Vo veku 91 rokov umiera ďalšia legenda: Saxofonista Big Jay McNeely podľahol rakovine

Vo veku 91 rokov umiera ďalšia legenda: Saxofonista Big Jay McNeely podľahol rakovine
Radovan Baláž

Jeho smrťou sa končí kronika veľkej povojnovej explózie RnB v Los Angeles. McNeely bol posledným žijúcim umelcom z tejto revolučnej éry. Dokonale ju stelesňoval svojou agresívnou muzikálnosťou – štýlom hry známym ako „honking“. Touto technikou položil základy rock & rollu a v roku 1948 vzbudil národný ošiaľ svojim elektrizujúcim debutovým albumom „Deacon´s Hop“.

Vo svojom showmanstve nemal protivníka, ktorý by sa vyrovnal jeho delirickým vylomeninám – zvykol sa plaziť počas hry po chrbte medzi tancujúcimi poslucháčmi, vybiehal von z baru a robil kolá okolo neho, a to s takým dokonalým prednesom, ktorý poslucháčov šokoval do najvyššej miery. V roku 1953 Ebony magazín zverejnil správu, v ktorej sa písalo: „Mladý biely muž bol taký nadšený z Big Jayovej hudby, že vyskočil z balkóna a dopadol priamo na prízemie, kde zázračne pristál bez poranenia a hneď na to sa pripojil k búrlivým tanečníkom. Na pláži Redondo sa minulé leto mladá tínedžerka hystericky omdlela z násilného trúbenia Big Jaya. Jej balans sa jej navrátil až po príchode jej priateľa, ktorý ju energicky prefackal po tvári asi tucet krát.“

V roku 1927 Big Jay Mcneely hrával jazz po boku Sonnyho Crissa. V tom čase bol ešte tínedžer a učil sa od Josepha Cadalyho, ktorý sedával na prvej stoličke RKO Studios. „Naučil som sa od neho trochu teórie a harmónie.. cítil som sa ako keby hrám violončelo na saxofóne.“ Podieľal sa tiež na legendárnom sedem týždňovom nahrávaní Charlieho Parkera na Vine Street v roku 1946, no čoskoro si uvedomil, že bop nie je cestou ktorou by si zarobil dosť peňazí na živobytie. McNeely so svojim omamným štýlom hry bol schopný udržať tón po dĺžku 50 taktov, hrať jednu skladbu celú hodinu v kuse a počarovať poslucháčom svojou technikou. A keďže Los Angeles bolo epicentrom výbuchu R&B, tak sa rýchlo stal jedným z hnacích síl tohto žánru.

Big Jay bol majstrom rozruchu. Preňho to bolo vždy o umení aj vede a rovnakom podiele medzi hudbou a psychológiou. V roku 1997 porozprával jednému reportérovi v rozhovore o svojom pozorovaní: „Všímam si ako sa ľudia obliekajú. Ak má niekto na sebe 200 dolárový oblek, tak nebudem na neho bliakať tóny, ale hrám uvoľnenejšie a v nižších polohách tak, aby som sa  priblížil jeho charakteristike. Ak je niekto oblečený inak, tak bum! Vytiahnem vysoké aj nízke tóny a vnesiem do toho nadšenie. Ľudia, ktorí sedia okolo vnímajú túto radiáciu a začnú sa hýbať. Toto je to čo musíš urobiť. Ľudia ani nechápu čo to je, ale pokiaľ to počujú vedia o čo o ide. Podľa mňa je to duša.“

 

Autor: Radovan Baláž

Zdroj: laweekly.com

 

 

Ďalšie články

Zomrel saxofonista Lubomír Tamaškovič
Jas, to znamená pôvodné, silné svetlo. Možno, že raz či dvakrát sa mi tak podarilo zahrať, ešte na...
6 zaujímavých faktov o jazze, ktoré ste (možno) nevedeli
Jazz je dnes nesmierne širokým pojmom, pod ktorým si môžeme predstaviť rozmanitú hudbu. Nebolo tomu...
Top 5: Jazzový saxofón swingu a bebopu
V dejinách akejkoľvek oblasti vždy existuje niekoľko osobností, niekoľko udalostí, niekoľko...
Recenzia CD: Ľuboš Šrámek/Nikolaj Nikitin - Altar
Zainteresovanému poslucháčovi domácej jazzovej scény mená Nikolaj Nikitin a Ľuboš Šrámek netreba...
Jeden krát dva: Hevhetia Fest a City Sounds Festival
Minulotýždňová ponuka predostrela viacero festivalov a nebolo ľahké voliť z bohatého jedálneho...
Jesenný jazzový detox na večerných ateliéroch
Letné mesiace boli obdobím neznesiteľných horúčav a oddychu od bežných povinností. Inak tomu nebolo...
Časopis s novým jazzovým outfitom
Už je tomu raz tak: panta rhei – všetko plynie, všetko sa mení a nebude tomu inak ani v printovom...
Košické „Jazzáky“ s vynikajúcim programom
Medzinárodný jazzový festival v Košiciach zažíva postkovidový reštart v plnej paráde. Od utorka 4....