O festivale Colours of Ostrava som sa dozvedel preto, že na ňom mala hrať Björk. Div že som neskákal po stole od radosti. Neskôr, keď sa k tomu pridalo meno Bobby McFerrin, pochopil som, že tento Ostravský festival je ako sa hovorí 'Hustý'!!! Jednou z hlavných vecí, ktorú mám spojenú s mestom Ostrava je skupina Buty. Zavolal som teda môjmu kamarátovi Pastošovi (v občianskom preukaze Radomír Pastrňák) a on na moje potešenie súhlasil s tým, že u neho ja a môj kolega môžeme prespať. Čo si budeme nahovárať, jednoducho BOMBA.
Ako sme sa blížili k miestu, kde sa festival konal, bol som opäť omráčený, miesto akoby stvorené pre Björk (http://www.dolnioblastvitkovice.cz). Ohromujúca stará fabrika, predmety takej veľkosti, že sa vám pred nimi tají dych. Priestor, ktorý už sám o sebe vzbudzuje záujem.
Náš prvý deň festivalu bol piatok. Na ten deň dlho nezabudnem. Radek Pastrňák nám urobil raňajky a už vopred vysmiaty sme sa blížili na miesto, kde mali po sebe vystúpiť Dan Bárta, Bobby McFerrin a Lenka Dusilová. To, že Dan Bárta odohral výborné vystúpenie ma neprekvapilo tak ako to, že nám krížom nakresleným do vzduchu prezradil, že nemusíme cestovať ďaleko do východných krajín, aby sme našli radosť a múdrosť. Toto, jeho výborný spevácky a tanečný výkon ma pripravil na to, že po ňom má vystúpiť čierny anjel. Ako inak mám nazvať človeka, ktorý svoju hudbu stavia na tom, že má ľuďom pomáhať a povzbudzovať ich. Človeka, ktorý svoj talent vníma ako dar a svoje ego nechal, sám už nevie kde. Bobby McFerrin je pre mňa viac ako úžasný spevák. Je pre mňa vzorom, ako chcem robiť hudbu a tiež dobrým vysvetlením, čo to znamená hudbou slúžiť ľuďom. Bol som prekvapený, keď sa na pódiu ocitol medzi troma ďalšími spevákmi. Celé vystúpenie sa nieslo v mene improvizácie a v snahe ukázať hudbu ako univerzálny jazyk. Bobby okrem jedného miesta, kedy spieval sám, sediac na kraji pódia mne skoro na dosah, nijak nevytŕčal zo skupiny. Stal sa jej súčasťou. Ba nechal priestor aj pre samotné WeBe3 (názov tria, ktoré ho na koncerte dopĺňalo). Jedným z najsilnejších momentov pre mnohých zúčastnených bolo, keď sa na pódiu znova objavil Dan Bárta, tentokrát ako hosť a prišiel do rozbehnutého programu. To iste nie je nič jednoduché, ale Dan začal spievať a okamžite sa mu dostalo podpory. Bobby mu spieval sprievodné hlasy a WeBe3 harmónie. Dan Bárta zo seba tak vytisol aj dušu. Toto a mnohé iné aspekty vystúpenia ako odvaha, energia, radosť, skupinová práca, podpora, spontaneita a mnohými spôsobmi prejavovaná láska, boli veľmi silnými paralelami k životu. Práve tu som si uvedomil, ako toto vystúpenie silno kontrastuje s priestorom v ktorom sa festival konal, s pocitmi ktoré vo mne vyvolával. A čo vlastne Bobby a ostatný umelci prinášajú do týchto priestorov. Že to nie je Colours of Ostrava, ale skôr Colours of Humanity, alebo Colours of Life. Neskôr v ten večer sme sa ešte ako VIP hostia pretlačili na vopred beznádejne fanúšikmi zatarasený koncert Lenky Dusilovej. Jej nádherný hlas a plastový pohár na pivo, ktorý mi po koncerte darovala so slovami „tobě se tady bude jěšte hodit“ sú so mnou doteraz.
V sobotu sa na hlavnom pódiu prestavili dve hnedovlasé speváčky. Napadlo mi, aký výborný ťah, predstaviť mladučkú začínajúcu Zaz ktorá srší energiou, behá, skáče, škrieka, piští a hlavne krásne spieva a za ňou v tesnom závese Alanis Morissette, ktorá sa nám zapísala do sŕdc svojou nespútanou energiou a dnes už trocha kľudnejšia, odhaľuje ako sa veci časom menia. Každopádne vidieť tieto dve brunety, s ústami dokorán a celým telom preciťovať ich nádherný hlas - bol pre mňa úžasný zážitok. Myslím, že stojí za zmienku, že obe speváčky nás nechali začuť ich hlas, ešte skôr ako vošli na pódium. V prípade Alanis (zrejme pre to, že ten hlas poznám už z detských čias) som bol tak „hotový“ ešte skôr ako som ju uvidel. Mám radosť z takýchto žien, predstavujú obrovský potenciál a som presvedčený o tom, že mnoho prítomných žien pocítilo, že by chceli byť niečo ako ony, ... energické, hravé, nespútané ...úžasne ženské. Posledný koncert toho dňa bol pre nás neznámy Ibrahim Maalouf, ktorý nám úplne vybil dych. Poznáte ten pocit. Idete na vystúpenie a vlastne nemáte ani tušenie o čo ide a odchádzate odtiaľ neveriacky krútiac hlavou nad tým, čo sa tam stalo... Mladý Ibrahim so svojou trúbkou doniesol takú hĺbku výpovede, že sme všetci tajili dych. Tesne pred vyvrcholením jeho vystúpenia nám odhalil svoj životný príbeh spojený s bolesťou spätou s krajinou jeho pôvodu. Názov skladby ktorá nasledovala hovorí za všetko... http://www.youtube.com/watch?v=L2p4nnqI_PI&list=UU-W3Un3Gv_AxsXcwTDsmjFQ&index=1&feature=plcp
V nedeľu sme zvládli už len dve vystúpenia. Úžasná Iva Bittová a kapela Buty na ktorú sme sa z pochopiteľných dôvodov veľmi tešili. S pani Bittovou sme po koncerte pokračovali v našom v Bratislave otvorenom interview, ktorého prvá časť už vyšla na týchto stránkach.
K záveru chcem už len povedať, že program festivalu bol tak nabitý, že nebolo možné všetko vidieť. Hudba bola tak silná, že nám bolo jedno, že občas spŕchlo... Šup na seba igelit a pokračovať v radosti. Festival Colours Of Ostrava, bol pre mňa úžasnou príležitosťou stretnutia s ľuďmi, ktorí ako zrkadlo odrážajú život a pomohli mi spomenúť si na názov Franklovej knihy „Napriek všetkému, povedať životu áno“.
Áno!!!
PS. Vďaka bohu, že tam nakoniec Björk nebola... to už by bolo na jedného trocha moc :)
Michal Štefan
