Jimmy Rushing - Mr. Five By Five

Tomáš Galata
Jimmy Rushing - Mr. Five By Five

„. . . v dvadsiatom deviatom sme v Oklahoma City našli bluesového speváka. Bol to Jimmy Rushing, ktorý, a na to vsadím všetky moje prachy, v blues nemal rovného. Celý čas bol s kapelou, Jimmy Rushing bol vskutku mojou pravou rukou. Bolo to v časoch začiatkov našej kapely, keď som sa chcel všetkého vzdať, no Jimmy ma podržal.“  Count Basie   

                                                                                                                                               

    Silný hlas od tenoru po barytón, ktorý sa tklivo vznášal ponad sóla burácajúceho big bandu. Frázovanie spájajúce prvky blues s dokonale vyváženým swingovým rytmom. Hlas, ktorého nárek sa odrážal od mútnych vôd Mississippi, no pritom neprekročil hranice romantiky prérií stredozápadu.  Striedanie blues a jazzu s neskutočnou ľahkosťou s nevypočítateľným vplyvom na ďalšie generácie spevákov. To bol Jimmy Rushing, známy ako Mr. Five by Five (Pán päť krát päť), ktorý patril popri Big Joe Turnerovi k najväčším jazzovým speváckym esám z Kansas City.   

   

     James Andrew Rushing sa narodil v roku 1901 v Oklahoma City. Už od detstva bol obklopený    hudbou. Jeho rodičia boli muzikanti. Brat hral na piano. Matka Cora hrala a spievala v kostolnom zbore  a malý Jimmy spieval s ňou.  Jeho otec Andrew bol trubkárom  v brass bande a na príležitostných oslavách. Jimmyho strýko Wesley Manning bol ostrieľaný honky-tonk bluesový pianista. Hrával v rozličných lokáloch, ako bolo v tom čase zvykom,  ktoré boli pre vtedy malého Jimmyho zakázaným teritóriom. Strýko zvyčajne prichádzal domov s klobúkom plným peňazí a malý Jimmy bol jeho obdivovateľ. Rushing vyrastal v búrlivom prostredí Oklahoma City, kde sa so západom slnka z barov a salónov preplietali noty texaského blues s jazzom z New Orleansu a pomaly sa formoval Western Swing. Otec malému Jimmymu zadovážil husle, ale zakázal sa mu dotknúť sa piana. Blues neschvaľoval a nechcel aby sa ním nakazil aj jeho syn. „ Otec mi kúpil husle, a keď odchádzal z domu, zamykal piano a kľúč dával mojej mame. Sledovali sme s mamou kým sa vytratil a potom mi podala kľúč. Keď sa večer vrátil domov, povedal mi – Vyber si husle! Ale ja som nič nevedel, musel som stáť ako na pódiu no nevedel som nič zahrať a vtom mi povedal - Keď ťa ešte raz nachytám pri tom piane, alebo ako tancuješ, vyrazím ťa z domu!“ takto opísal Jimmy Rushing svoje hudobné začiatky v jednom z mnohých interview. Hra na piano a spievanie blues však boli pre Rushinga silnejšie ako husle, a vďaka repertoáru bluesových skladieb od svojho strýka sa naučil nielen spievať, ale aj dokonale hrať na klavíri. To mu otvorilo dvere k štúdiu hudobnej teórie na Douglass High School v Oklahoma City , kde popri škole spieval v miestnom zábavnom podniku. V roku 1921 zmaturoval a prihlásil sa na Wilberforce University v Ohiu. Tam pobudol len necelé dva roky kým sa definitívne rozhodol pre dráhu muzikanta. Vďaka hudobnému vzdelaniu vedel čítať noty, čo mu uľahčilo získať si angažmán v zabehnutých orchestroch. Hrával a spieval po baroch a kluboch ako potulný klavirista.  

 

http://www.divshare.com/direct/12394819-4e4.mp3

Jimmy Rushing v interview s publicistom Chris Albertsonom, v šatni klubu Pep´s Lounge z roku 1959

 

       Prvou zastávkou na ceste jeho hudobnej kariéry sa stalo Chicago. „Po prvýkrát som bol z domu a šiel som do Chicaga a počul všetky tie kapely a spevákov. Mal som rád to potulovanie po okolí” – prezradil Rushing, keď sem tam vystupoval v baroch ako sprievodný hudobník známych spevákov akými bola i vtedajšia bluesová diva Carrie Williams. Bola to práve ona, ktorá Rushinga postrčila na spevácku cestu. „Hoci som vedel hrať len tri akordy, živil som sa hraním na piano, no po čase mi všetko začalo znieť rovnako, bolo to vtedy, keď mi povedali , že mám spievať”   V dobách, keď sa ešte nepoužívali mikrofóny a speváci museli preklenúť svojím hlasom klenbu hluku dychových nástrojov Rushing naberal skúsenosti od tých najlepších. Spev Bessie Smith, vtedajšej kráľovnej blues, bol preňho veľkou inšpiráciou. „Vtedy nebolo žiadnych mikrofónov, a ak ste chceli zatieniť trúbky , ktoré vás nenechali spievať, museli ste mať dobré pľúca . . . pár silných pľúc, aby ste presiahli hluk kapely a ľudí v tých veľkých tanečných sálach.”- spomínal Rushing.  „Neskôr sa používali megafóny, pre takých spevákov ako Rudy Vallee, ale to crooneri predtým nerobili.  Ako si pamätám mikrofóny prišli okolo roku 1933, a dovtedy ste mali rozdielne typy spevákov akými boli Orlando Robeson s kapelou Claude Hopkinsa a Dan Grissom s Jimmy Luncefordom. Veľmi dobrý bol aj spevák, známy pod prezývkou Kellog Jefferson, v kapele Troy Floyda. Bol takým mužským prototypom Bessie Smith, ale dokázal aj spievať takmer tak vysoko ako v opere.“

Jelly Roll Morton   Rushing sa nakoniec dostal až do Californie, kde sa v Los Angeles po prvýkrát predstavil ako profesionálny   spevák v zoskupení pod názvom Sunnyland Jazz Orchestra, ktorý tvorili zväčša jazzoví hráči z New Orleansu. Tu  sa dokonca stretol s vtedy legendárnym Neworleanským “otcom“ jazzu  Jelly Roll Mortonom. „ Keď som vošiel do klubu, kde Jelly Roll Morton hral, myslel som si, že je ten najlepší koho som kedy vôbec počul, a keď sme sa zoznámili boli sme ako kamaráti.“ Po mnohých predstaveniach odohratých po kluboch v L.A. a okolí Rushing zistil, že Los Angeles nebolo pre neho tým pravým miestom. V roku 1925 vyšiel na turné s vtedy populárnym súborom z rodnej Oklahomy  Billy King's Road Show.        O necelý rok sa vrátil späť do rodného Oklahoma City, kde začal pracovať  v otcovej reštaurácii. „Robil som v otcovom podniku, a stal sa zo mňa celkom slušný kuchár. Bol to dobrý biznis, ale stále som počúval hudbu a chodil po koncertoch, hudba ma volala späť”. V tých časoch, keď blues a jazz neboli rozšírené po celých štátoch Ameriky, blues a dixielandové kapely boli limitované oblasťami, v ktorých hrali a od toho sa odvíjala aj ich popularita.  Jednou z takých kapiel, ktorej klesali počty odohratých koncertov, bolo aj zoskupenie Billy King's Road Show, ktoré nový kapelník a basista Walter Page podrobil zmenám od základov.  Nahradil ho novými členmi a premenoval na Blue Devils, čím v polovici dvadsiatych rokov získalo opäť veľkú priazeň  publika po celom juhozápade. V roku 1927 Blue Devils prechádzali Oklahoma City a prenikavý Rushingov vokál neostal nepovšimnutý uchu nového kapelníka Waltera Pagea. V roku 1929 sa ich cesty skrížili opäť v meste Little Rock v Arkansase, kde Page spolu s kapelou mieriacou do Kansasu natrafil na Rushinga. Vtedy ho vzal s orchestrom na turné po juhozápade. V roku 1928 do Blue Devils nastúpil aj klavirista William Basie, neskôr známy ako Count Basie, ktorý po roku z kapely prestúpil do bandu menom Kansas City Orchestra kapelníka Bennie Motena, v tej dobe najlepšieho hudobného telesa v Kansase. V novembri roku 1929 Jimmy Rushing spolu s Pageovými Blue Devils nahrali v Kansase prvé nahrávky kapely pre label Vocalion odkiaľ pochádza aj Rushingová vôbec prvá nahratá skladba “Blue Devil Blues“.  

 

Blue Devils - Blue Devil Blues (1929)

 

      V tom istom roku však Walter Page kvôli problémom s financovaním svoj orchester rozpustil a Jimmy Rushing spolu s ním prešli pod krídla konkurenčne úspešnejšej kapely Bennieho Motena a jeho Kansas City Orchestra najpopulárnejšieho po celom juhozápade. Rushing dostal angažmán ako spevák a občasný pianista. Tu sa zoznámil  s pianistom Basiem. Orchester Bennyho Motena rástol na popularite a Rushingov spev sa ozýval z čoraz vzdialenejších kútov Ameriky vďaka celoštátnym turné kapely a nahrávkam na labeli Victor. Kapela hrala zväčša blues a foxtrot nad ktorým sa vynímal Rushingov radostný  hlboký prenikavý nosový vokál akoby plávajúci okolo našliapnutého orchestra vždy dokonale zladený s jeho rytmom. Z repertoáru kapely v Rushingovom prevedení zaznievali vtedy už dobré známe bluesové šlágre ako “St. Louis Blues“, “Old Rockin’ Chair“ a “Memphis Blues“. V roku 1935 po Motenovej nečakanej smrti, Count Basie prevzal vedenie a zložil vlastnú kapelu z Motenových najlepších hráčov vrátane Jimmy Rushinga, basistu Waltera Pagea  a tenor saxofonistu Lestera Younga.  Vznikol tak deväťčlenný orchester pod Basieho taktom, s pravidelným  angažmán v klube Reno v Kansas City. 

 

Bennie Moten´ Kansas City Orchestra & Jimmy Rushing - Won´t You Be My Baby (1930)

 

    V roku 1936 po ťažkom období živorenia, ktoré viedlo skoro k rozpadu kapely, sa Basie na Rushingove naliehanie rozhodol opustiť Kansas a s orchestrom odcestoval najprv do Chicaga a potom do New Yorku. V jednom rozhlasovom prenose z jedného z kansaských klubov, v ktorom vtedy hrala Basieho kapela, ich počul vtedy začínajúci úspešný producent John Hammond. Rushingov originálny hlasový prejav tak Basiemu kapele otvoril dvere k úspechu.    Kapela sa rozrástla na trinásť excelentných hudobníkov, medzi ktorými boli trubkárske eso Buck Clayton či trombonista Eddie Durham  a pod názvom Count Basie Orchestra with Jimmy Rushing obsadili štúdia popredných nahrávacích spoločnosti Columbia, Decca a RCA. Rytmika zohranej kapely spojená s plačlivým tenorom vždy usmiateho korpulentného speváka vytvárala dokonalý súzvuk a plynulo prekračovala brehy obdobia urban blues do vôd swingu. Rushingova kariéra nabrala nevydaný rozkvet.  Malá a zaguľatená postava neunikla pozornosti médií.

    Vďaka zovňajšku sa Rushing stal akýmsi maskotom orchestra a dokonca ho doviedol na filmové plátno. Tak vznikli krátke filmy – klipy k populárnym hitom kapely v ktorých Rushing hral a spieval hlavnú úlohu ako napr. “Take Me Back, Baby”, “Choo Choo Swing” a  “Big Name Bands No. 1.” a mnoho ďalších vystúpení v hraných filmoch. Debutový album orchestra Count Basieho uzrel svetlo sveta v roku 1936 pod názvom Boogie Woogie a tak ako pre Basieho tak pre Rushinga odštartoval štvrťstoročie ich najplodnejšieho obdobia. Rushing si v orchestri ukotvil pevné miesto a vznikli tak jeho nepochybne najvýznamnejšie a najcharakteristickejšie nahrávky vôbec. Piesne “Going to Chicago”, “Sent for You Yesterday”, “Good Morning Blues”, “I Want a Little Girl”, “Outskirt of Town” reflektujúce život samotného Rushinga a kapely alebo skladba “Mr. Five by Five” , s refrénom "Five feet tall and five feet wide", ktorá sa neskôr stala hitom orchestra Harryho Jamesa a bola kľúčom  k Rushingovej populárnej prezývke. 

 

Count Basie Orchestra & Jimmy Rushing - Take Me Back Baby (1940)

   

    Za vrcholné dielo orchestra býva dodnes považovaná skladba “Harvard Blues“ z roku 1941 začínajúca s dvoma bravúrnymi sólami tenor saxofónistu Dona Byasa, v ktorej sa v troch chorusoch pomaly priplieta  úderný Rushingov prejav v aranžmá Taba Smitha. Text piesne o študentských rošádach na dvore vyhlásenej univerzity od uhladeného George Fraziera, absolventa Harvardu, dopisovateľa Esquireu a hudobného kritika medzi muzikantmi nazývaného “kyslá huba” pre jeho drsné stĺpce kritiky v renomovanom jazzovom magazíne Downbeat, pasujúci skôr na broadwayské čísla z rukávu Cole Portera, znel z úst čierneho speváka v tej dobe priam poburujúco. O to viac, keď ho Rushing spieval v dvanásťstupňovom takte.  Čím zo skladby stvoril bravúrne kuriózne blues o živote v snobských bielych študentských kluboch na začiatku 20. storočia tematicky na míle vzdialené hudobnej forme, v ktorej ju preslávil orchester Count Basieho.

 

Count Basie Orchestra & Jimmy Rushing - Harvard Blues (1941)

 

      Rushing tu pomyseľne roztrhol svojím spevom hranice medzi čiernym a bielym svetom, v období najväčšej segregácie. Skladba je dokonalým dôkazom Rushingovej schopnosti ovládať frázovanie a dikciu svojho hlasu, ktorá sa úplne odlišovala od bluesových spevákov z vidieckeho juhu, ktorých spev bol skôr recitovaním za sprievodu kapely. Tento počin neušiel typicky cynickému komentáru samotného autora skladby a Frazier tak Rushingov výrazný vokál pomenoval ako „nádherné kloktanie“. 

    Rushing hlasom naopak zvyšoval a znižoval intenzitu, parafrázoval pri každej note a opakoval slová snažiac sa akoby vyplniť hluché miesta medzi nástrojmi. Načasovanie so striedavými nečakanými hlasitými výkrikmi – shouting s odrazu pomaly do ticha prespievanými refrénmi sú príkladom dokonalého súzvuku rozšíreného v blues a chorálových hymnusoch gospelu. Vďaka tejto technike spevu sa Rushing považuje za vokalistu-shoutera, akéhosi kriklúňa na rozdiel od melodicky emotívne presladeného spevu croonerov s prehnutým obočím akými boli Bing Crosby alebo Al Jolson.

    Všetky tieto skladby sa stali poznávacou značkou tohto hudobného telesa a spoločnej tvorby Jimmyho Rushinga s Count Basiem vôbec. Zadosťučinením vydarenej producentskej spolupráce orchestra s Johnom Hammondom bolo aj vystúpenie na koncerte From Spirituals to Swing v newyorskej Carnegie Hall v roku 1938. Od roku 1936 až do roku 1950 Rushing s Basiem spolu s plejádou excelentných hráčov v orchestri tvorili neprekonateľný prúd jazzového a bluesového rytmu s prvkami swingu, štýlu, ktorému pristali názvy ako jazz z Kansas City alebo Kansaská invázia.

    

 Koncom roku 1937 Basie prijal do orchestra hviezdu Billie Holiday, no trvalo to len krátko, čo sa striedala s Rushingom pred mikrofónom. Život v orchestri, cestovanie z miesta na miesto tak často spievané v Rushingových blues oživovali skladby o nešťastnej láske ako "I Must Have That Man", "Travelin' All Alone" z repertoáru Billie Holiday. Basie musel využiť jej angažovanosť a dával jej priestor pre tvorbu vlastných aranžmánov z čoho mnohí hráči v orchestri neboli nadšení. Z tohto krátkeho obdobia ich spolupráce vzniklo pár nahrávok skladieb ako “I Can't Get Started", "They Can't Take That Away from Me," a "Swing It Brother Swing,". Nároky Billie Holiday na Basieho orchester či umelecké alebo finančné sa zvyšovali z mesiaca na mesiac a to bolo možnou dodnes nevyjasnenou príčinou Basieho rozchodu s Holiday. Tá koncom februára nasledujúceho roku prestúpila do orchestra Artieho Shawa a jej miesto nahradila vokalistka z big bandu Harry Jamesa Helen Humes, ktorú s Basieho orchestrom preslávili čísla ako “Between the Devil and the Deep Blue Sea” a “Moonlight Serenade.” Obstáli tak  v tvrdej konkurencii časom populárnejších bielych newyorských čisto swingových big bandov Bennyho Goodmana, Tommy Dorseyho, Harryho Jamesa a Glena Millera. Jimmy  Rushing sa stal mentorom pre všetkých nasledovníkov a v období pôsobenia v Basieho zoskupení nemal žiadnu konkurenciu.

 

Billie Holiday  & Count Basie Orchestra - Now or Never (1950)

   

     V druhej polovici 40-tých rokov novátorské prístupy v ponímaní jazzu odradili zástupy tancu chtivých  návštevníkov tanečných sál a swingová éra sa stala minulosťou. Jazz sa utiahol do kaviarní a klubov  čoraz viac propagoval individuálne prístupy a hľadania cez smery ako bebop, cool – jazz a mnohé iné. Objavili sa kapely, ktoré si vystačili len s pianistom, elektrickou gitarou a saxofónom hrajúce čoraz viac Rhytm & Blues a tak pomaly pripravovali scénu pre blížiacu sa revolúciu, ktorú priniesol Rock & Roll.

    Posledné nahrávky Rushinga s Basieho bandom sa datujú do 19. októbra roku 1947. Zvýšené náklady a málo koncertov prinútili Count Basieho v roku 1950 svoj orchester rozpustiť a väčšina jeho členov sa tak vydala na úspešnú sólovú dráhu. Basie ďalej pokračoval v hraní s malými kapelami a svoj pôvodný orchester po dlhom čase dal znova dokopy až v polovici sedemdesiatych rokov. V roku 1954 prijal Basie do svojich radov v snahe nahradiť chýbajúci Rushingov vokál speváka Joe Williamsa, ktorý v Basieho kapele tvoril pevný hlasový prejav až do začiatku šesťdesiatych rokov.  Williams však hlasové dedičstvo od Rushinga  nikdy neprevzal, pretože pochádzal z úplne iného prostredia a jeho doménou boli skôr balady a populárne piesne. Za najznámejší plod spolupráce Basieho s Joe Williamsom býva považované ich aranžmá bluesovej skladby od Memphis Slima ”Every Day I Have the Blues“. Count Basie ďalej už nedosiahol ten úžasný vrchol ako s Rushingom.

 

Count Basie Orchestra with Joe Williams & Jimmy Rushing - Going to Chicago (Newport 1962) 

 

    „Vždy hovorím, že Basie nemal zmeniť svoj starý štýl. Dostal sa na určitú úroveň a jednoducho sa jej držal,  ale publikum rastie s vami a chce počuť to s čím ste sa vyšplhali nahor. Raz, keď sa uvediete, nechcú aby ste sa z tej cesty veľmi vzdialili, keď hovorím s ľuďmi z obecenstva  tak mi vravia – ´Mám vaše nahrávky a nedám ich z ruky, nikomu ich nepožičiam, ale keď to chcem rozbaliť tak si pustím vaše a Basieho staré aranžmány Je riziko sa príliš vzďaľovať od toho podľa čoho vás poslucháči poznajú.“- spomínal Rushing na smutnú kapitolu kapely.

    Po odchode z orchestra sa usadil v Californii. Netrvalo to však dlho a hudba ho opäť volala. Rok na to Rushing viedol vlastnú malú sedemčlennú kapelu s pravidelnými koncertmi v Savoy Ballroom v New Yorku. Sila jeho prejavu ako speváka presahovala povinnosti kapelníka. Tak v roku 1952  prešiel na dráhu sólistu a svoj talent rozdával na nahrávkach vlastných albumov, kde svoj vokál obklopoval hudobnými číslami ostrieľaných pardálov  z Basieho bandu a v televíznych vystúpeniach, filmoch a na turné rôznych  umelcov. Jeho hlas sprevádzali takí hudobníci ako Benny Goodman, Otis Clay, Eddie Condon, Thelonious Monk, Earl Hines, Buck Clayton a Dave Brubeck. 

    8. decembra roku 1957 predviedol Jimmy Rushing pamätné strhujúce číslo v prevedení skladby “I Left My Baby“ v sprievode samotného Count Basieho na piane a starých členov z Basieho kapely so sólami saxofonistov Lestera Younga a legendárneho Colemana Hawkinsa a trúbky Vicka Dickensona. Spolu s mnohými ďalšími významnými jazzovými hráčmi vystúpili pod názvom Count Basie All Stars v naživo vysielanom programe The Sound of Jazz televízie CBS. Album so záznamom tohto vystúpenia bol venovaný pamiatke jednému z najlepších bassových hráčov rytmickej sekcie Count Basie Ochestra Walterovi Pageovi, ktorý sa nahrávania už nedožil. 

 

Jimmy Rushing & Count Basie All Stars - I Left My Baby (The Sound of Jazz, CBS 1957)

 

    V roku 1958 Rushing spolu s Benny Goodmanom vystúpil na Jazzovom festivale v Newporte a  absolvoval turné po Európe, alebo hosťoval s orchestrom Duke Ellingtona. Z týchto úspešných dvoch dekád jeho sólovej dráhy vzišlo niekoľko výnimočných albumov jazzovej histórie. Asi najvýraznejším bol album The Jazz  Odyssey of James Rushing ESQ z roku 1957, kde pod striedavou taktovkou orchestra Buck Claytona i ako kapelník a spoluhráčov z Basieho bandu Rushing odspieval na rôznych sessions konaných počas celého roku 1956 v New Yorku nostalgicky všetky veľké hity zo všetkých amerických križovatiek jazzu od New Orleans, Kansas City, Chicago až po New York a vzdal tak akýsi hold svojej vlastnej kariére dovtedy trvajúcej skoro celých štyridsať rokov. Ohlas bol obrovský a recenzie nešetrili chválou, v časopise DownBeat obdržal album plný počet hviezdičiek a dodnes je považovaný za jeden zo sto najlepších jazzových albumov vôbec. Spolupráca Rushinga s Buck Claytonom pokračovala hosťovaním na trubkárovom LP Buck Clayton Jam Session z roku 1956 a s prestávkou dvoch rokov potom na albume samotného speváka s názvom Little Jimmy Rushing and the Big Brass vydaného vo februári 1958 vrátane živej nahrávky z vystúpení s Claytonom v Copenhagene a Paríži na jeseň roku 1959.

    V rámci európskej zastávky hosťoval aj na koncerte pre stanicu BBC v Londýne s predstaviteľom Britského jazzového revivalu kapelníkom trubkárom Humphrey Lytteltonom, kde urobil veľký dojem na predstaviteľov mladej britskej jazzovej generácie akými boli Chris Barber alebo George Mely. Zadosťučinenie spomienke veľkých mien chicagského blues dvadsiatych rokov predviedol interpretáciou skladieb slávnych ženských vokalistiek spojených familiárnym priezviskom Smith na albume Jimmy Rushing and the Smith Girls - Bessie, Clara, Mamie a Trixie z roku 1960, ktorým začal svoju piatu dekádu v hudobnom biznise. V  orchestrálnom zoskupení trúbku Buck Claytona tentokrát dopĺňal tenor saxofón Colemana Hawkinsa, clarinet Bustera Baileyho vrátane legendárneho Claude Hopkinsa za pianom. Spolu s ďalšími hudobníkmi tvorili excelentný oktet pre Rushingov vokál v skladbách ako napríklad ‘‘Downhearted Blues“ od najslávnejšej Bessie Smith až po ‘‘Everybody loves My Baby“ od Trixie Smith. Tento čisto bluesový album vyšiel na labeli Columbia na ktorom v tom istom roku vyšli aj nahrávky spoločného albumu s quartetom Dave Brubecka pod názvom The Dave Brubeck Quartet with Jimmy Rushing.

 

Jimmy Rushing - Good Morning Blues (1962)

 

     Popri pravidelnom nahrávaní stále vystupoval. Na jeho predstaveniach v newyorskej štvrti Greenwich Village v klube Half Note ho sprevádzal stály hudobný doprovod hudobníkov Al Cohna a Zoot Simsa. Koncom šesťdesiatych rokov Jimmy Rushing zažiaril aj ako herec, ako inak než v úlohe speváka vo filme The Learning Tree z roku 1969, režiséra Gordona Parksa, ktorý ho zrežíroval podľa vlastnej románovej predlohy čerpajúcej z jeho detstva prežitého v Kansase dvadsiatych rokov.  

    8. júna v roku 1972 sa v New York Times objavil nekrológ z pera hudobného kritika  Whitney Bailietta „Rushingove blues boli elegantnou, povznášajúcou oslavou života, a on ich tak aj spieval, i keď jeho hlas ku koncu už iba šepkal do posledného dňa života“. Je dokonalou poctou Jimmy Rushingovi, ktorý vo svojich šesťdesiatich ôsmych rokoch po ročnom boji podľahol leukémii. Na jeho pohrebe sa zišla celá jazzová plejáda na čele s Count Basiem, Benny Goodmanom, Buckom Claytonom.  Odišla legenda, pri ktorej hlase, ako napísal jeden z kritikov – „dokonca i pauzy medzi notami sami swingovali“  a ktorej hlas dodnes uchvacuje bezodnou inšpiráciou a dodnes nemá rovnocenného nástupcu.     

 

Diskografia:

 

1955 Listen To the Blues

1955 Jimmy Rushing Sing the Blues

1956 Cat Meets Chick – Jimmy Rushing/Buck Clayton & His Orchestra/Ada Moore

1957 The Jazz Odyssey of James Rushing, Esq

1958 Little Jimmy Rushing and the Big Brass

1958 If This Ain´t the Blues

1960 Rushing Lullabies

1960 Jimmy Rushing and the Smith Girls

1963 Five Feet of Soul

1967 Everyday I Have the Blues

1967 Who Was It Sang That Song?

1967 Gee, baby, Ain´t I Good To You

1967 Blues & Things – Jimmy Rushing & Earl Hines

1968 Sent for You Yesterday

1968 Livin´the Blues

1971 The You and Me That Used to be

 

Použitá literatúra:

 

http://www.billboard.com/artist/jimmy-rushing/discography/albums/7328?sort=date&page=2#/artist/jimmy-rushing/discography/albums/7328?sort=date&page=1

http://www.dannychesnut.com/Music/JimmyRushing/JimmyRushing.htm

 

 

 

 

 

Koncerty

«  
  »
Po Ut St Št Pi So Ne
 
 
 
 
1
 
2
 
3
 
 
 
 
 
 
 
 
11
 
12
 
 
14
 
 
16
 
17
 
18
 
19
 
20
 
21
 
 
23
 
24
 
25
 
26
 
 
28
 
 
30
 
31
 
Počuli ste minuloročné prekvapenia českej jazzovej scény?
Len pred niekoľkými dňami sme sa dozvedeli meno laureáta jazzového albumu roka 2023 v rámci ocenení...
Na ubolenú dušu - David Miilmann Group: What´s Left
Druhý album dánskej skupiny okolo gitaristu Davida Miilmanna je pohladením v čase jarných únav...
Priatelia a kamaráti WAF Bandu
Meno speváka (ale aj klaviristu či aranžéra) Matúša Uhliarika poznajú už zopár rokov priaznivci...
Saxofónový súboj freeTenors
Legendárnymi jazzovymi súbojmi – jazz battles, sa preslávili v New Orleans najmä osobnosti ako Joe...
Divoká koncertná jazda NITRADITIONAL
Minulý víkend absolvoval dvojicu premiérových vystúpení v bratislavskom klube Jazztikot a v...