Niekoľko viet o tradičnom jazze.
I. Úvod.
Nepochybujem, že návševníci webovej stránky (isto buď aktívni hudobníci, alebo jednoducho poslucháči a priaznivci jazzu), sú o jazze a v jazze natoľko informovaní a orientovaní, že by nemalo zmysel púšťať sa do rozvláčnych teoretických muzikologických úvah a opisov. Hlavne to platí o bezhraničných úvahách a definíciách, čo jazz je – a čo jazz nie je. Ja sám som aktívny a dlhoročný jazzový hudobník, nie muzikológ, teoretik a historik, preto budem písať o jazze hlavne na podklade mojich skúseností – teda aj s rizikom, že sa dopustím možno niektorých nepresností. Rád by som sa (na pokračovanie) s Vami podelil o informácie a moje poznatky hlavne čo sa týka žánru zvaného „Tradičný jazz“. Mám v úmysle venovať miesto v tejto rubrike faktom a osobnostiam tak svetového – ako aj slovenského tradičného jazzu. Dovoľte mi v tejto súvislosti zdôrazniť presvedčenie, že tradičný jazz je kmeňom jazzového stromu a stále si zasluhuje uznanie a pozornosť hudobných odborníkov aj hudobnej verejnosti. Pokúsim sa to popísať.
II. Z histórie.
Prenesme sa len rýchlym pohľadom cez dejepisné obdobia Severnej Ameriky rokov cca 1600 – 1900, ktoré nielen z pohľadu jazzovej prehistórie boli najmä v začiatkoch svedkom násilných transportov afrických černochov z Afriky hlavne do južných oblastí Spojených štátov severoamerických. Tu ich ako otrokov a lacnú pracovnú silu predávali bielym otrokárom hlavne na práce na bavlníkových plantážach. Následne vznikal a v Amerike sa udomácňoval černošský folklór, rytmické pracovné a náboženské piesne, spirituály a neskôr sa zrodila najmä forma piesne: blues. Blues, v ktorom sa černosi spevom žalovali na svoju biedu, útlak a bolesť, bolo rozhodujúcim hudobným stavebným kameňom neskoršieho jazzu – ale aj iných populárnych a tanečných hudobných žánrov. Prehistorické obdobie pre vznik jazzu je teda charakterizované predovšetkým vokálnou a jednoducho rytmizovanou hudbou amerických černochov. Černosi, ako otroci, ešte nemali prístup k belošským hudobným nástrojom a už vôbec nie k hudobnému vzdelaniu. V tomto čase, súbežne s černošskou, belošská hudba bola výlučne buď hudba vojenská pochodová, alebo klasická operná, divadelná, tanečná a operetná (v európskom slova–zmysle). Nielen politickým a dejinným medzníkom v USA bola občianska vojna Severu proti Juhu r.1861-65, ktorá skončila víťazstvom Severu a o.i. aj dôležitým zrušením otroctva černochov. Černosi sa pomaly dostávali k možnostiam zadovážiť si bicie, strunné a hlavne dychové nástroje, ktoré predtým tak u belošských vojenských dychoviek obdivovali. Nikto ich na týchto nástrojoch hrať neučil, nemali ešte ani poňatia o čítaní nôt. Začali hrať podľa sluchu, ako keby z vokálneho základu a spájajú svoje cítenie s tým, čo počuli u belochov. Nástroje zrazu znejú a vyjadrujú sa inak, ako predtým. Vyjadrujú okrem tónov aj emócie – radosť, zlosť, smútok. A čo je podstatné: na niekedy aj prebrané belošské melódie, sa začína improvizovať – hlavne pri troch základných melodických nástrojov v kapele: kornete, klarinete a trombóne). Začína pomaly vznikať jazz.
Vlado Vizár
