Will Vinson je saxofonista, ktorý pochádza z Anglicka, ale už niekoľko rokov aktívne pôsobí na newyorskej jazzovej scéne. Počas svojej kariéry spolupracoval s umelcami ako Gonzalo Rubalcaba, Chris Potter, Alex Sipiagin, Kurt Rosenwinkel či Ari Hoenig. CD „Stockholm Syndrome“ nahral so špičkou jeho generácie – Lage Lund hrá na gitare, Aaron Parks na klavíri, Kendrick Scott obsluhuje bicie nástroje a Orlando Le Fleming kontrabas.
Kapela okrem tohto albumu s menšími obmenami spolupracovala aj na Vinsonových doskách „Promises“ a „The World (Through My Shoes)“. Vypočul som si všetky tri albumy a najviac sa mi páčila hudba práve na „Stockholm Syndrome“.
Vinson tu spolupracuje s hráčmi, ktorí majú veľmi podobné cítenie a pohľad na hudbu ako má on, čo vytvorilo veľmi pekný výsledok. Playlist albumu je zložený z Vinsonových autorských kompozícií a z dvoch jazzových štandardov.
Lídrove skladby sú založené zo zaujímavých melodických, rytmických a harmonických plochách, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a vytvárajú unikátny zvuk. V úvodnej „Squeeze“ prekvapivo zaznie soprán saxofón, ktorý sa však do tejto lyrickej témy hodí najviac. Kapela hrá na jednej strane elegantne, jemne a citlivo, na druhej strane však nechýbajú vplyvy modality a rôzne moderné improvizačné prístupy. Toto všetko sa mieša aj v celkovej hudbe albumu, ale aj jednotlivo v rámci konkrétnych skladieb. „Dear Old Stockholm Syndrome“ má groovujúci charakter plný rôznych rytmických plôch, ktoré na seba nadväzujú. Winson sa okrem toho ako aranžér pekne vyhráva s vedením hlasov. Jeho improvizácie majú výbornú gradáciu a nádych, ktorým sa uberajú. Následná „Late Lament“ je autorskou témou Paula Desmonda. Winson zaradením tejto skladby dokazuje svoju úctu k west coastu a k melodike tejto alt saxofónovej legendy. Ide o klasické baladické prevedenie. Lage Lund krásne dopĺňa Vinsona svojim sprievodom. Kapela sa k sebe akoby neustále približuje a vzďaľuje zároveň.
„Dean Street Rundown“ má nepárne metrum v groovujúcom tempe. Ide o geniálnu kompozíciu, kde gitara hrá veľmi ťažký, ale pekný druhý hlas. Veľmi zaujímavé je tu sólo Aarona Parksa, na ktoré výborne nadviazal aj líder. „Icronic“ má striedajúcu groovujúcu časť so swingujúcu. Vinson skvelo buduje zvuk, dynamiku a výber tónov na svojej „sopránke“. V balade „You Wouldn´t Forget Me“ počujeme iba duo gitary a alt saxofónu. Lund tu hrá s pekným otvoreným akustickým zvukom, vďaka čomu vynikajú jeho harmonické sadzby. Vinson je tu absolútnym lyrikom a dokazuje, že aj v súčasnosti môže byť „menej viac“. Vrcholom CD je pre mňa štandard Colea Portera „Everything I Love“. Alt saxofón začína sám veľmi chytľavými rytmicko-melodickými linkami. Následne sa v téme pridá celá kapela. Fantastické sólo predvedie nielen líder a Aaron Parks, ale aj kontrabasista Le Fleming. Hráči však nehrajú klasicky „straightaheadovo“, ale cez seba v sekvenčných častiach. Tento koncept naruší až Vinson svojím nástupom na sólo.
Album „Stockholm Syndrome“ poteší všetkých fanúšikov jemnejšej vetvy jazzu. Kapela potvrdzuje, že west coast môže byť hlavným prameňom inšpirácie aj v súčasnej dobe. Kombinácia vynikajúcich aranžérskych a kompozičných schopností s logickými melódiami, zaujímavými rytmami a krásnym oblým zvukom všetkých nástrojov, vytvára hudbu na veľmi vysokej úrovni. CD sa bude veľmi príjemne počúvať nielen fanúšikovi cool jazzu, ale každému hudobnému fajnšmekrovi.
Dávid Oláh
