Dnes necháme hovoriť (alebo lepšie povedané znieť) klavírnych majstrov. Jazzová klavírna úroda bola v minulom roku nesmierne bohatá a výsledkom je štvorica podmanivých albumov, z ktorých by každý dokázal zaujať nielen doma, ale aj na prestížnych zahraničných fórach.
Alan Bartus – Born In Millennium (Challenge Records)
Klavirista Alan Bartuš sa vlastne na zahraničných fórach presadil už dávnejšie: v posledných rokoch vyhral viacero európskych súťaží a momentálne si brúsi ostrohy na jednej z najprestížnejších jazzových škôl – Manhattan School of Music v New Yorku. V minulom roku sa tiež prebojoval do semifinále renomovanej Herbie Hancock Competition a pred odchodom za veľkú mláku stihol vydať u nemeckého vydavateľa reprezentačný album „Born in Millennium“, za ktorý si nedávno prevzal ocenenie Radio_Head Award v kategórii „Jazzový album roka 2023“. Je obdivuhodné, že repertoár dokázal mladý umelec, až na jedinú výnimku, vystavať z vlastných kompozícií. Spomínanou výnimkou je kontrabasistom Štefanom „Pištom“ Bartušom excelentne zaranžovaný štandard How Deep is the Ocean, v ktorom po klavírnom sóle so striedmejším výberom výrazových prostriedkov exceluje krídlovka Kornéla Fekete-Kovácsa. Sériu straight-ahead jázd poháňa dvojica bubeníkov: prieraznejšou a nápaditejšou je hra legendárneho Američana Gregoryho Hutchinsona (k nahrávaniu si ho prizývajú napríklad Joshua Redman, Kurt Rosenwinkel či Robert Lakatos), no najvyššie kritéria svojím bezchybným timingom obháji aj David Hodek (finálna jazda Chances). S takýmto vetrom v plachtách (nemožno vynechať zomknutý a tmeliaci drive otca Štefana) si líder plavbu viac ako užíva. Sviežosť, dynamika a nesmierna nápaditosť, podčiarknutá najvyšším stupňom technického perfekcionizmu: Alan Bartuš sa skutočne narodil v tom najlepšom období a ani si nedokážem predstaviť, kam by sa ešte vedel v danom mainstreamovom smerovaní posunúť.
Klaudius Kováč Trio plays Ernest Oláh – Reminiscence (Hevhetia)
Nie je jednoduché (ani samozrejmé) vystúpiť zo svojho osobného komfortu a vzdať poctu niekomu významnému, kto tu bol pred nami. Nehovoriac o tom, že v rámci slovenskej scény sa to absolútne „nenosí“ a doteraz sa to podarilo (a chcelo) len málokomu. Skladateľ a klavirista Ernest Oláh (1942–2002) musel byť skutočným majstrom, keďže napriek utajenosti mu v rámci domácej scény vzdali hold už dvaja vrcholní klaviristi. Pred rokmi to bol Ondrej Krajňák, ktorý sa v rámci sólového albumu „Forevernest“ (Hevhetia 2013) nechal pomerne voľným spôsobom inšpirovať jeho motívmi a čosi podobné sa teraz podarilo Klaudiusovi Kováčovi a jeho triu. „Reminiscence“ pretavuje osem Oláhových tém a hoci originálne podoby poznám len zbežne, Kováčove verzie pôsobia viac ako vierohodne. V našich končinách je dostupná jediná autentická nahrávka posledného Oláhovho tria, ktorej samotný názov „Oscar on my Mind“ (2003) prezrádza, k akej poetike tento lučenecký rodák vzhliadal. Z rovnakého mesta pochádzajúci Klaudius Kováč sa od Oscara Petersona posunul k modernejším majstrom a v jeho hre cítiť väčšie množstvo rôznorodých prvkov: nebráni sa neoklasickým modalitám, folklórnym vplyvom ani voľne plynúcim pláňavám. „Reminiscence“ nie je napriek názvu len spomínaním: úvodná Ballad for You ostáva lyrickým vyznaním, baladická In Memory of You pretavuje najvnútornejšie pocity a kontrabasom prednášaný motív záverečnej Solitude navodí osamelejšiu atmosféru (mimochodom túto jedinú Oláhovu tému adaptovali obaja bratanci, Kováč i Krajňák). K tomu všetkému sa pridáva nenapodobiteľná česko-slovenská rytmická sekcia v podobe priebojného kontrabasu Tomáša Baroša a viacdimenzionálne znejúcich bicích nástrojov Mariána Ševčíka. Požehnaný majster, ktorého príklad zrodil takýchto dvoch učeníkov!
Ľuboš Šrámek – Solopsism: Solos & Duets (HLAVA XXII)
Na sólový album sa dnes odváži máloktorý klavirista: predminulý rok sa na to podujali Ondrej Krajňák svojou pôstnou a emocionálne nesmierne silnou meditáciou „Krížna cesta“, ako aj Alan Bartuš svojim otvorenejším free konceptom „Solology“. Aktuálny „Solopsism: Solos & Duets“ Ľuboša Šrámeka nesie sériu posolstiev. V prvom rade sa odvoláva na filozofický smer jednotlivca, okolo ktorého prebieha neustále dianie. V tomto nadbieha Šrámekovi a jeho eklektickým výpravám do vedomia (či podvedomia): nie je to séria ego tripov, hoci plejáda sólových výletov (pulzujúca The Horse či stridepianová Streetude s citáciou nesmrteľného McHughovho popevku) by mu dávali za pravdu. Do svojho hľadiska solipsizmu zahrnul ústredný objekt diania aj blízkych spolupracovníkov z posledného obdobia a mám dojem, že práve týmito kontrastnými výpadmi sa snaží Šrámek poslucháča vyrušiť. Darí sa mu to počas výmeny myšlienok s Jurajom Bartošom v senzitívnej výpovedi Song to Say Goodbye, či prostredníctvom elyzejského plynutia basklarinetu Nikolaja Nikitina v éterickej Prayer for U. A záverečná enigmatická cirkulácia kvázibarokovej sólovky Rain Dance potvrdzuje, že nadčasové posolstvo Ľuboša Šrámeka, rovnakým spôsobom reflektujúce súčasnú klasickú hudbu ako aj jazz, sa hodí do každého počasia.
Pavel Morochovič – HARMONY part I. / Prologue / Suite For Piano (Hevhetia)
Na záver opäť niečo jedinečné. Možno nepatrím k najstarším pozorovateľom domácej scény, ale nejaké to štvrťstoročie sa snažím sledovať a mapovať aktivity slovenských umelcov a v danom kontexte musím prehlásiť, že nič podobné, ako sólový album klaviristu Pavla Morochoviča, sme tu doposiaľ nemali. Hoci sa tento umelec pohybuje na domácej scéne sotva desať rokov (aj to viac-menej nenápadne), zanechal za sebou dvojicu originálnych nahrávacích počinov. Oba sa pritom kreovali v istom tvorivom nepokoji a diskomforte: debut Morochovičovho tria „Awakening“ (Hevhetia 2015) sa zrodil viac ako hekticky počas jediného popoludnia, no napriek tomu svojou priamočiarosťou a energiou zmiatol mnohých nielen na domácej scéne (okrem iného sa dostal do Top 20 najlepších európskych albumov roka 2015 v rámci European Jazz Union – Soul and Jazz UK a do Top 10 najlepších nahrávok Longplay, Cutting Edge – Jazz FM UK, ako aj Steve's Jazz Sounds UK). Hoci sa jednotlivé segmenty aktuálnej sólovky „HARMONY part I.“ začali predierať na svetlo ešte v rámci sólového recitálu počas Medzinárodného festivalu jazzového piana v Prahe v roku 2015, zrod albumu pozastavili najskôr financie a následne COVID. Úvodná Introduction prekvapí intenzitou zhustenou v rámci krátkej plochy, ústredná Impression No. 1 je komplexnou manifestáciou výrazových prostriedkov, oscilujúcich medzi lyrizmom a vrcholnou expresiou, nádherná Impression No. 2 pretavuje ukrajinský ľudový nápev a patrí k najlyrickejším úsekom albumu. Morochovičovým harmonickým exkurzom treba dopriať čas, nie je to hudba k vareniu ani ku knihe: ideálne je sadnúť si, nechať sa v rámci 40 minút unášať a zážitok opakovať. Nervnosť nedopovedaného Finale dáva nádej, že nám ešte majster čo-to dorozpráva...
Aspoň slovo k medzinárodnej odozve, keďže slovenské albumy len zriedkakedy prekročia hraničiacu rieku (teda okrem Moravy): prestížny britský webový magazín ukvibe, mapujúci hudobnú scénu viac ako tri desaťročia, prisúdil Morochovičovej nahrávke vôbec najvyššie bodové hodnotenie a vyzretosťou ju zaradil do kontextu sólových počinov Keitha Jarretta (niekde medzi jeho kultové „Vienna Concert“/„Paris Concert“ a neprekonateľný „Köln Concert“) alebo Espena Berga. A nedávno som zachytil rovnako pochvalnú recenziu v renomovanom japonskom printovom vydaní JAZZLIFE...
Autor: Peter Motyčka
