V piatok prestalo existovať EMI, jedno z najdôležitejších hudobných vydavateľstiev v histórii. Hudobný priemysel je v kríze, hudbe sa však darí ako nikdy predtým.
Pre EMI a hudobný priemysel to nakoniec predsa len bol magický dátum. 11. 11. 2011 sa skončila história vydavateľstva, ktoré prinieslo svetu nahrávky Beatles, Davida Bowieho, či Rolling Stones. Od banky Citigroup, ktorá bola jeho posledným vlastníkom si EMI kúpili a rozdelil hlavní konkurenti Universal a BMG Rights Management, ktorý je súčasťou vydavateľského monštra SONY BMG.
Zhodou okolností práve v ten istý deň bolo na ČT2 odvysielané posledné vydanie skvelého a jedinečného hudobného programu Ladí neladí. Pri jeho nahrávaní, ktoré sa odohralo asi pred mesiacom a mal som tú česť sa ho zúčastniť, vznikla pomerne ostrá polemika (v zostrihanej verzii je z nej len časť) o tom, čo sa v hudbe za 10 rokov, ktoré uplynuli od prvého dielu Ladí neladí zmenilo. Zástupca českej odnože EMI, čiastočne podporovaný českými novinármi, tvrdil, že dnes je všetko ťažšie, predáva sa menej nosičov, kapely sa v internetovej ére ťažšie presadia, neexistujú české hudobné časopisy, atď. atď.. Druhá strana (tá moja) tvrdila, že kríza je len v hudobnom priemysle, hudbe sa, naopak, darí veľmi dobre.
Môžme sa na to pozrieť mikroskopom, ďalekohľadom alebo voľným okom.
Mikroskop treba použiť pri sledovaní reykjavíckej hudobnej scény. V tomto mestečku totiž pôsobí množstvo kapiel, pesničkárov, DJ-ov, niekoľko big bandov, džezových skupín a hudobných tvorcov na pomedzí experimentálneho popu a vážnej hudby. Je tu minimálne 5 výkonných vydavateľstiev (Smekkleysa, 12tónar, Bedroom Community, Kimi Records, Record Records) s vlastnou hudobnou tvárou a jasným profilom, dva kultové hudobné obchody (Smekkleysa, 12tónar), množstvo klubov, niekoľko hudobných novinárov a blogerov, nespočítateľné množstvo koncertov a minimálne tri väčšie festivaly za rok. Napriek ekonomickým problémom o hudobnej kríze nemôže byť ani reči.
Ďalekohľadom sa môžme pozrieť do Londýna. Práve tu sídlila spoločnosť EMI, blahej pamäti. Najprv v troch opulentných budovách, potom v jednej skromnejšej. Práve tu v posledných rokoch zavierajú veľké hudobné supermarkety. Priemysel teda upadá, no hudba rozkvitá do veľkej krásy. Väčšie aj menšie kluby, koncertné sály či priam haly bývajú vypredané, priekupníkom s lístkami sa mimoriadne darí, organizovanie koncertov je lukratívnou záležitosťou, vydavateľstvá ako Rough Trade, Matador, Domino, XL, 4AD, Mute či Ninja Tune prinášajú množstvo skvelej muziky, malé record stores (Rough Trade East a West sú najznámejšie, veľa skvostov možno násť v Camden Towne a v okolí Portobello Road) sú plné platní a ľudí, hľadači talentov spomínaných vydavateľstiev obiehajú koncerty, vychádza mnoho zaujímavej hudby, veľa sa o nej píše, ešte viac hovorí.
Voľným okom vidíme Bratislavu. V našej metropole na periférii už hudobný priemysel neexistuje (a existoval niekedy?). Zastupiteľstvá major labels sú len poštovými úradmi, cez ktoré sa záujemcom dostane občas nejaký album, okrem výborného Wegartu, cez ktorý sa k nám dostáva veľa zaujímavého sme pri nákupe platní odkázaní na Viedeň a internet. Napriek tomu však za posledné roky vzniklo v meste niekoľko jasne vyprofilovaných klubov (Subclub, Randal a MMC, KC Dunaj, Obluda, A4, Music Gallery, Hlava 22, U Očka, Loft), na Slovensku máme niekoľko menších, no výkonných vydavateľstiev (Slnko Records, Exitab, Hevhetia, Wagon) a kapely, z ktorých niektoré sa celkom úspešne presadzujú aj v zahraničí. Máme Rádio FM, Pohodu, Žákovic, Grape, Konvergencie, Wilsonic, o hudbe sa trochu píše v SME a v Pravde a (oveľa viac) v .týždni.
No a okrem toho tu je slobodný internet a na ňom rádiá, hudobné portály, miesta, kde možno streamovať nové aj staršie albumy, blogy, youtube, sociálne siete. Popové hviezdy síce zarobia menej peňazí, ale zaujímavejšia hudba si na druhej strane oveľa ľahšie nájde svojho poslucháča.
Vydavateľstvo EMI skončilo (názov sa bude nejaký čas ešte používať - predsa len, je to legenda), hudobný priemysel je v kríze, rešpektované major labels sa menia na nedvižné dinosaury, hudbe sa však darí ako nikdy predtým.
Juraj Kušnierik
Zdroj: . týždeň (www.tyzden.sk)
