Raz je herec, raz spisovateľ a už po druhýkrát hudobník. Volá sa Hugh Laurie a 88,1 miliónov ľudí na planéte mu nepovie inak ako Dr. House. Okrem toho mu už nejaký čas na pultoch svieti jeho nový album Didn't It Rain.
Začiatkom mája tohto roku tomuto talentovanému Britovi vyšla v poradí druhá platňa s várkou starých bluesových zaváranín zo špajze Laurieho bujarého detstva. Preto s ním nedávno vyšiel na turné a dokonca sa zastavil aj v Prahe. Ďalší album človeka, ktorý za jeden diel televízneho seriálu dostal najviac v histórii televízie!- povedia si bluesoví puristi. S Laurieho reputáciou v šou biznise je to predsa len trochu inak. Hovoriť o ňom ako o čerstvom muzikantovi by nebolo ono. Hugh Laurie rozvíjal svoju hudobnú tvár popri divadle už dávno. Debut Let Them Talk spred dvoch rokov bol len šťastným zadosťučinením, že na svoju muzikantskú stránku nezanevrel.
Žeby sa v jeho novom albume Didn't It Rain Laurie vyprofiloval na suverénneho hudobníka bez pátosu celebrity a celosvetovej senzácie? V očiach fanúšikov už asi nie, osem rokov strávených so stetoskopom na krku v hlavnom vysielacom čase po celej zemeguli je dosť dlhá doba na to, aby sa odrazu na scéne objavil len tak úplne inkognito za klavírom. A už vôbec nie ten, koho zapísali do Guinessovej knihy rekordov, ako najsledovanejšiu postavu televízie za rok 2011 v šesťdesiatich šiestich krajinách. Potrvá teda ešte dobre dlho, kým v očiach publika zhodí pomyselný biely plášť. Zdá sa však, že jeho druhým pokusom môžeme nad jeho snahou aspoň privrieť oči. Laurie sa tu nestavia pred mikrofón ako hlavná hviezda, nespieva tu dueta s o generáciu slávnejšími "skutočnými" hudobnými legendami, i keď nebol by to Laurie, keby si aj do nového albumu nepozval predsa len aspoň jednu. Hrá tu na piano, drží sa v úzadí a čoraz viac necháva vyznieť aranžmán skoro jedno storočie starých skladieb z Ameriky, ktoré formovali túžbu mladého Angličana z Oxfordu dotknúť sa raz klavíra.
„Hugh sa vždy podceňuje, to je spôsob, ktorým spracováva svoj talent, keď sa čohosi chytí, pretože chce, aby to bolo čo najlepšie!“ – hovorí o Lauriem známy hudobný producent Joe Henry, ktorý sa zapísal aj do bookletu druhého albumu. Po platni Let Them Talk z roku 2011 oplývajúcej duetami s majstrami remesla, u ktorých by si žiaden začínajúci pianista pomimo Laurieho hereckú parketu možno ani neškrtol, mu mnohí odborníci zaisto popísali čo to o slove pokora. V jeho najnovšom počine sa zdá, že si ju Laurie vzal k srdcu a priamo sa začal kajať.
Hugh Laurie v televíznom rozhovore rozpráva o hudobných vplyvoch a novom albume . . .
Mikrofón do rúk tentoraz prenechal dámam. Speváčky Jean McClain a Gaby Moreno stoja pevne za kormidlom, Laurie poslúcha ich rozkazy a spolu s talentovanou posádkou Copper Bottom Band napína plachty korábu naprieč skladbami plných blues. Sem tam im zakontruje zväčša len tklivým klopkaním do klavíra, čo to prelúdi na wurlitzeri, pár akordmi na gitare a dokonca si aj zapíska.
"Nič nie je lepšie, ako vytvárať zvuky, počúvať zvuky iných a reagovať na ne" hovorí Laurie. "Sedieť a sledovať Gaby pri poslednom verši z "The Weed Smoker's Dream" a počuť ako odznie posledná nota . . . je to úžasné." Tak Laurie opisoval svoje dojmy z nahrávania šlágru z tridsiatych rokov britskému magazínu Telegraph. "Vlastne som si uvedomil, že mojim cieľom by mohlo byť len stáť v úzadí a sledovať to. Je to lepšie ako hrať. Možno toto je mojím snom, robiť šou, ale nebyť v nej."
Nový album vystihuje dostatočne Laurieho snahu stať sa skôr bandleaderom kvalitného hudobného telesa než ospevovaným croonerom . Pri excelentných hlasoch málo známych vokalistiek, Američanky Jean McClain a mladej guatemalskej speváčky Gaby Moreno víťazky ceny John Lennon Songwriting contest, ktorá je v Latinskej Amerike hviezdou už niekoľko rokov sa vďaka Laurieho popularite určite dostanú do pozornosti celého sveta. Hneď v titulnej skladbe "Didn't It Rain", musí spolu s Hugh Lauriem žasnúť každý. Ich spoločný súzvuk v rytme Rossetty Tharpe, akoby vyvolával ducha samotnej gospelovej kráľovnej Mahalie Jackson a je nepochybne najžiarivejším šperkom albumu. Svoju rolu obľúbeného pozorovateľa Laurie zaujme už v úvode, kde sa k jeho pianu v klasike St. Louis Blues pridáva klarinet a neskôr celý ansámbel, ktorý sprevádza vokál jednej z bluesových div. Štedrý dobráčisko z ostrovov stavil dobre a jeho výber speváčok mu nemožno uprieť. Dal dámam jasnú šancu, ktorá sa neodmieta a ich vďaka je viac ako vrelá. Rýdzo bluesovej "Send Me To The 'Lectric Chair" vládne mohutný vokál Jean McClain, ktorej „šaty“ po Bessie Smith bezpochyby padli ako uliate, a Laurie sa v skladbe zmôže akurát tak na búchanie sudcovským kladivom. Svoju tvár gentlemana zase odkrýva v "horúcom" tangu Kiss of Fire, argentínskom kúsku od Angela Villolda v originálnom názve El Choclo. V dvojjazyčnej verzii sa tu stretá Laurieho hra na klavír a jeho distingvovaný britský akcent v duete s temperamentnou španielčinou Gaby Moreno. Výsledkom je skladba plná vášne, ktorá môže pokojne zapadnúť do akéhokoľvek soundtracku k najnovšej Bondovke alebo k západu slnka v Bueno Aires.
Hugh Laurie & Copper Bottom Band - Wild Honey (live from RMS Queen Mary)
V roli kapelníka sa krehký Ostrovan drží aj v remakeu starého bluesového šlágra "The Weed Smoker's Dream". Ani tu nechýba temperament speváčky z Guatemaly, ktorá nás na chvíľu prenesie do časov prohibície, keď ju spieval Kansas Joe McCoy. V rovnakom duchu pláva aj kúsok od Jelly Roll Mortona "I Hate A Man Like You", skladba v ktorej nás trpkým osudom ženského pokolenia prevedie vokál sestry Jean McClain. Laurie nám na albume odkrýva aj svoj obdiv k neworleanskym pianistom. Champion Jack Dupree je po Jelly Roll Mortonovi druhým z nich. “Strávil dvadsať rokov v Halifaxe, som hrdý, že Anglicko prijalo takého človeka”- oplýva sa Laurie v booklete nového albumu a v sprievode saxofónu nám zaspieva Dupreeho “Junkers Blues.” Skladba ako uliata pre tých, ktorí si Laurieho stále vybavujú ako neurotického doktora Housea po dlhej službe. Ďalším favoritom Angličana s vycibreným vkusom je nepochybne Dr.John, práve s ním si strihol duet už na svojom debutovom Let Them Talk, tu sa pustil do Doktorovho staršieho čísla “Wild Honey” a Laurie s ním nepochybne nemá žiaden problém. Grilovanie neworleanských vypalovákov sa nekončí ani pri balade “Careless Love” v ktorej harmonikové sólo podkuje Laurieho naliehavý hlas. Do vôd jazzu Laurie nahliadol cez skladby “One for My Baby” a “Evenin’”. Prvá je z repertoáru pardála Sinatru a v Laurieho komornom prevedení by sa skôr hodila do výberu z klubu Ronnieho Scotta. Slávna Evenin’, blues z čias Big Bill Broonzyho s pekným klarinetovým sólom Vincenta Henryho je Laurieho príspevkom do zbierky bez počtu verzií tejto ospevovanej klasiky. Expozícii drevného blues v dámskom šate stúpa na päty mohutný hlasový prejav najslávnejšieho protagonistu albumu menom Taj Mahal. Rodený bluesman nám spolu v sprievode Laurieho pokorne nahnutého nad klavírom zahuláka bravúrny “Vicksburg Blues” od lousianského pianistu Little Brother Montgomeryho. Posledná skladba “Changes” je príjemným prekvapením Laurieho invencie. Pôvodný originál od rockera Alana Pricea zo skupiny Animals znie v Laurieho verzii s rozbehnutou kapelou ako pravý pochod z New Orleans, ktorý v spleti nástrojov vrcholí divokým dixielandom a zatvára pomyselné dvere koncertu tohto talentovaného Brita, ktorý sa nás snaží presvedčiť, že to blues má skutočne rád.
Label: Warner Bros
Rok vydania: 6.5.2013
Celkový čas: 52:45
Skladby: The St. Louis Blues; Junkers Blues; Kiss of Fire; Vicksburg Blues; The Weed Smoker Dream; Wild Honey; Send Me to the ´Lectric Chair; Evenin´;Didn´t It Rain; Careless Love; One For My Baby; I Hate A Man Like You; Changes
Obsadenie: Hugh Laurie-piano, wurlitzer, akustická gitara, vokál, píšťala; Vincent Henry-klarinet; Elizabeth Lea – trombón; Robby Marshall – Altosaxofón, Tenor saxofón; Greg Leisz – mandolína, Dobro, elektrická gitara; Patrick Warren-akordeón, Hammond B3, Taj Mahal – vokál, Gaby Moreno – vokál, Jean McClain – vokál
Tomáš Galata
