Mladého gitaristu Juliana Lageho som prvýkrát začal vnímať okolo roku 2010 ako youtubový fenomén medzi mojimi rovesníkmi, taktiež najmä gitaristami. Pamätám si že už vtedy ma zasiahla priezračnosť jeho prejavu a obrovský prehľad a pokoj ktorý vyžaroval z jeho hry. V tom období som sám ešte nebol natoľko poslucháčom súčasného jazzu, aby som sa o jeho tvorbu zaujímal výraznejšie a tak sa jeho meno na istý čas stratilo z môjho radaru. Vrátilo sa naň až minulý rok, ako inak opäť skrz YouTube, kde som zrazu videl úplne iného Lageho.
V gitarovom triu, so skresleným zvukom Telecastru a s progresívnejším, bluesovejším jazykom, mal som pocit, akoby som po dlhom čase videl kamaráta z detstva, ktorý dospel na nepoznanie. A táto poloha sa mi veľmi páčila, preto som sa na jeho album veľmi tešil. Julianovými spoluhráčmi sú od roku 2016, kedy spoločne natočili album Arclight, Scott Colley a Kenny Wollesen. Colley je ako uznávaný kontrabasista známy najmä zo spolupráce s Herbiem Hancockom, Jimmom Hallom, či Chrisom Potterom a bol jedným z najbližších študentov Charlieho Hadena, čo je poznať na jeho charakteristickom zvuku z ktorého mám niekedy pocit, že sa k nám prihovára sám Charlie. Bubeník Kenny Wollesen je vyhľadávaným spolupracovníkom gitaristov, účinkoval na viacerých albumoch Billa Frisella, Leni Sternovej, Wayne Krantza, no všeobecne je najviac známy zo spoluprác s Johnom Zornom.
Modern Lore je teda už druhým štúdiovým počinom tohto tria a na vzájomnej interakcii medzi hudobníkmi je to cítiť, čo je určite aj zásluhou veľkého množstva koncertov, ktoré v období medzi dvoma albumami absolvovalo. Album má ako celok svoju vlastnú tvár, kompozične aj hráčsky tu dominuje, priezračnosť, údernosť a najmä jednoduchosť. Tá však v žiadnom prípade neuberá grády, a aj tí, ktorí očakávajú krkolomné sóla, dostanú najesť, nie však samoúčelne, ale všetko v rámci konceptu silných, krátkych a jednoduchých hudobných statementov.
Album otvára The Ramble, up-tempo energická 6/8 skladba s vtipným bridgeom postavenom na fráze od upbeatu so sledom dominánt, pripomínajúcim klasickú hudbu. V prvom sóle sa predstaví Julian, kde verný konceptu skladby strieda nabušené frázy s vtipnými až country momentmi a citovaním melódie. Náladu na chvíľu uvoľní krátkym groovovým sólom Scott Colley z ktorého poslucháča vyvádza taktiež veľmi vtipná modulácia o malú terciu hore, ktorá pridá potrebné grády a obmenu záverečnej téme. V druhej skladbe Atlantic Unlimited prichádza okamžite pocit upokojujúcej jazdy autom na dlhý výlet. Skladba je postavená na silnej téme podloženej typickou americana-country harmóniou a shuffle beatom. Aj tu je Julianové sólo iba jemným rozvinutím témy a nálady skladby bez zbytočných exhibicionistických výletov. Pevný až popový mid-tempo groove bubnov otvára skladbu General Thunder, ktorá harmóniou a témou prvýkrát prináša trochu viac pátosu a melancholickejšiu náladu, groove ju však stále drží v energických vodách. Gitarové sólo je aj tu skôr variáciou silnej témy a poslucháča privádza do hlbšieho precitnutia nálady piesne, jeho predlžený záver na dominante vytvára akurátne potrebné napätie pred záverečnou témou. Opäť v mene zásady menej je viac.
Dramaturgia albumu: meta-kompozícia sama o sebe
Intro skladby Roger the Dodger je nečakanou disonantnejšou zákrutou za roh, kde nás ale opäť čaká uvoľnená nálada v mid-tempo shuffle groove so silnou témou pripomínajúcou kontinentálnu hudbu amerického kontinentu, tzv. americana music. V gitarovom sóle Julian príjemne osvieži doterajší koncept lineárnejším poňatím a hustejšou rytmizáciou s trochou bebopového feelu. Wordsmith otvára príjemné country metličkové intro a opäť melancholickejšia téma, ktorú prvýkrát podporujú aj iné zvuky ako samotné trio - jemné synth pady. Bridge skladby skvele zdvihne energiu pred fantasticky vystavaným gitarovým sólom, kde Julian citlivo ukazuje svoje schopnosti chord-melody hry. Sólo vrcholí opäť v bridge, po ktorom prichádza prekvapivá rubato časť, z ktorej sa skladba vracia do intra, tentokrát však podstatne agresívnejšie, ako rocková kapela.
Splendor Riot otvára meditatívny drone ktorý znie ako vibrafón hraný slákom, do ktorého prichádza silný beat pripomínajúci popovú produkciu bubeníka Steve Jordana a Johna Mayera. Po úvodnej téme nasleduje pre mňa jeden z najsilnejších momentov albumu - odchod bicích a Julian hrajúci 5-tónový ostinato pattern, do ktorého hrá Scott Colley veľmi citlivé krátke sólo, po ktorom nasleduje silný bridge a vamp otvárajúci gitarové sólo s bluesovým charakterom. Gitarové intro otvára pomalú Reverly, ktorá zneje ako spoločná kompozícia Pat Methenyho a Bill Frisella s príjemnými farbami vibrafónu od Kennyho Wollesena. Keď už sme pri jeho mene, aj keď som ho doposiaľ spomínal najmenej, jeho hranie je na celom albume extrémne konzistentné, s fantastickým zvukom a vyslovene slúži každej jednej piesni bez upozorňovania na seba.
Look Book otvára záverečnú kapitolu albumu, keď začína up-tempo swingovým duom gitary a bicích. V tejto skladbe sa prvýkrát ozvú štandardné jazzové “štyri” a Julian dá poslucháčovi poriadnu nakladačku contemporary jazzových fráz, v ktorých sa mu ale naďalej darí umne zapájať bluesové a country prvky. Druhá vec kapitoly Whatever you say, Henry, znie ako druhá časť Atlantic Unlimited (zhodou okolností je ešte aj v tónine subdominanty druhej menovanej, čo pridáva na podobnom pocite zo skladby). Tempo je trochu nižšie, bicie majú viac charakter perkusií a nálada je zádumčivejšia. Opäť príjemný kontrast a ukľudnenie s krásnym vibrafónovým outrom a experimentálnym delayovaným partom bicích. Earth Science je výletom do avantgardných vôd so silnou témou pripomínajúcou Ornette Colemana a agresívnym, intenzívnym hraním zo strany všetkých zúčastnených. Na intenzite ešte pridávajú overdubované party kontrabasu hraného sláčikom a vibrafónu - skladba je dozaista emocionálnym vrcholom albumu a prináša osviežujúci kontrast k doterajšiemu priebehu. Po vyvrcholení album ukončuje príjemné atmosferické plateau v skladbe Pantheon s asi najsilnejšou témou albumu, ktorá ostala v mojej hlave ešte aj dlho po jeho vypočutí - opäť skvelý dramaturgický ťah.
Koncert v obývačke
Modern Lore si ma získal už pri prvom nadržanom vypočutí cestou z vlaku, hneď po tom čo som sa dozvedel o tom, že vyšiel. Každým ďalším vypočutím vo mne zanecháva hlbšiu ryhu a myslím si, že latku jazzových albumov na rok 2018 nastavil poriadne vysoko. Je skvelým spojením chytľavých, jednoduchých kompozícií, interpretačnej pokory a dokonalého zvuku, o ktorom treba povedať, že skvele podporuje samotný minimalistický koncept albumu - poslucháč má pocit, že si chalani rozložili veci uňho doma v obývačke. A čo je najlepšie, tento koncert osloví každého člena domácnosti (testované aj u nás doma), pretože je sofistikovaný, no zároveň dostupný, tanečný no zároveň hlboký. Myslím si, že môže byť modernou, vstupnou bránou do sveta jazzovej hudby pre poslucháčov, ktorí nie sú zvyknutí na informačne presýtený contemporary jazz. Nakoniec, zdá sa že vlna country music bude v roku 2018 v popredí aj v populárnej hudbe (viď napr. nový album Justina Timberlakea) a načasovanie Modern Lore tak pre Juliana a jazz ako taký podľa mňa nemohlo byť lepšie.
Autor: Michal Šelep
