Som presvedčený o tom, že s odstupom storočí (ak to teda vôbec bude generáciám po nás dopriate), sa bude na obdobie od konca 19. storočia po súčasnosť nazerať ako na jednu kultúrne heterogénnu epochu. Aj my už pre ňu máme pomenovanie - moderna, a kto sa silou mocou potrebuje vyhraniť od predošlých dekád, tak potom ešte - postmoderna. Každopádne, produkcia hudby, výtvarného umenia, kinematografie, literatúry, divadla (atakďalej) nie je zďaleka tak evolučne progresívna, ako by sa mohlo zdať a to, čo považujeme za odvážny experiment, už bolo v drvivej väčšine prípadov v istom parametri zrealizované, a to pokojne aj niekoľko desaťročí predtým. Ak ma práca v oblasti kultúry niečomu naučila, tak to bola pokora. Namiesto sebastredných výrokov, radšej pozorne pozorovať a skúmať, odkiaľ sa berie tá či oná konvencia, predloha či vzor k vzniku podobného druhu diela. Ani Tolyqyn neposúvajú ľudstvo do novej epochy, neprinášajú Prometeov oheň vyvádzajúci nás z tmy starej kultúry, ale robia niečo veľmi správne: z ich hudby srší pokora, a to je inovatívne a inšpiratívne.
Určite je k ich muzike možné hľadať paralely a určite aj nejaké nájdete, či už to bude u Davea Matthewsa, Lionela Louekeho, alebo stoviek iných mien. Lenže o podobnosti v tomto prípade nejde a nemalo by ísť. Tolyqyn je internacionálna formácia sídliaca v Berlíne a tvorí ju kanadský spevák a hráč na viole Rolland Satterwhite, izraelský vokalista a hráč na elektrickej gitare Tal Arditi a na bicích nástrojoch a perkusiách sa na ich albume "Silver Seed" striedajú palestínsky hráč Rafat Mohamad (áno, hudba spája) a z Maďarska pochádzajúci Péter Somos. Na spomenutom albume, ktorý vyšiel v októbri 2023 v nemeckom vydavateľstve Hey!blau Records, ešte hosťuje niekoľko rôznych hudobníkov, predovšetkým vokalistov a hráčov na dychových nástrojoch. CD obsahuje osem autorských skladieb, osem citlivých kompozícií spájajúcich blízkovýchodné a severo- a západoafrické etnoprvky s americkým pesničkárstvom, a blues. Sami sa označujú za „progresívne-blues-power trio“ a okrem hudobných vplyvom odvážne kombinujú aj nástroje, pretože spojenie violy, elektrickej gitary a bicích nie je úplne bežné. Aj keď nemám rád obsadenia bez basy, tentoraz som si to na nahrávke takmer ani nevšimol. Celý basový substrát je dobre suplovaný elektronikou, hosťami a multiinštrumentalistom Rollandom Satterwhiteom.
Poďme ale k hudbe samotnej: Ide o skutočne pestrú a za každých okolností veľmi príjemne počúvajúcu hudbu. Master je skvelo zvukovo spracovaný a postprodukcia neprekrýva tie spontánne inštrumentálne kvality jednotlivých nástrojov, ani ich súznenia, hoci experimentovaním sa nešetrilo. Výsledok je očarujúci. Od rýchlych afro-beatov až k zádumčivým baladám sa striedanie atmosfér albumu rovná postimpresionistickej kompozícii, v ktorej síce cítite rukopis klasického majstrovstva, a to pri narábaní so svetlom a farbou, forma však už prekvapuje, pretože je slobodnejšia a odvážnejšia. Najsilnejšia je pre mňa skladba Bella Coola, ktorá okrem environmentálneho posolstva je skvelým introm do poriadne obsažného albumu, pretože v sebe spája moderný prístup a kompozičnú vážnosť, inovatívnu inštrumentáciu a krásne prelínajúce sa harmonické pasáže. Tolyqyn je pre tých, čo už dlhšie nezažili niečo objavné, ale zároveň niečo, čo nedostane len záložku „zaujímavé“, ale aj silne „návykové“ a obzvlášť „počúvateľné“.
PS: Inak obal a vizuál albumu sú poriadne psycho...
Autor: Miroslav Haľák
