Z vyhláseného HevHetFestu, na ktorom sa pod patronátom Hevhetie, teda personalizovane Jána Sudzinu, stretáva množstvo zaujímavých ľudí, si každoročne okrem povznášajúcich hudobných zážitkov a ojedinelých estetických impulzov odnášam z povzbudzujúcich osobných stretnutí aj kontakty na inšpiratívnych ľudí. Jedným z tých neobyčajne kreatívnych a zarážajúco produktívnych je aj Oliver Weindling. V lete 2021, po niekoľkých pamätihodných koncertoch a pri gurmánskom, vrchne kvasenom pive, som mal možnosť dlhšie debatovať s týmto vyštudovaným ekonómom, ktorý ale začiatkom 90. rokov minulého storočia načisto podľahol zvodom Hudby... A tu začína príbeh vydavateľstva Babel Jazz Records.
Anagram v podobe Babel - Label nie je len zaujímavou slovnou hrou, ale skvelým konceptom. Biblické „pomätenie jazykov“ (Gn 11,7) síce exegéza primárne chápe ako trest, teda negatívny dôsledok odklonu od Božej vôle. Nie je ale práve tá rôznorodosť kultúr a vyjadrovacích prostriedkov tým, čo neustále inšpiruje k vytváraniu plodných spájaní, vzrušujúcich ino-kultúrnych objavov a presahov? Pre Olivera Weindlinga nie je Babylon len negatívnym symbolom, ale očividne výzvou k premosťovaniu rozdielov. A ak o premosťovaní kultúr prostredníctvom umenia hovorí potomok utečencov pred hrôzami druhej svetovej vojny, nemám najmenší dôvod neveriť úprimnosti jeho úmyslov. Ako riaditeľ dôležitého londýnskeho jazzového Klubu Vortex jednoducho nemohol nechať mnohé produkcie nezverejnené a napospas zabudnutiu v podobe samo-vyprodukovaných albumov. Od roku 1994 sa preto z finančníka postupne stáva hudobný filantrop s dobrým nosom na kvalitný Jazz. Za tie roky sa z Babel Label vyprofilovala veľmi delikátna platforma, ktorá by nemala byť len tajným tipom jazzových fajnšmekrov. Na príklade štyroch produkcií, ktoré v posledných týždňoch oblažujú môj sluchový aparát, sa vám pokúsim priblížiť Oliverov cit pre výber promovaného materiálu.
New Simplicity Trio: Common Spaces (2017)
Podľa dátumu vydania je zrejmé, že nesiaham po najaktuálnejších počinoch. Babel Label nie je veľkokapacitnou továrňou na rýchlo stúpajúce hviezdy hudobného neba a nechŕli albumy ako na bežiacom páse. Takéto vydavateľstvá ponúkajú priestor tým najosobitejším realizáciám bez nutnej vidiny zisku, ale s o to väčšou satisfakciou umeleckého prínosu. Trio založené talianskym bubeníkom Antoniom Fuscom, ktorý nevynechal ani produkciu u veľkého hráča na trhu, konkrétne vo vydavateľstve ACT, alebo spoluprácu s velikánmi (napríklad s Paolom Fresu), spĺňa takto nastavené individuálne kritériá vydania.
Na albume pre Babel sa Antonio Fusco vydal v intímne súznejúcom telese spolu s klaviristom Brunom Heinenom a hráčom na kontrabase Henrikom Jensenom cestou konvenciami a módami doby nezaťaženého hudobného výrazu. Tu nehľadajte poblúznenie E.S.T., ani novej severskej vlny, tu nie sú adorované Petersonovské tradície a neresuscitujú sa ani staronové alebo „novostaré“ trendy. V tejto hudbe je bytostne zakódovaná radosť z hry, z čoho vyplýva radosť z počúvania, akú mám, keď toto CD zaujme svoje miesto v prehrávači.
Indigo Kid - III: Moment Gone In The Clouds (2017)
Pozitívna atmosféra sa rozleje do miestnosti aj po prvých taktoch skvelého kvarteta s ezoterickým názvom Indigo Kid. Oproti New-Age konceptu nadprirodzene pôsobiacich detí, komunikuje zostava okolo gitaristu Dana Messorea, flautistu Garetha Lockranea, kontrabasistu Caluma Gourlaya a bubeníka Tima Gilesa nanajvýš prirodzene. V ich prípade ale ide o hudbu s páčivou atmosférou. Tá však v žiadnej polohe neprekračuje nechcenú hranicu k ľúbivej sebaúčelnosti. V mnohom mi ich prístup evokuje projekty Sisy Michalidesovej, ktorej hra je s Lockraneovou veľmi podobná. Pôsobivé unisona gitary a flauty spolu s dobre fungujúcou a neexhibujúcou rytmikou sú receptom kvalitného hudobného počinu, ktorým by sa mohli inšpirovať viaceré vydavateľstvá, ktoré vo svojom programovom vyhlásení zabudli na bežného poslucháča/bežnú poslucháčku.
Kino Trio: Il Cielo Sopra Berlino (2019)
Bruno Heinen, klavirista, ktorý už v doterajšom výberovom parkúre portfóliom vydavateľstva Babel Jazz Records figuroval, tentoraz vstupuje do vôd moderného elektronického tria, ktorému ale stále dominuje jeho piano. Harmonické celky sú vyskladané umne, pracujú s neotrepanou gradáciou a prekvapivými kompozičnými zmenami. Viem si úplne živo predstaviť, že ako manažér klubu ponúkam kontrakt na nahrávku albumu kapele, ktorá takouto muzikou rozoznie priestory tak vychytenej adresy, akou je Vortex Jazz Club v Londýne. Spolu so svojimi supútníkmi, Talianmi Michele Tacchim (bas) a Riccardom Chiabertom (bicie) dodali Oliverovi materiál, ktorému sa nehovorí nie a ktorý je nadčasovým svedectvom jazzovej evolúcie.
ALAIAS: Music For an Imaginary Surf Film (2019)
Charakteristickou črtou vydavateľstiev ako Babel Jazz Records je vášeň a neúnavnaá práca zanietených milovníkov umenia. Ide teda o akési osobné produkty estetického zadosťučinenia, neraz so skvelým zvukovým aj optickým spracovaním. Vydavatelia ako Oliver, ktorý neriešia plnenie nejakých plánov, tobôž nie trhový kalkul s populárnym vkusom, si preto často dávajú záležať na konečnom výsledku, pretože ak niečo má mať ich hlavičku, tak to musí byť hodné ich podpisu. Všetky doteraz zmienené CD boli vskutku kvalitne vyprodukované v neopozeranom, výtvarne kvalitnom vizuále a predovšetkým vo výbornom zvuku. Neviem, ako by sa tie nahrávky správali na zostave inej hifi súpravy, ale na mojich prístrojoch britského pôvodu to Babel – Label produktom jednoducho pristane. Preto som si aj na záver tejto krátkej prehliadky nechal čerešničku v podobe priehľadného tyrkysového vinylu projektu ALAIAS Dana Mesorea. Tento multiinštrumentalista, ktorý sa ako gitarista mimochodom tiež podieľal na skôr spomenutom Indigo Kid, si pred Covid pandémiou pre poslucháčov pripravil záchrannú vestu. Ak by ste totiž mali pocit, že okolnosti navôkol vás ťahajú dole, jeho hudba k imaginárnemu filmu o surfovaní vás postaví na nohy, alebo lepšie povedané na dosku, na ktorej po tých búrlivých vlnách života elegantne preplávate. Je to skvelý zvukový experiment, groovujúci, pútavý, oprašujúci retro náter analógových nástrojov a postavený na koncepte životnej filozofie slobody a optimizmu napriek všetkému.
Som vďačný za takých neúnavných kreatívcov ako Oliver Weindling. Hoci ide často o One Man Show, bude ich portfólio hudobných realizácii svedectvom doby a archívom hudby, ktorá by inak neuzrela svetlo sveta a ktorej by ale inak bola veľká škoda. Táto hudba totiž, na rozdiel od generovania kultov hudobných hviezd, mapuje to najautentickejšie z klubovej kultúry a tá tvorí väčšiu časť DNA muziky, ktorú máme tak radi.
Autor: Miroslav Haľák
