Pred časom sme si v cykle „Niekoľko viet o tradičnom jazze“, rozprávali o vzniku jazzu, jeho prechodu do foriem tzv. tradičného jazzu v rôznych časových, obsahových, žánrových a geografických podobách. Bola to pre mňa blízka téma, pretože väčšinu mojej (stále aktívnej) jazzovej dráhy som žil a hral v žánri tradičného jazzu a swingu. Aj druhá téma, s ktorou by som sa vám rád znova prihováral, mi je blízka. Až tak veľmi blízka, že pre mňa to vôbec nie je len „téma“. Ale nie o tom chcem hovoriť. Chcem vám priblížiť a predstaviť trombón, ako nástroj - ako jazzový nástroj a v tejto súvislosti aj priblížiť niektoré významné osobnosti – jazzových trombonistov svetového aj domáceho jazzu.
Trombón – ako hudobný nástroj.
Aký je vlastne správny slovenský názov tohto nástroja? Trombón? Pozauna? Odpoveď: oba názvy sú správne, rozdiely sú len v rôznych jazykoch (anglicky/amer. = trombone; franc.= le trombone; špan. = el trombón de varas; nem. = die Posaune; česky = pozoun; poľsky = puzon; maďarsky = harsonya (!)). Ak sa ale pohybujeme vo svete jazzu, ktorého kolískou sú USA, korektnejší je „jazzový“ názov : trombón (skratka : trb).
Trombón patrí k najstarším dychovým tzv. „plechovým“ nástrojom, odborne : zo skupiny brass, alebo žesťových nástrojov. Zmienky o ňom sú už zo 14. storočia, hoci nedávno som sa v knihe o starovekých mýtoch dočítal, že objav a konštrukcia trombónu / pozauny, sa pripisuje už starovekej bohyni Aténe (!), ktorá v 5. stor. pred n.l. bola v Grécku patrónkou a ochrankyňou technických vynálezov, zručnosti, vied a umení. (citát: „... Aténa sa zaujímala aj o hudbu: vynašla flautu a pozaunu, a učila vytvárať správne matematické vzťahy medzi tónmi“).
Princíp konštrukcie trombónu je hlavne v jeho teleskopickom pohyblivom dieli – „znižci“, ktorý plynulo, kĺzavo mení vibrujúci vzduchový stĺpec v nástroji a tým mení výslednú výšku tónu. Technicky a konštrukčne je to jednoduchý princíp, aj výzorom dominuje jednoduchá a krásna geometria tvarov nástroja (v porovnaní s trombónom napríklad saxofón naháňa rešpekt množstvom klapiek a zložitých prevodov), no pre hráča – hudobníka, je to naopak : hra na trombóne je zložitá a náročná kombinácia nátisku, dychu a ešte aj mechanických pohybov pravej ruky, ktorou „nachádza“ polohy jednotlivých tónov. Preto je hra na trombóne mimoriadne ťažká a preto je aj tento nástroj považovaný za jedným z najobtiažnejších hudobných nástrojov vôbec. Napr. pre zahranie dvoch tónov za sebou v extrémnom prípade (napr. tóny veľké B-H), musí ruka „vyletieť“ na vzdialenosť až cca 60 cm! Jasné, že pohyblivosť hry v rýchlych pasážach je oproti klapkovým nástrojom sťažená a obmedzená, no ale výborní a virtuózni hráči vedia „odpáliť“ až neskutočné pasáže! Tento princíp hry na trombóne má logicky ale enormné nároky na kvalitu výroby jednotlivých dielov nástroja – a to najmä znižca. Musí bezchybne a hladko kĺzať a musí mať super kvalitné povrchové úpravy (tvrdé chrómy, nikel, titán...). Od jeho kvality závisí priamo kvalita hry.
Dnes sa znižcové trombóny vyrábajú a používajú najmä v troch veľkostiach : alt; tenor; bas. V jazze je najpoužívanejší tenor a aj bas trombón. Nástroj je síce konštrukčne ladený ako Bb, ale prakticky hrá a číta noty ako C nástroj (v basovom kľúči). Je to ďalšia zo zaujímavostí trombónu. Známe sú aj ventilové, či klapkové trombóny, používali sa aj v jazze, ale relatívne menej často. Majú tón trochu „zlomený“ – nie taký jasný a lahodný ako znižcové trombóny.
Odmenou a akousi protihodnotou obtiažnosti znižcového trombónu je jeho nádherný, zamatový, bohatý a inteligentný tón, enormný rozsah ( až od 1C – až po f2 ), vďaka ktorému môžu len trombónové formácie hrať skladby v plnom rozsahu od basových/tubových až po trúbkové polohy a party.
V ďalších kapitolách si vám dovolím predstaviť osoby vynikajúcich trombónistov - reprezentantov rôznych jazzových žánrov a rôznych časových období.
Vlado Vizár
