Coleman Hawkins

Neprihlásený
Coleman Hawkins

Coleman Randolph Hawkins (21.11.1904 – 19.5.1969) bol americký jazzový tenor saxofonista. Bol jedným z prvých významných jazzových hudobníkov na tomto dychovom nástroji, ako povedal nemecký jazzový žurnalista Joachim E. Berendt (Berendt, 1968, str. 65-66): „Hawkins je otcom tenor saxofónu. Iste, aj pred ním bolo niekoľko tenor saxofonistov, ale ich nástroj ešte nebol uznaný za súčasť jazzového inštrumentária. Vtedy spadal do kategórie zvláštnych nástrojov na výrobu hluku – ako eufónium, suzafón alebo bas saxofón.“ Zatiaľ čo Hawkins je najčastejšie spájaný so swingovou hudbou a érou big bandu, zohral významnú úlohu aj vo vývoji bebopu v štyridsiatych rokoch 20. storočia. Je všeobecne považovaný za prvého saxofonistu, ktorý presadil úlohu tohto nástroja ako vedúceho sólového hlasu jazzovej hudby.

 

 

Začiatky (1904-1923)

V dobe, keď prišiel na svet, existoval jazz ešte iba vo svojich raných podobách v rodisku jazzu New Orleans, no napriek tomu bol Hawkins už ako mladý chlapec vystavený bohatému hudobnému životu svojho rodného mesta Saint Joseph v Missouri. Prvé formálne hudobné vzdelanie mu bolo umožnené získať v skorom detstve – jeho matka, klaviristka a organistka v miestnom kostole, ho v piatich rokoch prihlásila na hodiny klavíra a neskôr aj violončela. Napriek tomu, že Coleman na oboch nástrojoch svedomite cvičil, ani jeden mu neprinášal vnútorné uspokojenie. Podľahol utkvelej predstave, že chce hrať na saxofón, ktorý nakoniec dostal ako dar na deviate narodeniny. Odvtedy sa Hawkins svedomite zdokonaľoval ako saxofonista. O tri roky neskôr, keď si prišiel do miestnych hudobnín vyskúšať novú hubicu na saxofón, bol predavač ohromený jeho talentom. Okamžite kontaktoval miestneho hudobníka, ktorý pôsobil aj ako manažér pre miestne kapely. Po príchode do obchodu sa uistil, že Hawkins vie čítať noty a výsledkom ich stretnutia bolo, že mladý, ešte len 12-ročný saxofonista, získal svoj prvý platený gig – vystúpenie na miestnej tanečnej zábave.

 

Prelom v Hawkinsovej kariére nastal v lete 1921, keď v Kansas City (v tej dobe tu Hawk študoval) vystúpila speváčka Mamie Smith so svojou kapelou Jazz Hounds. Pre potrebu rozšíriť obsadenie sa rozhodli najať mladého miestneho hudobníka, ktorým bol práve Coleman Hawkins. Už na skúške ohúril všetkých prítomných svojim hudobným cítením, virtuozitou, schopnosťou improvizácie a hry z listu. Mamie mu na konci večera ponúkla trvalé miesto vo svojej kapele, no Colemanovi rodičia to nepovolili. Speváčka aj jej manažér si však Hawkinsa zapamätali a o rok neskôr, v apríli 1922, mu pri ďalšej návšteve Kansas City dali opäť tú istú ponuku. Napokon rodina súhlasila, Mamie sa po podpísaní potrebných dokumentov stala oficiálnym Hawkinsovým zákonným zástupcom a 17-ročný saxofonista odcestoval s celou kapelou na najbližší gig, do Avenue Theatre v Chicagu.
 

New York (1923-1934)

Po roku cestovania s Mamie si Hawkins uvedomil, že sa ohľadom života na divadelnom pódiu naučil všetko, čo mohol a nastal čas pohnúť sa ďalej. Preto v júni 1923 opustil band a vydal sa do New Yorku. Tu nemal žiadny dôvod pre obavy o budúcnosť svojej kariéry. Takmer nepretržite dostával nové ponuky na dobre platené angažmány a mohol pracovať tak často, ako chcel. V lete 1923, len ako 18-ročný, vystúpil na profesionálnu jazzovú scénu.

V krátkom čase si mladú hviezdu všimol kapelník Fletcher Henderson a začal Hawkinsa obsadzovať do svojich štúdiových projektov, ktoré sa konali minimálne raz za týždeň.

 

Výrazný prelom prišiel v lete 1924, keď zoskupenie získalo stabilný gig ako domáca kapela v známej tanečnej sále Roseland Ballroom. S krátkymi prestávkami tu Hendersonov big band pôsobil až do októbra 1931. Počas tohto obdobia sa Hawkins etabloval na scéne ako „otec tenor saxofónu“, výnimočný sólista s dokonalou technikou a vedomosťou hudobnej teórie a stretol sa s viacerými hudobníkmi, ktorých hra ďalej umožnila rozvoj jeho vlastnej hráčskej osobnosti.

Prvým z takých hudobníkov bol trubkár Louis Armstrong, ktorý sa na jeseň 1924 stal novým členom Hendersonovho big bandu. Jeho frázovanie a prelomový zmysel pre swing priamo ovplyvnili všetkých členov zoskupenia a pomohli orchestru získať štatút najlepšej jazzovej formácie vtedajšej doby. Hoci Louis opustil kapelu už po roku, v novembri 1925, napriek ich krátkemu spolupôsobeniu bol Hawkins trubkárom výrazne ovplyvnený a jeho spôsob rytmického zadeľovania sa výrazne zmenil smerom ku „hot“ swingovému frázovaniu Armstronga.

Ďalším hudobníkom, ktorý ovplyvnil následný Colemanov hudobný rozvoj, bol o 5 rokov mladší slepý klavirista Art Tatum, ktorý hral v klube v Ohiu, kadiaľ v roku 1929 pri cestovaní s kapelou Hawkins prechádzal. Okrem pianistovej techniky mu imponoval najmä prístup k harmónii a implementácia komplexných postupov a modulácií. 
 

Turné v Európe (1934-1939)

Napriek svojej popularite,  kapela Fletchera Hendersona začala mať v roku 1934 výrazný nedostatok práce a tak pracovná morálka Hawkinsa a aj ostatných hudobníkov značne klesala. Netrvalo dlho a Hawk kapelníkovi Fletcherovi Hendersonovi oznámil, že si berie jedno až dvojmesačnú dovolenku, kvôli sólovému turné v Európe - v Anglicku, Holandsku, Francúzsku, Dánsku, Nórsku, Švajčiarsku, Belgicku. No prešlo skoro šesť rokov, kým otec tenor saxofónu opäť stúpil na americkú pôdu.
 

Po návrate do USA a Body and Soul (1939-1949)

 

Po svojom príchode z Európy Hawkins okamžite získal ponuky na angažmány v kluboch po celom okolí. Saxofonista túto možnosť využil a plánoval získať tých najlepších spoluhráčov, no ich požiadavky na honoráre boli príliš vysoké, preto sa uspokojil s mladšími talentovanými, aj keď menej známymi, spoluhráčmi. S takto zloženým nonetom vystúpil v Kelly’s Stable a onedlho ho oslovila nahrávacia spoločnosť RCA Victor s cieľom vytvoriť štyri zvukové záznamy pre svoju značku Bluebird. Zoskupenie vstúpilo do štúdia pod názvom Coleman Hawkins Orchestra 11. októbra 1939 a prvé tri skladby, ktoré boli nahraté (Meet Doctor Foo, Fine Dinner a He’s Funny That Way), predstavovali štandardný saxofonistov výkon. No interpretácia poslednej kompozície, ktorá pôvodne paradoxne vôbec nebola plánovanou súčasťou nahrávania, sa stala dielom, ktoré ovplyvnilo celý ďalší vývoj jazzu. Touto skladbou bola Body and Soul skladateľa Johnnyho Greena.

„V absolútnom prejave inšpirácie vytvoril tento vynikajúci hudobník majstrovské dielo, ktoré ho prezentovalo v jeho najlepšej kondícií, po harmonickej, rytmickej aj technickej stránke. Bol to výkon, ktorý zachytil Hawkinsa na vrchole jeho expresívnej sily a bola to práve táto kvalita, ktorá nejakým spôsobom dosiahla oslovenie nespočetného množstva poslucháčov, ktorí neboli fanúšikmi jazzu. Hawkinsova interpretácia nebola zbožňovaná len všeobecnou verejnosťou, ale aj všetkými hudobníkmi, hľadajúcimi ďalší možnosti vývoja v jazze. Stala sa jednou z najdôležitejších a najvplyvnejších nahrávok vtedajšej hudby, ukazujúc hudobné smerovanie tisícom saxofonistov a vedúc nespočetné množstvo inštrumentalistov ku uvedomeniu, že použitie sofistikovaných harmónií je schopné znásobiť krásu jazzového sóla. Dokonca aj tí, ktorí horlivo odmietali nástup modernizmu v jazze, boli nesmierne ohúrení Hawkinsovou interpretáciou v ‘Body and Soul’ “. (John Chilton, Song of the Hawk, 1993)

Paradoxne, Hawkins o svojej interpretácii povedal, že po nahrávaní si o nej nemyslel nič a ani si ju následne nevypočul. Bol prekvapený, keď jedného dňa počul z jukeboxu hrať saxofonistu s úplne rovnakým tónom - a zrazu si uvedomil, že táto nahrávka, ktorá sa v tej dobe umiestňovala na prvých miestach všetkých hitparád, je jeho!

 Napriek Hawkovmu názoru väčšina autorov a hlavne jazzových hudobníkov jednohlasne uznáva spomínanú interpretáciu z októbra 1939 ako jednu z najdôležitejších nahrávok v dejinách jazzovej hudby.

Po svojom triumfálnom návrate z Európy a spomínaných nahrávkach bol Hawkins považovaný za jednu z najvýznamnejších osobností aktívnych na West 52nd Street. Tá  bola v období 40-tych rokov najaktívnejším miestom moderného štýlu, ktorý sa v tej dobe rodil - bebopu. Hawk mal nos na mladé talenty tejto hudby a preto výrazne pomáhal Charliemu Parkerovi, Dizzymu Gillespiemu, Theloniovi Monkovi, Maxovi Roachovi a mnohým iným mladším hudobníkom uskutočniť svoju novátorskú hudobnú víziu. Hovorí sa, že jednou z prvých bebopových nahrávok bola nahrávacia session Hawkinsa vo februári 1944 - hral na nej medzi inými Dizzy Gillespie, Oscar Pettiford a Max Roach.
 

Neskoré obdobie (1949-1969)

Po nástupe bebopu hudobníci staršieho, swingového štýlu postupne začali strácať na obľúbenosti a jazz sa pohol novým smerom. Hawkins bol schopný túto zmenu predvídať a uchovať si svoj štatút významného tenor saxofonistu, ktorý neustále spel k novým métam, no napriek tomu jeho prínos a popularita od začiatku päťdesiatych rokov klesali. V nasledujúcich rokoch vzniklo viacero nových jazzových štýlov – hard bop, free jazz, cool jazz a modálny jazz. Prostredníctvom tejto rôznorodosti sa aj predtým jednostranné publikum rozdelilo na množstvo menších skupín. Coleman síce vďaka svojmu autoritatívnemu a napínavému hraniu ani neskôr nemal o fanúšikov núdzu, no éra jeho „vlády“ skončila.

 

Neskoré obdobie tvorby Hawkinsa je charakteristické prehlbujúcou sa emocionalitou jeho sól a svojráznym prístupom ku harmonickému hraniu. Aj vďaka spomínaným pretrvávajúcim kvalitám bol schopný v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch nahrať množstvo kvalitných albumov, ako spoluhráč aj ako vodca. Medzi významné sa radí napríklad autorský album novátorského klaviristu Thelonia Monka z roku 1957 „Monk’s Music“, kde bol saxofonista súčasťou septeta a bol výhradným sólistom v balade „Ruby, My Dear“. Výnimočnou bola aj spolupráca Hawkinsa s vrcholovým černošským skladateľom a klaviristom Duke Ellingtonom – „Duke Ellington Meets Coleman Hawkins“. Tento album, nahratý v roku 1962, „sa radí medzi jedny z najlepších Ellingtonových albumov, Hawkinsových albumov a jeden z najlepších albumov 60. rokov vôbec.“ (Watrous, 2012)

V šesťdesiatych rokoch Hawkinsove zdravie začalo postupne chradnúť, ako dôsledok hudobníckeho života a dlhoročnej, v posledných rokoch zintenzívnenej konzumácie alkoholu. V máji 1969 bol hospitalizovaný a diagnostikovaný s zápalom pľúc. Napriek slovám, ktoré povedal na nemocničnom lôžku pianistovi Barrymu Harrisovi, "Keď vyzdraviem, pôjdem asi kus cvičiť (na saxofóne)", bol jeho nástroj umlčaný navždy. Zomrel v skorých ranných hodinách v pondelok, 19. mája 1969.

Coleman Hawkins počas svojej 50 ročnej kariéry majstrovsky využíval a neustále objavoval nové cesty a spôsoby vyjadrenia – skladba Body and Soul, ako aj mnohé iné jeho diela, predstavujú významné míľniky v celej doterajšej histórii jazzu. „Otec tenor saxofónu“ prostredníctvom svojej bezhraničnej originality a nekompromisnosti vytvoril dedičstvo, ktorým je právom ovplyvnený snáď každý jazzový tenor saxofonista a hudobník, ktorý svoju umeleckú kariéru začal po 11. októbri 1939.

 

A keby ešte Hawk žil, včera, 21.11. by mal 108. narodeniny.

 

 

 

Darek Oles
Ut, 18. 12. 2012, 20:47
Darek "Oles" Oleszkiewicz se narodil 20. února 1963 v polské Wroclawi. Ve věku pěti Oles začal jeho...
George Benson
Po, 17. 12. 2012, 13:41
22. marca 1943 prišiel na svet dokonalý jazzový gitarista a spevák George Benson. Aká bola jeho...
Bill Frisell
Po, 17. 12. 2012, 13:36
Bill Frisell Výnimočná muzikalita, zmysel pre melodiku i netradičnú harmóniu, cit pre improvizáciu...
Simon Phillips
Po, 17. 12. 2012, 13:25
Simon Phillips je britský jazzový a rockový bubeník a perkusionista. Známy je ako člen skupiny Toto...
Ella Fitzgerald
Po, 17. 12. 2012, 00:19
Ella Fitzgerald bola americká jazzová speváčka, nazývaná tiež "FIRST LADY OF SONG". Počas svojej...
Thelonious Monk
So, 15. 12. 2012, 11:45
  Pianista Thelonious Monk bol po väčšinu svojej kariéry nedoceneným, ba priam odmietaným...
Dizzy Gillespie
So, 15. 12. 2012, 09:51
  Dizzy Gillespie, vlastným menom John Birks Gillespie sa narodil 21. októbra 1917 v...
Mario Bauzá
Pi, 14. 12. 2012, 21:41
Mario Bauzá (28. apríla 1911 - 11 júla 1993) bol významný kubánsky hudobník . Bol vôbec jedným z...
Miles Davis
Pi, 14. 12. 2012, 00:41
  Trubkár Miles Davis sa narodil 26. mája 1926 v meste Alton, Illinois. Vďaka bohatým...
Billie Holiday
Pi, 14. 12. 2012, 00:27
(1915-1959) Frázovaním rozprávač, zamatovým hlasom jazzová bohyňa takto by som definovala jednu z...
«  
  »
Po Ut St Št Pi So Ne
 
 
 
 
1
 
2
 
3
 
 
 
 
 
 
 
 
11
 
12
 
 
14
 
 
16
 
17
 
18
 
19
 
20
 
21
 
 
23
 
24
 
25
 
26
 
 
28
 
 
30
 
31