Djabe som prvýkrát zaregistroval niekedy v roku 2003, bola to sobota v noci a ako gymnazista som v tom čase stopoval všetky záznamy z Bratislavských Jazzových dní. Už vtedy som vedel o kvalite maďarskej jazzovej scény, uchvátený som bol hlavne z vystúpenia Zsolta Kalteneckera a jeho tria (1999) ako aj z Electric Jazz Force (2000). Keďže Slovenská televízia vysiela tieto záznamy s oneskorením je treba spresniť, že prvé vystúpenie Djabe na BJD sa konalo v roku 2002. Ich zmes folklórnej melodiky a afrických polyrytmov v šate smooth jazzovej atmosféry boli zapamätateľné už aj cez obrazovku a že to nebolo vystúpenie bez potenciálu svedčí aj ich opätovné zaradenie do dramaturgie BJD a to hneď v rámci jubilejného 40. ročníka v roku 2014. To som už ale nesledoval vystúpenie tejto formácie doma na gauči, ale v sále Incheby.
Kapela okolo gitaristu Attilu Égerháziho a basgitaristu Tamása Barabása prechádzala od svojho vzniku viacerými zmenami a to nie len štýlovými ale aj s nimi súvisiacimi personálnymi. Ich aktuálny vývoj sa nasmeroval viac do sfér rocku čím bola vymenená exotika africkej savany za dym londýnskeho klubu. V roku 2007 zomiera jeden z formujúcich členov, perkusionista András Sipos a s ním sa z kapely vytráca aj výraznejšia stopa worldmusic z iných kontinentov. Inklinácia k týmto žánrom je síce stále prítomná no nie už až do takej miery ako na albumoch Witchi Tai To (1998) alebo Ly-o-Lay ale Loya (1999). Nasmerovanie k rocku možno kapele určite pripísať vplyvu ich dlhoročného priateľa a hosťa viacerých nahrávok a vystúpení Stevea Hacketa. Táto legenda Genesisu si s Djabe očividne sadla a tak ich minimálne raz do roka sprevádza na vybraných koncertoch ich turné, z ktorých existujú veľmi zaujímavé živé nahrávky, ako napr. Summer storms and rocking Rivers (2013).
Aktuálne je spolu s Djabe a Steveom Hackettom v zostave aj bubeník z Mezoforte Gulli Briem. S touto prominentnou partičkou vydali páni z Maďarska pred nedávnom pozoruhodný album Life is a Journey (2017). Promo k ich spoločnej nahrávke zo Sardínie a ešte aj k ich klasickému štúdiovému počinu z tohto roka: Flow (2018) som si 8. júna vypočul vo viedenskom Reigen klube. Stevea Hacketta a produkciu Genesis mám veľmi rád a ako fanúšik prog-rocku sa nemôžem ponosovať nad náladou, ktorá sa šíri z ich vzájomného muzicírovania. Kým Djabe bez Hacketta sú fúziou v tradícii smooth a acid jazzu 90-tych rokov, s týmto rockovým harcovníkom sa prirodzene menia na teleso s lyrickou polohou tých sofistikovaných balád pri ktorých sa Peter Gabriel menil na kvet (vďaka kostímom doslova) alebo na štruktúrovanú jazz-rockovú úderku s ingredienciami tak z kuchyne jazzu, ako aj „progu“. Ďalšia dôležitá vec robí z Djabe jednu z najpokrokovejších kapiel nie len v stredoeurópskom regióne a tým je záľuba v kvalitných nahrávkach a ich produkčná potencia. Keď som sa Attilu Égerháziho pýtal na to prečo sa vybrali nejednoduchou cestou produkcie vinylov, DVD audio nosičov, dokonca štúdiových kaziet odpoveď bola prozaická: „Mám rád dobrú hudbu, ktorá je aj dobre nahratá.“ Tie albumy v limitovaných edíciách v priehľadnom, bielom alebo modrom vyhotovení, zberateľské sety viacerých CD v kombinácii s DVD alebo knihou, respektíve vinylom nie sú len slabosťou pre zarytých audiofilov, ale dávajú v dnešnej dobe digitálnej sterility nádej, že haptická stránka hudby je perspektívna. Ah je obal z CD alebo platne umeleckým objektom tak nemalou mierou dopovedá to o čo ide v nahrávke a osobne mám stále ten pocit že prezeraním si bookletu pri počúvaní je hudba o čosi prítomnejšia. Existuje niekoľko vydavateľstiev a interpretov, ktorí kladú veľký význam produkcii limitovaných setov a kvalitných hudobných produktov (aj Hackett vydáva pod InsideOut, zaujímavé kolekcie živých nahrávok a artbookov) a Djabe patrí medzi nich. Klásť dôraz aj na vizuálnu stránku hudobného nosiča a nebáť sa prezentovať sa aj týmto spôsobom určite nie je zbytočné, pretože fyzická nahrávka, teda reálne hmatateľný záznamový nosič ešte nevymrel a renesanciou gramofónovej kultúry bude dúfajme rásť.
Steve Hackett – gitara
Gulli Briem – bicie nástroje, perkusie
–––––––––––––-
Barabás Tamás – basgitara, programing, vokály
Koós-Hutás Áron – trúbka
Égerházi Attila – gitara, syntezátor, programovanie, perkusie
Kaszás Péter – bicie naśtroje, perkusie, vokál
Nagy János – keyboards
