádne, treba robiť to, čo človeka baví a napĺňa a treba to robiť poctivo. To je pre mňa podstata celého jazzu. Robiť jazz, či už sa ním uživiť, alebo akoukoľvek inou muzikou, je nenormálne ťažké. Robiť to na špičkovej úrovni, tomu sa človek musí odovzdať a je to veľká obeta.
D: Veľa jazzmanov si, naopak, myslí, že robiť popovú hudbu je veľmi ľahké. Keď si nejaký jazzman vypočuje v rádiu niečo o troch akordoch, zdá sa mu to o ničom. Ale keď to je také ľahké, tak to urob. Je za tým, samozrejme, plno iných vecí, ale nie je to len tak.
...pokračovanie rozhovoru už onedlho.
Tomáš Lukáč
Foto: SOUL FOR SHOW - Jakub Muroň
