“Takáto speváčka prichádza raz za generáciu,” vyjadril sa o nej Wynton Marsalis. V jej hlase nemožno nepočuť odkaz kráľovien spevu zlatej éry jazzu. Duch Elly Fitzgerald a Billie Holiday je v prejave tohtotýždňovej jazzmanky cítiť, no napriek tomu sa zďaleka nejedná a prosté kopírovanie tradície. Cécile McLorin Salvant z jazzovej tradície jasne vychádza, no zároveň do nej vdychuje čerstvý závan súčasnosti.
Narodila sa 28. Augusta 1989 v meste Miami na Floride. Jej otec, ktorý je doktor, pochádza z Haiti a jej mama, riaditeľka francúzsko-anglickej bilingválnej školy, je Francúzka. Salvant sa začala učiť hrať na klavíri už ako päťročná a o tri roky neskôr začala spievať v speváckom zbore vo svojom rodnom meste. Spev ju zaujal a začala chodiť na súkromné hodiny.
“Mala som šťastie, že som vyrastala v dome, kde sa počúvali rôzne druhy hudby. Počúvali sme hudbu z Haiti, hip hop, soul, tradičný jazz, gospel, kubánsku hudbu a tým sa zoznam nekončí. Keď máte k takémuto čosi prístup ako dieťa, otvára vám to brány do sveta.”
V roku 2007 sa speváčka presťahovala do Francúzska. Popri práve tam študovala aj klasický spev. Pohybovala sa v južnom Francúzsku v okolí Marseille, kde sa spoznala so svojim budúcim učiteľom Jean-Francois Bonnelom. Vďaka nemu sa mohla dostať do sveta improvizácie a spievať so svojou prvou kapelou. Jej láska k jazzu teda rozkvitla vo Francúzsku.
V roku 2010 vydala svoj prvý album “Cécile & the Jean-Francois Bonnel Paris Quintet,” vtedy ešte bez podpory vydavateľstva. Ako 21-ročná sa však zúčastnila speváckej súťaže Theloniousa Monka a víťazstvo v nej jej zabezpečilo zmluvu s Mack Avenue Records. Pod hlavičkou tejto spoločnosti napokon vydala ďalšie dva albumy. Prvý z nich, ktorý vyšiel v roku 2013, nesie názov “WomanChild” a vyslúžil si nomináciu na Grammy za najlepší vokálny jazzový album. Druhý album “For One to Love,” ktorý vyšiel v roku 2015, sa tentokrát zlatej sošky už dočkal. O dva roky neskôr si Cécile tento veľký úspech zopakovala s dielom “Dreams and Daggers.”
Salvant hovorí, že jej najväčším vzorom je speváčka Sarah Vaughan, ktorú so záujmom počúvala už ako dieťa. Svoj štýl opisuje ako kombináciu jazzu a blues s divadelnými prvkami. Svoje skladby si skladá a textuje sama a spieva po anglicky, francúzsky, ale aj španielsky. Teší sa popularite v Spojených štátoch i Európe a vystupuje po boku rôznych významných umelcov. Má však aj svoju domovskú kapelu, ktorú tvoria klavirista Aaron Diehl, basista Paul Sikivie a bubeník Lawrence Leathers. Paradoxom je, že speváčka sa nerada počúva. Možno aj preto mnoho skladieb na svojich albumoch nahrala naživo, takpovediac “z prvej.”
O jej kvalitách sa koniec koncov môžete presvedčiť sami, napríklad aj na jej novom CD s názvom “The Window,” na ktorom ju doprevádza klavirista Sullivan Fortner. Jeho doprovod je mimochodom minimálne tak úžasný, ako prejav tejto mladej jazzovej divy. Určite si ju a jej podmanivé “fitzgeraldovské” vibráto nenechajte ujsť.
Zdroj: Wikipedia
