K pojmu „Opus“ sa často pridáva prídavné meno „magnum“, čo v oblasti vedy a kultúry znamená akýsi kulminačný bod v tvorbe mysliteliek a mysliteľov, umelkýň a umelcov. Basgitarista Adam Hudec sa po dvoch albumoch s kapelou GrooveHub rozhodol predviesť niečo zo svojich schopností, niečo zo svojho umenia a to tak inštrumentálneho, ako aj, ba možno predovšetkým, skladateľského. Svoj autorský počin pri tom pomenoval skromne, nie prídomkom „magnum“ ale „0“. To, či v tomto prípade ide o sebakritické zhodnotenie vynaloženého úsilia alebo o prehnanú skromnosť, sa pokúsim zodpovedať v nasledujúcich štyroch O-dstavcoch.
Ontológia: Táto vznešená filozofická disciplína o bytí a jeho príčinách a o poznaní a jeho základných štruktúrach v mnohých prípadoch ponúka veľmi podnetné hypotézy o pôvodoch našej existencie a jej význame v širšom kontexte objektívnej reality. Dovolím si predložiť podobnú hypotézu aj v prípade Adamovho „Opusu“. Skúsený a zručný basgitarista, ak nechce úplne podľahnúť zvodom komercie, demonštruje svoje schopnosti v čo možno najexkluzívnejších podobách. Hlavne v slovenských podmienkach, ktoré sú pomerne neprajné čo do šírky jazzového publika a možností profesionálneho a teda dôstojného uplatnenia sa, je ale aj podobná demonštrácia vlastného umenia často nedocenená. Tak sebavedomo odprezentovaný skladateľský a inštrumentálny kumšt by ale Adamovi mal prispieť k ešte jasnejšiemu vyprofilovaniu, a tým pádom k zásadnému etablovaniu sa na scéne. Od prvých chvíľ nahrávky je totiž cítiť veľmi silný osobnostný vklad do projektu, tú priam bytostnú nevyhnutnosť skúmať hranice zvoleného a zbožňovaného nástroja, čím sa v podstate dostávame do ontologických sfér produkcie takejto hudby.
Ostentatívnosť: Aby basgitarista typu Adama Hudeca upútal, nemusí siahať po obzvlášť extravagantných polohách sebaprezentácie, keďže svoj um už dokázal na albumoch Enter the Hub (2015) a Glasses & Hats (2017) v triu s Ľubom Šramom a Radovanom Vallachom. Mám ale ten pocit, že hudobníci rytmických nástrojov majú isté sklony k ostentatívnemu predvádzaniu a produkovaniu kompozične náročných celkov. Pri hľadaní analógií mám na mysli album Sagacita bubeníka Štefana Bugalu z roku 2019, v ktorom sa v podobnej dikcii odvíjali nie len rôzne prístupy inštrumentácie, ale predovšetkým expresívna práca s harmóniou, nepravidelným taktom a komprovizáciou, ako formou riadenej neriadenosti a podobne...
Opulencia: Na ploche piatich, v klasických muzikologických formátoch pomenovaných kompozícií nám Adam Hudec predostiera celú paletu osobných vkusov, hudobných preferencií a estetických vzorov. Jeho inštrumentálna ekvilibristika je v spleti odvážnych zvukových kulís, umne kombinujúcich akustickú a elektronickú textúru zreteľná a vyvážene dominantná. V postmodernom organizme, pluralitne zlievajúcom rôzne predlohy, a to aj na úzkej ploche jedinej kompozície, vyznieva mierne úsmevne hovorený úvod v podobe akéhosi hlasového záznamu spontánnej inšpirácie. Jednak neznie to príliš autenticky a po druhé Adamov popevok „taka ta papapa taka tá da“ v intre skladby Molto moderato korešponduje s nasledujúcim rozkošatením motívov len skôr homeopaticky. Na jazzovom festivale v Trutnove v roku 2015 som zhodou okolností v hoteli raňajkoval s Richardom Bonom a ten si medzi rečou tiež nahrával nápady na telefón, lenže to boli vzhľadom na jeho vokálne schopnosti už takmer hotové melodické party. Tento zámer Adama Hudeca som nepochopil, pretože jeho skladby majú vďaka svojej ambicióznej rôznorodosti veľmi špecifický ťah na bránu a podobné vsuvky sú im podľa mňa skôr na škodu.
Opacita: Ak by som mal spomenutú špecifickosť popísať jedným slovom, bola by to nepriehľadnosť, teda opacita. Tu ale musím zdôrazniť, že nejde o negatívne konotované slovo neprehľadnosť, ale o pojem definujúci sťažené videnie skrz nejakú látku. Pri každom tracku CD mám sklon predvídať akési zabehnuté fusion postupy. O čo viac som bol prekvapený, keď v každej časti došlo k defragmentovaniu mojich očakávaní, keď takmer všetko, čo sa odohráva v nasledujúcom takte ma pozitívne zmätie a prinúti nastražiť uši tak, aby boli vôbec schopné sledovať ten pretlak kreatívneho zápalu projektu Opus 0. Už teda definitívne vieme, akých kúskov je Adam Hudec schopný. Do ďalších produkcií by som mu ale predsa len želal možno zameranie sa na užšie spektrum výrazových prostriedkov. Tá bohatá mozaika kompozičných prvkov z jeho sonáty je niekedy až kontraproduktívne informatívna. Inak mi ale zostáva len vzdať poklonu schopnostiam Adama Hudeca a tešiť sa na ďalšie dobrodružstvá, ktoré bude možné častovať heslami ako originálny, odvážny, oblažujúci a pod.
Autor: Miroslav Haľák
