Jeho smrťou sa končí kronika veľkej povojnovej explózie RnB v Los Angeles. McNeely bol posledným žijúcim umelcom z tejto revolučnej éry. Dokonale ju stelesňoval svojou agresívnou muzikálnosťou – štýlom hry známym ako „honking“. Touto technikou položil základy rock & rollu a v roku 1948 vzbudil národný ošiaľ svojim elektrizujúcim debutovým albumom „Deacon´s Hop“.
Vo svojom showmanstve nemal protivníka, ktorý by sa vyrovnal jeho delirickým vylomeninám – zvykol sa plaziť počas hry po chrbte medzi tancujúcimi poslucháčmi, vybiehal von z baru a robil kolá okolo neho, a to s takým dokonalým prednesom, ktorý poslucháčov šokoval do najvyššej miery. V roku 1953 Ebony magazín zverejnil správu, v ktorej sa písalo: „Mladý biely muž bol taký nadšený z Big Jayovej hudby, že vyskočil z balkóna a dopadol priamo na prízemie, kde zázračne pristál bez poranenia a hneď na to sa pripojil k búrlivým tanečníkom. Na pláži Redondo sa minulé leto mladá tínedžerka hystericky omdlela z násilného trúbenia Big Jaya. Jej balans sa jej navrátil až po príchode jej priateľa, ktorý ju energicky prefackal po tvári asi tucet krát.“
V roku 1927 Big Jay Mcneely hrával jazz po boku Sonnyho Crissa. V tom čase bol ešte tínedžer a učil sa od Josepha Cadalyho, ktorý sedával na prvej stoličke RKO Studios. „Naučil som sa od neho trochu teórie a harmónie.. cítil som sa ako keby hrám violončelo na saxofóne.“ Podieľal sa tiež na legendárnom sedem týždňovom nahrávaní Charlieho Parkera na Vine Street v roku 1946, no čoskoro si uvedomil, že bop nie je cestou ktorou by si zarobil dosť peňazí na živobytie. McNeely so svojim omamným štýlom hry bol schopný udržať tón po dĺžku 50 taktov, hrať jednu skladbu celú hodinu v kuse a počarovať poslucháčom svojou technikou. A keďže Los Angeles bolo epicentrom výbuchu R&B, tak sa rýchlo stal jedným z hnacích síl tohto žánru.
Big Jay bol majstrom rozruchu. Preňho to bolo vždy o umení aj vede a rovnakom podiele medzi hudbou a psychológiou. V roku 1997 porozprával jednému reportérovi v rozhovore o svojom pozorovaní: „Všímam si ako sa ľudia obliekajú. Ak má niekto na sebe 200 dolárový oblek, tak nebudem na neho bliakať tóny, ale hrám uvoľnenejšie a v nižších polohách tak, aby som sa priblížil jeho charakteristike. Ak je niekto oblečený inak, tak bum! Vytiahnem vysoké aj nízke tóny a vnesiem do toho nadšenie. Ľudia, ktorí sedia okolo vnímajú túto radiáciu a začnú sa hýbať. Toto je to čo musíš urobiť. Ľudia ani nechápu čo to je, ale pokiaľ to počujú vedia o čo o ide. Podľa mňa je to duša.“
Autor: Radovan Baláž
Zdroj: laweekly.com
