Brazílsky termín „Bossa nova“ býva prekladaný ako „Nový smer“, alebo „Nová vlna“. Slovo „bossa“ je staromódny slangový výraz pre niečo, čo sa deje s osobitým pôvabom a prirodzeným vrodeným citom. V muzikantskom svete sa používalo už v dávnych dobách a označovalo niekoho, kto hral, alebo spieval inak.
Koniec päťdesiatych rokov, Rio de Janeiro, pobrežné štvrte Copacabana a Ipanema: Mladí brazílski muzikanti a študenti sa zaujímajú viac o jazz ako o vtedajšiu brazílsku hudbu, ktorá im znie zastaralo. Umelo spievané piesňe s klasickým až operným hlasom, archaické texty a jazyk, ktorým nikto z mladých nerozpráva. Mladí hudobníci sa zabávajú na večierkoch, kde počúvajú nové jazzové platne. Hrávajú po nočných kluboch Ria. Napriek tomu, že sú obdivovateľmi jazzu, skladajú a hrajú svoju brazílsku hudbu. Vedome aj nevedome však do nej prúdi čoraz viac jazzových prvkov, vďaka čomu ich hudba začína znieť inak.
V tom čase prichádza do Ria mladík s menom João Gilberto (výsl. Žoao Žilberto). Prináša nielen novým štýl hry na klasickú gitaru, ale aj nový prejav spevu. Na rozdiel od operného výrazu populárnych spevákov spieva Gilberto bez vibráta, tichšie, jemnejšie a hypnoticky pokojne. Prichádzajú prvé nahrávky a medzi nimi skladba „Chega de Saudade” (angl. verzia známa ako No More Blues). Za ňou sa neskrýva nik iný ako skladateľ a klavirista Antônio Carlos Jobim (výsl. Žobím), klavírista Newton Mendonca a básnik a textár Vinícius de Moraes. A Bossa nova sa zrodila.
Chega de Saudade - João Gilberto
Na filmové plátna sa dostáva v roku 1959 oskarový film Orfeu Negro (Čierny Orfeus). Úvodná Jobimovka „A felicidade“ a hlavná téma filmu „Manhã de Carnaval“ od Luiza Bonfá sa stávajú štandardami. Bossa sa hráva v rádiu a jej popularita stúpa. Okrem piesní vznikajú aj inštrumentálne skladby. Americkí a európski hudobníci navštevujúci Brazíliu sa začínajú zaujímať o novú brazílsku hudbu a zvestujú o nej doma.
V roku 1962 sa v legendárnej Carnegie Hall v New Yorku koná koncert s názvom „Bossa Nova – nový brazílsky jazz“. V publiku sedia Miles Davis, Tony Bennett, Peggy Lee a Herbie Mann. Koncert sa živo vysiela po Amerike aj Európe, následkom čoho dostáva množstvo brazílskych muzikantov pozvania na nahrávanie do USA. Saxofonista Stan Getz a gitarista Charlie Byrd naštartovali celosvetový boom albumami Jazz Samba (1962) a Getz/Gilberto (1963). Z neho pochádzajú dnes už štandardy ako Desafinado (Out of Tune) alebo Corcovado (Quiet Nights of Quiet Stars). A samozrejme najhrávanejšia bossa nova všetkých čias, ktorú môžeme doteraz počuť od večierkov smotánky až po hotelové výťahy – The Girl from Ipanema. Gilbertova manželka Astrud s krehkou anglickou verziou skladby vystrelila na prvé miesta rebríčkov hitparád.
The Girl from Ipanema: Astrud Giberto, Stan Getz, Gerry Burton
Množstvo ďalších veľkých jazzových mien vydáva albumy s inšpiráciou bossa novy: Ella Fitzgerald (album Ella Abraça Jobim, 1981), alebo Frank Sinatra (Francis Albert Sinatra & Antônio Carlos Jobim, 1967). Dnes je zaradená väčšina známych bossa nov do kníh jazzových štandardov (Fake Book, Real Book...). Patria medzi často hrávané skladby interpretov ako Diana Krall, Eliane Elias, Jane Monheit, Stacey Kent, Rosa Passos, Karrin Allyson, Paulinho Garcia a veľké množstvo známych mien...Vplyv bossa rytmov sa pretavil aj do nových smerov acid jazzu, lounge a chill out music.
Zopár zaujímavostí:
Jednu noc sa stretli Tom Jobim a Newton Mendonca, obaja silne podgurážení, a napísali skladbu Desafinado (prekl. falošne). Ľahký vzdušný text Ronalda Boscoliho spolu s náročnou melódiou pôsobí spolu ako vtip. Nikto skladbu nedokázal zaspievať čisto, s výnimkou zopár hudobníkov. Jedným z nich bol João Gilberto. Ten v súvislosti prehlásil: „V Brazílii aj kanáriky spievajú falošne“.
Dievča z pláže Ipanema naozaj existovalo. Tom a Vinicius, ako aj množstvo ich rovestníkov, z nej nevedeli spustiť oči,. A to preto, že Helô Pinheiro mala osemnásť, dlhé čierne vlasy, zelené oči a meter sedemdesiat tri. Denne si pískajúc známu tému nevedela, že pieseň je o nej. Samozrejme nakoniec to zistila. A po dlhom čase sa aj zviditeľnila - zapózovala pre brazílsky Playboy. „Bohužial“ až v roku 1987...dvadsaťpať rokov po slávnom hite.
Zdroj: allaboutjazz.com, bossanovamusic.net, wikipedia.com
Foto: anos60.wordpress.com
Peter Baláž
