Úprimne prekvapený. Tak som sa cítil po skončení Jarných bratislavských jazzových dní, ktoré sa konali v Ateliéri Babylon, 28. apríla 2018. Nikoho z účinkujúcich interpretov som nepoznal, snáď s výnimkou Omara Hakima, ktorého hru ale ani zďaleka nemám preštudovanú. Rozhodol som sa, že skladby a promo materiál projektov pre tentokrát odignorujem a ostanem v móde tabula rasa. Na koncert som preto išiel takpovediac naslepo (či nahlucho) a hudbu troch umeleckých zoskupení som prvýkrát počul až na mieste. Napadlo mi, že také niečo sa poslednú dobu stáva málokedy.
Ako prvá sa predstavila speváčka a skladateľka z Estónska, Kadri Voorand. Údajne najslávnejšia estónska hudobníčka súčasnosti, tvrdia propagačné materiály. Na pomoc si prizvala iba jedného spoluhráča, kontrabasistu a basgitaristu Mikhela Mälganda, čo rozhodne imponovalo môjmu basgitarovému srdcu. Táto komorná zostava okamžite vytvorila v bratislavskom Babylone intímnu atmosféru. Estónkino vystúpenie bolo na míle vzdialené štandardnému programu komorného jazzového dua, v tom najlepšom slova zmysle. Najmä v druhej polovici programu každá skladba prekvapila novými prvkami. Výborne skomponovaný kontrapunkt a unizóna v Jacksonovej skladbe „They Don't Really Care About Us.” Skvelá práca basgitaristu s akordami, subbasom a pitch shift efektom (pripomenul mi Thundercata). Atmosférické použitie zvonkohry. Vtipné využitie loop efektu. A napokon speváčkina slovenčina. Jej „Kto chce s vlkmi žiť“ a „Dúfam, že ste všetci opití... láskou“ (skladba navyše skutočne znela opito) si získalo srdce publika, ktoré si napokon vyžiadalo prídavok.
Nasledovala zostava so skromným oficiálnym názvom „Omar Hakim & Rachel Z OZ Experience feat. Linley Marthe & Louis Winsberg.“ Ako sme mohli zistiť, išlo o supergroup špičkových inštrumentalistov pod vedením bubeníka Omara Hakima a klávesistky Rachel Z, ktorí sú okrem iného manželmi. Hral sa učebnicový jazz rock fusion s vynikajúcimi sólami a to aj napriek zlomenej ruke klávesistky. Zaujímavý bol začiatok koncertu, prvá skladba bol vlastne spontánny jam. Vyzdvihol by som Omarove strhujúce a dynamicky výborne gradujúce bubnové sólo, po ktorom nasledoval chytľavý dvanásť osminový groove. V tom dominovala basgitarová linka Linley Marthea a jeho skutočne vintage, časom preverenej basgitary. Milovníci nepravidelných rytmov (ja) si nepochybne prišli na svoje v cover verzií skladby „These Days“ od skupiny Foo Fighters (nech žije pätnásť osmín). Hudobníci hrali odviazane a s radosťou. Nečudo, bol to posledný koncert ich turné.
Headlinerom večera bola etiópsko-izraelská speváčka Ester Rada (odporúčam prečítať si príbeh o jej pôvode). Poslednú dobu sa stále častejšie pýtam, čo v tom Izraeli robia, že sú schopní neustále vypúšťať do sveta takých neuveriteľných hudobníkov. Koncert Ester Rady bol pre mňa hudobným zážitkom roka, možno viac ako roka. Išlo viac o popovú produkciu s prvkami jazzu ako opačne, čo ortodoxnejších fanúšikov jazzu potešiť nemuselo a chápem to. No Ester a celá jej kapela (ku klasickej elektrickej zostave pribudol saxofón a trombón) hrali neuveriteľne dobre. Spev a celkový prejav líderky, dynamický aranžmán a dokonale zohratá kapela, to všetko bolo skutočným balzamom na dušu. V pamäti mi dlho ostanú baladové štandardy „The Man I Love“ a „Good Morning Heartache“ (v druhom menovanom gitarista umne využil spätnú väzbu svojho nástroja), ako aj strhujúci groove rýchlejších, tanečnejších skladieb. Dávno som naživo nepočul tak dobre umiestnený a zahratý stop-time. Obzvlášť pútave bolo aj bubenícke sólo, predovšetkým v kontexte s predchádzajúcim sólom Omara Hakima. Bolo zaujímavé naživo počuť rozdiel v prístupe k veci medzi staršou a mladšou generáciou bubeníkov.
Väčšinou chodím na koncerty intepretov, ktorých mám rád, alebo ktorých aspoň poznám. Tohtoročné Jarné džezáky mi však ukázali, že ísť naslepo sa môže vyplatiť. V Babylone som sa tento raz cítil príjemne, na prízemí boli miesta na sedenie i na státie a nižšia účasť (vypredané rozhodne nebolo) iste vyhovovala tým, ktorí prišli. Budúci rok ale organizátorom vyššiu účasť určite prajem, najmä ak opäť budem mať možnosť spoznať inšpirujúcu hudbu takýchto úžasných mladých umelcov.
Foto: Ivan Kelement
