Dajte štyrom skvelým hudobníkom s poriadnou porciou muzikálnej energie do rúk nástroje a priestor k nahrávaniu a výsledok vás dostane. Trio gitaristu Wojteka Justynu s basgitaristom Danielom Lottersbergerom a bubeníkom Alexom Bernathom, obohatené o perkusie Dioga Carvalha je smršťou funk-jazzovej energie. Ale poďme pekne po poriadku.
V úvodnej skladbe Thrice, ktorá je eponymnou aj celému, v poradí už tretiemu albumu Justynovho projektu Treeoh!, dominuje opakujúci sa funkový recitatív, korenený synthetizátorovými efektmi na basovej linke, ako aj šmrncovne zahuhlenou gitarou. Nie som fanúšikom estetiky 80. rokov a ten večný revival podobných tendencií v posledných rokoch považujem za skľučujúci, ale ako sa tejto partičke podarilo tie modulácie zvonkohier a hallom zreverbovaných space zvukov učesať a vkusne dostať do autentického drivu, je pozoruhodné. Za druhú skladbu Wafrobeat by sa melodikou a nuansovou sólovou gitarou nehanbil ani Frank Gambale! Nadôvažok je tu umne skombinovaný Wah pedál s celkovo invenčne polyrytmickou štruktúrou. Pasáže groovujúceho základu sa tu uveriteľne striedajú s baladickými motívmi, v ktorých sa demaskuje aj nepopierateľný prínos brazílskeho perkusionistu.
Defilé zručnosti tejto partičky pokračuje aj v Polish Hat, bluesovou odrhovačkou v gitarovej maniere Johna Scofielda, aby sa opäť v medzipriestoroch prejavilo čaro perkusií. Často zanedbávaná, alebo len ako doplnok vnímaná „okrasa“ viacerých formácií, je tu plnohodnotným členom. Carvalhove hrkálky, bongá, congá, cabasy a triangle sem patria a bez nich by "Thrice" nebolo tak komplexnou záležitosťou. Ani v nasledujúcej Uncharted sa žánrovo nič neopakuje, namiesto toho zdanlivo najpomalšia, ale aj najvariabilnejšia skladba mieša zmes prijemných zvukových spektier a prekvapuje suverénnymi presunmi medzi tempami a atmosférami. Staccato z úvodu piatej kompozície Paqueta síce navodzuje zdanie vrcholných čias legendárnych prekáľačiek Michaela Breckera s Mikeom Sternom, prechádza ale skôr do tých opočúvanejších polôh. Tie nie sú vôbec zlé, ale keďže už vieme, čoho sú páni schopní, tak môžme skonštatovať, že latka je nastavená poriadne vysoko. Predposledná (Chocolate City) a posledná skladba albumu (Will to Live), s hosťom Larrym Goldingsom na Hammondoch, nás o inštrumentálnom majstrovstve pánov okolo Wojteka Justynu a ich priam chameleónskej schopnosti adaptovať sa (prispôsobiť sa) rôznym jazzovým subžánrom definitívne ubezpečia. Africká marimba ako v ére Zawinulovho Syndicate, hammondové „kilá“ stužujúce spodné oktávy do delikátneho želé, ktoré láka na pohľad a teší chuťou. Takéto radosti nútia k povzdychnutiu.
